Nie každý deň prináša len chvíle pekné či pohodové a prečo by tomu malo byť inak vo svete umenia? História nás napomína, že spolu s vecami oku (či uchu) lahodiacimi nás obklopujú aj veci nie celkom pekné. A nemusí to byť na škodu: stačí si zalistovať v pozoruhodnej antológii Umberta Ecca s veľavravným názvom Dejiny škaredosti. Aj mojím životom sa prelínajú nielen nahrávky uchu lahodiace, ale aj čiastočne drásajúce „ušné chuťové poháriky“ a nabádajúce k zamysleniu (či k hlbšiemu započúvaniu sa).
S americkým saxofonistom a skladateľom Timom Bernem (ročník 1954) som sa pravidelne stretával počas mojich desiatich návštev výnimočného jazzového festivalu v rakúskom Saalfeldene, kde Berne opakovane predstavoval nielen vlastné zoskupenia, ale tiež tvoril chrbtovú kosť ansámblov Buffalo Collision (spolu s Ethanom Iversonom a Davidom Kingom z legendárnych The Bad Plus), Snakeoil (s bubeníkom Chesom Smithom) či kongeniálnych Prezens s gitaristom Davidom Tornom a klaviristom Craigom Tabornom. Berne vyrastal na chicagskom rhytm&blues, funku a soule, sústredenom okolo kultového detroitského vydavateľstva Motown. Jeho prvým jazzovým impulzom bola hra inovatívneho saxofonistu Juliusa Hemphilla, ktorý stál za Bernovou inklináciou k avantgarde. Po nepatrnej odozve vo väčších vydavateľstvách začal Berne spolupracovať s prístupnejším nemeckým producentom Stefanom Winterom a výsledkom je séria nahrávok pre jeho vydavateľstvo Winter & Winter (na Slovensku je ich distribútorom Hevhetia). Trojica opusov vyšla pod názvom zoskupenia Caos Totale a sám Bern mi počas našich rozhovorov s Saalfeldene ozrejmil vznik projektu nasledovne: „Názov vystihoval naše prvé spoločné turné, problémy a skúsenosti, ktoré sme nadobúdali a ktoré sme mnohokrát riešili pudovým chaotickým spôsobom. S hudbou to nemá nič spoločné.“
Nahrávke „Nice View“ (Winter & Winter 1994, prípadne reedícia z roku 2005) predchádzala dvojica albumov „Pace Yourself“ (na ktorej sa ako sopránsaxofonista mihol neskôr zvukovo i výrazovo uhladenejší David Sanborn) a „Diminutive Mysteries (Mostly Hemphill)“. Bernov tvorivý proces by sme snáď mohli prirovnať k výtvarnému gestualizmu (action painting), počas ktorého vynárajúca sa zvuková krajina nepredkladá poslucháčovi nalinkovanú imagináciu „krásna“. Namiesto romantickej idyly sa Berne náročky zameriava na vzrušujúce zvukové (často znepokojujúce) konštrukcie. (Rozorvanosť dokazuje aj pitoreskný booklet s maketou horiaceho domu a litografiou, v ktorej sa faktografické údaje nahrávky striedajú s náhodilými dadaistickými vsuvkami typu: „Ty vôbec nemáš predstavu.“.) Úvodnú dvadsaťminútovú It Could Have Been Alot Worse zahajuje gitarista Marc Ducret nepoznanými možnosťami „chorých“ zvukov svojho nástroja, ku ktorým sa postupne vrství dychová sekcia – altsaxofón lídra, trúbka Herba Robertsona, trombón Steva Swella a altová E♭ trúbka (peck horn) Djanga Batesa (áno, toho legendárneho klaviristu a bandlídra). Uchopiteľnými líniami sú snáď kontrabasové figúry Marka Dressera a pulzácia bubeníka Bobbyho Previta.
Štruktúry vytvárané „z ničoho“ navodzujú vízie stvorenia sveta so smerovaním k finálnej apokalypse. „V rámci Caos Totale som nútený väčšmi vnímať dianie okolo seba a otvárať sa novým vplyvom, ktoré prinášajú moji spoluhráči,“ spomenul mi Berne. „V experimentálnej sfére je dovolené všetko. Marc Ducret alebo Django Bates majú vlastný spôsob vyjadrovania sa a ten sa odlišuje, podobne ako ľudské charaktery. Myslím si, že mojej hudbe táto rôznorodosť len prospieva. Práve ona vytvára jej podstatu – na jednej strane usporiadanú a na druhej živelnú.“ Z trojice značne rozsiahlych suít na albume je najpozoruhodnejšia takmer štyridsaťminútová (!) Impacted Wisdom, v ktorej jednotlivé hlasy aleatoricky vytvárajú tandemové a triové konverzačné skupinky.
Čoskoro sedemdesiatročný Tim Berne je dnes dôležitou súčasťou scény newyorského downtownu a podobne ako jeho spoluhráč John Zorn, presadzuje ostentatívnu jedinečnosť osobnosti počas absorbovania a spoluvytvárania samotného diela. Interpretačný (a najmä percepčný) oriešok „Nice View“ nie je prvoplánovo peknou vyhliadkou, ale skôr nekompromisne podanou zvukovou skrumážou, parafrázujúcou Goetheho výrok o „architektúre ako zmrznutej hudbe“. Blahorečím okamihu, keď sa vydavateľ Stefan Winter rozhodol v rámci edície JMT (Jazz Music Today) zaznamenávať jazzové trendy v ich celistvosti a pootvoril tak bránu v tej dobe neznámemu klavírnemu obrazoborcovi Urimu Cainemu, speváčke Cassandre Wilson alebo saxofonistom Stevovi Colemanovi a Gregovi Osbymu. A tiež Timovi Bernemu. Okúste a neoľutujete.
Autor: Peter Motyčka
