31. júla 2014 vyšiel v týždenníku New Yorker článok s titulom Sonny Rollins: Svojimi vlastnými slovami. V zápätí spustil jednu z najväčších online diskusií za posledné roky týkajúcich sa jazzu, ktorá nakoniec v priebehu pár dní prinútila magazín na svoju stránku doplniť vetu: “Poznámka vydavateľa: Tento článok, ktorý je súčasťou nášho humoristického blogu Shouts & Murmurs, je dielom satiry.”
“Na saxofóne som začal hrať, keď som mal 13 rokov. Na ulici bývali ďalšie deti, ktoré naňho začali hrať a mna napadlo, že by to mohla byť zábava. Neskôr som sa dozvedel, že rodičia tieto deti k tomu donútili.
Saxofón znie otrasne. Ako vystrašené prasa. Nikdy som sa nenaučil názvy ostatných nástrojov, ale všetky tiež znejú strašne. Bicie sú OK, lebo niekedy prehlušia ten ostatný humbuk, ale je to celé dosť zlé.
Jazz je možno tou najhlúpejšou vecou, s ktorou kedy kto prišiel. Kapela začne nejakú skladbu, potom sa všetko rozpadne a hudobníci jednoducho hrajú čo chcú, tak dlho, ako sa to dá vydržať. Postupne sa striedajú a keď im už dojdú nápady a musia prestať hrať, publikum tlieska. Cítim hnev už len keď si na to pomyslím.
Niekedy sme zvykli opakovať tú istú skladbu znovu a znovu, či si to niekto všimne. Ale ak si to aj všimli, bolo mi to jedno.
Jeden raz, bolo to tuším v roku 1953 alebo 1954, keď sme ja s ešte nejakými spoluhráčmi práve skončili náš posledný set v klube Carousel a chceli sme sa začať baliť, vkráčali dnu Bud Powell a Charlie Parker. Jammovali sme spolu aspoň ďalších 5 hodín, až do svitania. Bol to najhorší deň v mojom živote.
Vždy sme sa obliekali veľmi dobre a štýlovo: pásikované obleky, klobúky, hodvábne kravaty. Ako keby sme chceli zakryť skutočnosť, že sme celý náš čas trávili hraním jazzu v nejakom suteréne.
Pamätám si, keď Dexter Gordon hral koncert v klube Three Deuces a v jednom momente sa nahol ku mikrofónu a povedal: “Mohol by som predať tento oblek a saxofón a dostať sa poriadne ďaleko odtiaľto.” Publikum sa zasmialo.
Skutočne neviem, prečo to vlastne stále ďalej robím. Zrejme zo zotrvačnosti. Keď sa už raz zaseknete v určitom stereotype, je ťažké sa z neho dostať, aj keď nenávidíte každú minútu toho celého. Možno som len zbabelec.
Keby som to mohol všetko urobiť ešte raz, asi by som sa stal účtovníkom alebo doručovateľom právnych dokumentov. Tí zarábajú celkom dobre.
Raz som hral na festivale Montreux Jazz Festival vo Švajčiarsku s Miles Davisom, keď som vkráčal do šatne a našiel som ho tam fajčiť cigarety a hľadieť na svoju trúbku asi 15 minút, ako keby to bol jedovatý had a on si nebol istý, či je mŕtvy. Potom sa konečne Miles zdvihol, otočil sa na svoju kapelu a povedal: “Dobre, nejako to zvládnime a potom pôjdeme na letisko.” Vyzeral, ako keby sa šiel každú chvíľu rozplakať.
Vydal som okolo 50 albumov, napísal stovky skladieb a hral na boh-vie-koľkých nahrávkach. Niektoré z mojich nahrávok sú v Library of Congress (Knižnici kongresu USA). Je to idiotské. Mali by tú budovu zrovnať so zemou. Nenávidím hudbu. Premrhal som svoj život.”
(koniec originálneho článku)
Tento článok pôvodne nebol označený za humor a veľa ľudí si (čo len chvíľu) spočiatku myslelo, že toto bolo skutočné interview/vyjadrenie Sonny Rollinsa. Onedlho redakciu zaplavilo množstvo sťažností jazzových fanúšikov pre nevhodnosť tohto článku, a facebookové stránky sú doteraz už viac ako týždeň zaplnené množstvami zdieľaných statusov, linkov a vyjadrení ľudí, ktorí tento článok čítali. Najnovšie sa vyjadril aj samotný Sonny Rollins, vo svojom viac ako 30 minút dlhom videu “The Real Sonny Rollins - In My Own Words”.
Autor pod pseudonymom Django Gold sa bráni tým, že jeho článok bol myslený ako humor, satira - na druhej strane obrovské množstvo fanúšikov pobúrene reaguje, pretože podľa nich je tento text degradujúci a už vôbec nie vtipný.
Otázka, ktorá visí vo vzduchu je jasná - Kde je hranica medzi humorom a výsmechom? Akú tu má úlohu úcta ku hudobníkovi, ktorý už viac než 60 rokov aktívne tvorí na jazzovej scéne a bol ocenený cenami Grammy, National Medal of Arts a Kennedy Center Honors za celoživotné dielo? A akú úcta k JAZZU, ktorý tvorili hudobníci už viac než celé storočie a je považovaný za hudbu Ameriky?
Aký je váš názor? Napíšte nám ho do komentov!
Celý názov: Sonny Rollins: In His Own Words, by DJANGO GOLD
zdroj: http://www.newyorker.com/humor/daily-shouts/sonny-rollins-words
Preložil a upravil: Martin Uherek
