Nový mesiac si žiada nové výzvy i neopočúvané témy. Lenže aké? Pokiaľ musím vyťahovať z vlastného hniezda, začal som sa pravidelne ráno predierať slovenskou poéziou 20. storočia (možno trochu nabudený vynikajúcim albumom „Básne Múzické“, prostredníctvom ktorého František Báleš so svojím ansámblom pre mňa znovuobjavili nádherný tok veršov Jána Kostru, Rudolfa Dilonga či Jána Smreka). Spomínaný album (Hevhetia 2022) oslovil, mimochodom, takmer tisícku priaznivcov tohto portálu (viac ako 35 percent) v hlasovaní a zaslúžene tak získal Cenu verejnosti ESPRIT za najlepší jazzový album roka 2022.
V symbióze s titulom tohto príspevku sa však nebudem zaoberať Smrekom, Dilongom či Rúfusom, ale pokúsim sa upriamiť na poeta, priamo pochlebujúceho neslávnemú Víťaznému februáru 1948, ktorý si tento mesiac pripomenieme. Aby som však bol objektívny: nielen nižšie spomínaný autor sa usiloval za každú cenu páčiť „báťuškom“ Josifovi, Klementovi či dvom Antonínom a záujemcov o túto problematiku odkazujem na vynikajúcu prácu Valéra Mikulu s názvom „Socialistický realizmus v slovenskej poézii (Texty a interpretácie)“, ktorý v roku 2017 vydala Univerzita Komenského v Bratislave vo svojom Vydavateľstve UK (v kompletnej podobe ho nájdete aj na tomto linku a verte mi, že je to často veselé, priam aprílové čítanie…).
Dnes sa nebudem zaoberať angažovanými sovietskymi jazzovými hudobníkmi, akými boli napríklad Oleg Lundstrem či Vadim Sakun. (Ozaj, mali sme vôbec v rámci československej scény angažovaných jazzmanov?). Ponúknem radšej báseň nazvanú Rozhovor poeta, esejistu, prekladateľa a novinára Štefana Žáryho (1918–2007), ktorá vyšla v jeho zbierke Cesta v roku 1952. Viac dodávať netreba… Snáď len ďakovať, že o danej téme môžeme hovoriť s humorom a v minulom čase.
Štefan Žáry: Rozhovor
Voľakedy
– Pámbohdaj, bača! Pekný deň je, všakže?
– Nech ho čert skára, usychajú raže!
– Oj, veď nie takto! Nedávno sa lialo.
– Viem, doparoma, štepy obráňalo!
Sadnem si, reku: – Bača, nalejete?
– Z tej sladkej, a či radšej kyslej chcete?
– Ja nedbám, sladkej. Len ak jej dosť máte.
– Ľaď, či ste pľuha, čo tak vyberáte!
– Čo s vami, bača, zrána toľký pajed?
– Valasi hniľač a honelník háveď.
Ovce mi kapú, voľáka prašina.
Paša je nanič, syr samá kyslina.
Nemám sa srdiť, žid pýta interes
a toť mi syna pán prehol na dereš!
Vrhli ho do pút (ten môj ho obuchom).
Nuž a ja od Turíc skapínam záduchom.
Dneska
– Dobrý deň, bača! Akože slúži zdravie?
– Česť práci, ďakujem. Vrátil som sa práve.
– Boli ste v meste dačo vybavovať?
– Ale čo! V kúpeľoch sa trochu rekreovať.
– A takto bez vás slúchali valasi?
– Tu u nás, bratku, ste v družstevnom salaši.
– Ejha, svet ovce nepúšťa, drží doma?
– Odkiaľ ste prišli, súdruh, doparoma,
že so mnou skúšate takto spiatočnícky?
U nás jest ovečiek takmer do tisícky!
– A ten váš predchodca, jakže sa... bača Kment?
– Musel sa vystúpiť, nezvládol kontingent.
– Jaj, svet je nevďačný – dnes iba mladým prajú.
– Aleba, veď toť mu starobné vyplácajú.
– Prečo ste, nevďačník, kolibke zbohom dali?
– Vietor ňou lomcoval a dažde dobiedzali.
– Ach, škoda idyly – salaš sa preinačil!
– Prepáčte, hľa traktor – už nakladať mi načim!
Autor: Peter Motyčka
