Minulým reportom z festivalu Vilnius Mama Jazz som aspoň čiastočne priblížil dramaturgiu večerných koncertov, aktuálne drukujúcu jazzovým dámam. Podobným spôsobom miešali organizátori karty aj pri výbere zoskupení, ktoré sa predstavili na poobedňajších polhodinových showcases. Sobotné a nedeľné popoludnia patria na Vilnius Mama Jazz tradične mladým litovským kapelám, ktoré chce dramaturgia zviditeľniť domácemu publiku i zahraničným hosťom.
Predstavenia domácich kapiel sú zadarmo a pomerne slušne navštevované hudobníkmi-kolegami. (Musím vyzdvihnúť túto spolupatričnosť v rámci muzikantskej obce, ktorá sa na Slovensku až tak nenosí…). Jedným z dôvodov konania showcases je tiež prítomnosť zahraničných delegátov, ktorým organizátori hradia cestu a ubytovanie. Ako inak dostať do sveta litovský jazz, než ho predstaviť dramaturgom klubov, festivalov či vybraným publicistom?
Tento rok sledovali dianie Christoph Huber z viedenského klubu Porgy&Bess, Alfred Vogel z rakúskeho Bezau Beats Jazz Festival, dramaturg najstaršieho pražského Reduta Jazz Club Denis Budankov, riaditeľ egyptského Cairo Jazz Festival Amro Salah, riaditeľ fínskeho April Jazz Festival Matti Ilmari Lappalainen, dramaturgička budapeštianskeho Opus Jazz Club Csenge Hamod, riaditeľ moldavského Jazz'n Chișinău International Festival Valeriu Culea, Marius Danut Giura z rumunského Garana Jazz Festival, Claes Ole Åkeson zo švédskeho Jönköpings Jazzklubb, Håkan Andersson zo švédskeho Jazz Club Jazz i Karlskrona, riaditeľ ukrajinského Jazz Festival "Unity" Serhii Hrabar, ale aj dramaturgovia a riaditelia partnerských litovských festivalov (Jonava Jazz, Šiauliai Jazz, Nida Jazz Maratonas).
Z publicistov sa vo Vilniuse objavili John Sharpe z Veľkej Británie, dlhoročný prispievateľ portálu All About Jazz (tu si môžete prečítať jeho vynikajúce festivalové postrehy), hudobný redaktor Ken Waxman spolu s fotografkou Susan O'Connor z kanadského portálu JazzWord, alebo renomovaný poľský publicista Pawel Brodowski, ktorý už viac ako štyri desaťročia vedie jeden z najstarších svetových jazzových magazínov, Jazz Forum.
Keď už spomínam Jazz Forum, práve vo Vilniuse sa mi dostalo do rúk dvojčíslo 1-2/2023, venované Ukrajine. Rozsiahla téma (takmer 30 strán!) ponúka pohľad na ukrajinskú jazzovú scénu v čase vojny, stručnú sondu do histórie, rozhovor s kapelou KINVA, profily vybraných ukrajinských jazzwomeniek, reportáž z koncertu poľského zoskupenia Jazz Forum Talents v Ľvove, ako aj recenzie tuctu albumov ukrajinského jazzu (Dennis Adu, Igor Zakus, Yakiv Tsvietiskyi, Vadim Neselovskyi...). Najviac ma však zasiahla štvorstrana „Ukrainscy Jazzmani na wojnie“ s profilmi deviatich hudobníkov odfotených ako na koncertnom pódiu, tak v uniforme so zbraňou v ruke. Objavil som tam kontrabasistu Marka Tokara, s ktorým som minulý rok po koncerte vo Vilniuse prehodil niekoľko slov, ale aj mladého bubeníka Andrija Petuchowa, ktorý bol už, žiaľ, v čase publikovania článku mŕtvy...
Nesmierne ťažko sa píše o tejto problematike. Aj jedna z tém piatkovej konferencie vo Vilniuse niesla podtitul „Ako sme sa poučili z vojny na Ukrajine?“ V závere pomerne jalovej diskusie vstúpil do deja najpovolanejší človek, riaditeľ ukrajinského Jazz Festival "Unity" Serhii Hrabar. Jeho festival v Kyjeve mal pred februárom 2022 vynikajúcu medzinárodnú reputáciu, no ďalší ročník plánuje usporiadať až v slobodnej krajine. (Do Litvy cestoval Serhii takmer 30 hodín vlakom, keďže do Kyjeva, podľa jeho slov, momentálne lietajú len ruské rakety a drony…) Serhii má na fronte dvoch synov a príležitostne organizuje koncerty aj v týchto časoch. Prítomným opisoval, ako prebieha počas hudobnej produkcie urýchlená evakuácia a presun do krytov pri zaznení sirén. Niekedy sa takto musí koncert prerušiť aj 2-3 krát...
Hoci patria showcases na Vilnius Mama Jazz najmä litovským hudobníkom, tento rok ponúkli organizátori solidárne priestor aj dvom ukrajinským kapelám. Nakoniec však vystúpila len jedna, keďže kvinteto IMAGOjazz z Ľvova, vedené speváčkou Yuliyanou Kovalskou, ostalo nedobrovoľne uväznené za hranicami svojej krajiny. Viac šťastia mali členovia tria KINVA, ktorí žijú od februára 2022 vo Varšave. Klaviristka Anastasija Litvinyuk stihla spolu s manželom, bubeníkom Igorom Hnydynom, opustiť v skorých ranných hodinách po vypuknutí konfliktu rodný Ľvov. Mali šťastie, keďže na obed už boli hranice uzavreté…
Šťastie sme mali aj my, pretože KINVA patrila k tomu najlepšiemu, čo sme vo Vilniuse počas štyroch dní počuli (a veru toho nebolo málo…). Trio predložilo nesmierne krehkú a pritom ráznu predstavu o možnostiach štylizácie ukrajinského folklóru. Nebolo to lacné infikovanie jazzu ľudovkami, ale svojrázna cesta, ktorou sa trojica vydala. Klaviristka Anastasija Litvinyuk nezaprie klasické školenie, z ktorého prevzala predovšetkým originálny charakter vedenia melodických a harmonických línií, kontrabasistovi Romanovi Chraniukovi nechýba drive, je energickým a živelným partnerom, no mňa dostala najmä hra fantasticky reagujúceho bubeníka Igora Hnydyna. Svojou presvedčivosťou a výrazom (odmysliac emocionálne stavy, spájajúce sa so situáciou na Ukrajine), patrila KINVA k vrcholom festivalu a pevne verím, že aj slovenskí promotéri čím skôr siahnu po tomto unikátnom zoskupení.
Dych mi však vyrazilo aj to, čo prišlo po ukrajinskej trojici. Domáce duo Weird Ugly Fish / Keista Bjauri Žuvis tvoria bubeníčka Aistė Kalvelytė a „mašinkár“ Julius Čepukėnas. Prepojenie živých bicích nástrojov s elektronikou môže na papieri pôsobiť všelijako, no výsledok prekvapil mnohých. Nijaká strojovosť, ale empatia a snaha o podchytenie reakcií partnera. Výsledkom bola nielen novátorská zvukovosť, ale aj nespútaná punková energia a polhodina vzrušujúceho zážitku. Táto „ryba“ bola určite podivná, no v nijakom prípade nie ohyzdná a jej nápaditosť ocenil aj renomovaný 76-ročný (!) publicista Pawel Brodowski, ktorého ušami naozaj prešlo takmer všetko...
Ďalšou zo sobotňajších kapiel bolo dánsko-litovské sexteto SNUS. Kapela funguje na pomedzí oboch krajín, pretože obľúbenou destináciou mladých litovských jazzmanov sú dánske vzdelávacie inštitúcie. V pamäti mi ostal najmä vynikajúci trubkár Apolinaras Dubauskas, špecifické obsadenie s dvojicou impulzívnych gitaristov a hudba na pomedzí žánrov.
Podobne na tom boli v nedeľu aj Broken Glass 4tet, vedení gitarovým majstrom Pranasom Kentrom. Ten patrí spolu s trombonistom Jievarasom Jasinskisom k vedúcim osobnostiam litovského jazzového života. Práve táto dvojica zostavila kvarteto s pomerne bizarným obsadením: gitara, trombón, tuba a bicie nástroje. Zvuková krehkosť obsadenia mi v určitých momentoch evokovala „rozbité sklo“, no Pranas ma po koncerte poopravil, že názov odkazuje na klasický muzikantský vtip: „Trombonista sa márne pokúša zbaviť svojho nástroja. Keďže sa mu ho nedarí predať, nechá ho na zadnom sedadle auta v nádeji, že ho niekto ukradne. Ráno síce nájde auto s rozbitým sklom, no na zadnom sedadle ležia trombóny dva...“
Broken Glass 4tet patria v každom prípade k najoriginálnejším telesám, aké som v posledných rokoch počul. Boli pozoruhodní nielen zvukovo, ale aj kompozíciami, vedením a prelínaním jednotlivých hlasov (rozpätím od polyfónie takmer až po metal). Krehký gitarový zvuk (miestami evokujúci Billa Frisella) sa geniálne viazal s tubou, s ktorou Simonas Kaupinis doslova čaroval. Mladého umelca označujú v pobaltských krajinách za lídra renesancie tuby a predminulý rok sa blysol fantastickým sólovým albumom „Tubism“.
K nedeľnému popoludniu patrili vystúpenia dvoch zoskupení vedených vokalistkami, čo možno nebolo kvôli porovnávaniu najšťastnejšie. Veronika Chichi Quintet som mal možnosť počuť na minuloročných showcases a napriek tomu, že je Veronika Čičinskaitė-Golovanova technicky výborne disponovanou speváčkou, v porovnaní s nasledujúcim vystúpením vo mne nezanechala hlbší dojem. Hybnou silou kvinteta je manžel speváčky, vynikajúci klavirista Dmitrij Golovanov, ktorý prevádzkuje niekoľko rôznorodých a otvorenejších projektov (rozhovor s Dmitrijom si môžete prečítať tuto). Rovnako angažovania dvoch bicistov (perkusionistu Arkadija Gotesmana a bubeníka Domantasa Razmusa) bolo mierne predimenzované.
Omnoho väčšmi nadchla energickejšia performancia živelnej Kotryny Juodzevičiūtė a jej KJ Collective. Speváčka svojim prejavom viac inklinuje k popu, no s hlasom pracuje omnoho plastickejšie a nápaditejšie. Bodaj by znel takýto popík šmrncnutý jazzom aj z našich pódií a médií! Určite sa tiež oplatí sledovať projekty saxofonistu Karolisa Šarkusa, ktorý v Kotryninom kolektíve exceloval.
Posledné slovo v rámci showcases patrilo litovskému veteránovi Arkadijovi Gotesmanovi, šesťdesiat štyri ročnému ukrajinskému rodákovi. Arkady Gotesman’s Project Prayer patril k vydarenejším momentom nedeľného popoludnia: k lídrovi za bicími nástrojmi postupne pribúdali spoluhráči (saxofonista Kazimieras Jušinskas, gitarista Dominykas Norkūnas, tubista Simonas Kaupinis, akordeonista Darius Bagdonavičius, klarinetista Haroldas Parulis a trubkár Skirmantas Rumševičius. Množstvo etnických vplyvov Gotesmanovho konceptu nabaľovania hlasov prinieslo predovšetkým zriedka počutú paletu farieb. Výber šiestich litovských kapiel v rámci showcases bol pre mňa uistením o životodarnosti tejto scény a o odvahe mladých jazzmanov preskúmavať nové priestory. Viva Vilnius Mama Jazz!
Autor: Peter Motyčka
Foto: Vilnius Mama Jazz
