Festival CITY SOUNDS Bratislava, ktorý tento piatok a sobotu (23.–24. septembra) prebehne v priestoroch Slovenského rozhlasu, predstaví viacero pozoruhodných projektov. K tým najprekvapivejším patrí medzinárodná zostava gitaristu a skladateľa filmovej hudby Davida Kollara, ktorý prizval do svojho tímu amerického gitaristu, skladateľa a zvukového dizajnéra Ricka Coxa a talianskeho trubkára Paola Raineriho. Rick Cox dlhé roky spolupracoval s výnimočným trubkárom Jonom Hassellom, tvorcom konceptu „hudby štvrtého sveta“, z ktorého čosi vniesol aj do Kollarovho nového projektu.
S Rickom Coxom sa Kollar zoznámil počas pandémie a Coxa tvorba slovenského gitaristu oslovila natoľko, že ho začiatkom roka pozval do Los Angeles, kde začali pracovať na spoločnom albume. V rámci týchto stretnutí nahrávali aj s renomovaným skladateľom filmovej hudby Thomasom Newmanom, keďže Cox s Newmanom spolupracoval na hudbe k filmom Vykúpenie z väznice Shawshank, Americká krása, Zelená míľa, Hladá sa Nemo, 1917 či k „bondovkám“ Skyfall a Spectre. Okrem toho sa Cox takmer štvrťstoročie pohyboval po boku amerického trubkára a inovátora Jona Hassella. Jeho osobitý hudobný štýl a prístup k nástroju i k hudbe samotnej definoval jedinečnú fúziu komponovanej a improvizovanej, klasickej a digitálnej, východnej a západnej hudby, ktorú Hassell nazval „hudbou štvrtého sveta“.
S Rickom Coxom a Paolom Rainerim ste nedávno odohrali koncerty v Trnave a v Martine a na oboch sa k vám pripojil legendárny trubkár Erik Truffaz.
Prvý koncert v Trnave bol v istom zmysle zoznamovací: v takejto zostave sme totiž nikdy nehrali a prakticky som bol jediný, ktorý sa predtým stretol na pódiu ako s Erikom tak s Paolom, hoci v úplne odlišných konšteláciách. S Rickom som doteraz nemal šancu hrať naživo, no strávili sme dosť času hraním a komunikovaním v jeho domácom štúdiu v Los Angeles, ako aj v štúdiu Thomasa Newmana.
Ako vnímaš jeho prínos v tomto projekte?
To, čo robí Rick, považujem za nesmierne novátorské, moderné, neopočúvané. Je až neskutočné, čo dokáže na pódiu „vyprocesovať“. Ale nielen na pódiu: napríklad sedíme spolu v aute, počúvame Billa Evansa a Rick zrazu zastaví hudbu s poznámkou, že tá dvojica akordov je neskutočná. Okamžite ich strihne a pridá do Abletonu. Potom z nejakého filmu nahrá bublanie akvária, ktoré následne zrytmizuje, na gitare k tomu dohrá napríklad slide a skúša, akým spôsobom by to celé mohol prepojiť. A takto vyskladaných šesť-sedem stôp nám potom predloží na koncerte. Často ani nemožno odhadnúť tóninu, dajú sa len vnímať farby, mody.
Stretol si sa aj s nejakými odozvami?
Dostávajú sa ku mne rozličné, prevažne pozitívne reakcie. Po trnavskom koncerte mi napríklad napísal Miki Skuta, ktorému sa to nesmierne páčilo. Hranie s elektronikou býva v mnohom odlišné. Skôr sleduješ spoluhráčov a snažíš sa istým spôsobom zapĺňať medzery. Hoci aj tichom. Práve na trnavskom koncerte sme nechávali jeden druhému pomerne veľa voľného priestoru a neboli sme istí, kam a akým spôsobom ešte môžeme vstupovať. To som cítil najmä pri Paolovi, ktorý mal rešpekt pred Erikom, čo je asi samozrejmé. Aj sám Erik nebol spočiatku úplne „happy“ keď sa dozvedel, že v kapele budú dvaja trubkári, no nakoniec bol veľmi spokojný, pretože Paolo hrá inak a veľmi vnímavo.
Práve Paolov prístup ma na trnavskom koncerte milo prekvapil – bol nad vecou, presne dokázal odhadnúť, kedy vstúpiť do deja a potom ponúkol napríklad len odtieň alebo neurčitý šum. Takýto empatický prístup podľa mňa odlišuje remeselníka od majstra...
Tiež sa snažím prispôsobiť situácii. V tomto obsadení sa napríklad viac sústredím na hranie basových liniek, keďže sa mi zdá, že tam chýbajú a to by mohol byť môj priestor. Prípadne cez MIDI pridám zvuk Fender Piana.
Procesovanie v reálnom čase som zažil na vystúpení gitaristu Davida Torna, ktorý istým spôsobom výstupy svojich spoluhráčov až manipuloval. Mal tam skvostných hudobníkov – saxofonistu Tima Berna, klávesistu Craiga Taborna a bubeníka Geralda Cleavera. Zaujímavé bolo, že Rick sa počas koncertu takmer nedotkol gitary…
Rick je intuitívny typ hráča a často vyťahoval linky alebo frázy, ktoré si predtým nahral do iPadu. Jednoducho ich skúšal napasovať k danej situácii. Niekedy zvykne spoluhráčov procesovať v reálnom čase, ale na to sme teraz nemali vybavenie, špeciálny mixpult a ďalšie vstupy.
Tvoje projekty sledujem prakticky od začiatku a práve zoskupenie s Rickom Coxom a Paolom Rainerim sa líši od všetkého, čo si predtým robil. Spomínal si mi inšpiráciu maliarskou technikou pentimento, ktorá spočíva vo vrstvení a nanášaní nových malieb na staré podklady...
Presne ako hovoríš: Rick má v zásobe množstvo vzoriek – akoby starého materiálu, ktorý podľa istého kľúča vyťahuje a my naňho reagujeme. Pokiaľ by som to pomenoval ako vrstvenie, tak väčšinu ľudí napadne skôr práca s looperom, pri ktorej kopíš či akumuluješ jednotlivé hlasy. Náš prístup by som nazval „hudbou štvrtého sveta“, ako ju svojho času označil Jon Hassell. Využívaš a spracovávaš pulz „tretieho sveta“, rozličné sample a celé to procesuješ úplne novým spôsobom. K tomu ale potrebuješ naozaj dôkladnú zvukovú skúšku. Som šťastný, že s nami na tomto turné jazdí vynikajúci zvukár Arnaud Mecier, ktorý spolupracoval nielen s Hassellom, ale pravidelne zvučí napríklad Punkt Festival v Nórsku či iné špičkové podujatia.
Čaká vás ešte dvojica koncertov – na festivale Space X v pražskom Divadle X10 a v Bratislave sa predstavíte na CITY SOUNDS. Hneď po vás tam vystúpi kapela Trilobeat, ktorej si nedávno nahrával sóla na nový album. Núka sa hosťovanie aj na ich koncerte…
Máš pravdu, chalani ma prosili, či by som nevystúpil ako hosť, no nemyslím si, že je to dobrý nápad. Nie preto, že by som nechcel, no počas turné som ponorený v úplne inom projekte, na ktorý sa plne sústredím. Keď som nahrával sóla na album, nastavil som sa na ich hudbu, ale v danej chvíli sa na to jednoducho nedokážem „prestaviť“. Mám niekoľko odlišných polôh a smerovaní,no teraz sa nachádzam v situácii, v akej som ešte nikdy predtým nebol.
Autor: Peter Motyčka
Fotografie: www.hevhetia.com
