Sisa Michalidesová je mimoriadne plodná a úspešná skladateľka. Má na konte viac ako 10 albumov a za posledné dva si odniesla sošku Esprit za jazzové dielo roka. Svedčí to o rastúcej vyzretosti, invencie a celkovej kvality jej produkcie. V booklete nového “Colours of Solitude” sa píše, že neprezentuje hotovú maľbu nasvietenú v galérií. Naopak, pozýva nás nahliadnuť do skladateľkinej pracovne, kde hudobné obrazy vznikajú. Idea diela je teda zrejmá. Viac ako o výsledok ide o proces.
Musím povedať, že ma toto úvodné slovo v booklete zaujalo. Na hudbu dnešnej doby sa zvyknú klásť vysoké nároky, čo sa technickej stránky týka. Poslucháči sa naučili očakávať nielen zvukovú čistotu nahrávky, ale aj rytmickú presnosť, intonačnú čistotu a kontrolovaný mix. Postprodukcia sa stala kľúčovou a často sa jej venuje viac pozornosti ako samotnému nahrávaniu. Postprodukcia a kompozícia akoby splynuli v jedno a mixovanie už dávno nie je len o rozmiestnení nástrojov či ekvalizácií frekvenčného spektra. Hudobníci vylaďujú, posúvajú, upravujú, s cieľom priblížiť sa platonickej idei dokonalosti. Je to pochopiteľné, očakáva sa čistý, dokonale naleštený produkt. Očakáva sa práve tá dokonale nasvietená, hotová maľba v krásnom ráme v nablýskanej galérií.
Hovoríme samozrejme najmä o hudbe širšieho prúdu, hoci netýka sa to len jeho. Relevancia jazzu spočíva (aj) v tom, že má šancu reflektovať tento trend a vystúpiť proti nemu. Napríklad ako Sisa, ktorá ideu “hotovej maľby” zahadzuje ešte predtým, ako vytiahnete CD z obalu.
Hudba “Colours of Solitude” skutočne evokuje myšlienku, že namiesto výsledku zobrazuje priestor, kde vzniká. Predstavte si ateliér maliara. Ofrkané steny, mláčky farieb, pohodené náradie, kúsky nedokončených diel. Organizovaný chaos vytvárajúci podmanivú estetiku. Keď prídete do galérie, svetlá a šípky vám ukážu, kam sa pozerať. V ateliéri vám nikto nič neukáže, no po chvíli sústredeného hľadania v šere a neporiadku možno nájdete niečo, čo vás naozaj zaujme. A ako vieme, silu zážitku umocňuje práve to hľadanie.
Presne takto mi znie “Colours of Solitude” a jeho päť časovo rozsiahlych skladieb. Tu nie je nič uhladené a pripravené na rýchlu a príjemnú konzumáciu. Od harmónie, ktorá je rýdzo nediatonická až atonálna, cez nepravidelné rytmy, ktoré nechcú, aby ste si do nich dupkali nohou, až po formu, na míle vzdialenú straight ahead systému téma-sólo-téma. Nebudete sa v tom vyznať, ale to strácanie sa je celkom čarovné a predvídať vývoj sa nedá.
Realizáciu skladateľkinej vízie mala (aj) tento raz na starosti medzinárodná zostava špičkových umelcov. Za všetkých spomeňme Benita Gonzalesa za klavírom a rhodes, ktorý exceluje najmä v energických improvizovaných pasážach. Do podoby nahrávky výrazne zasiahol aj saxofonista Milo Suchomel, najviac mi ostal v pamäti jeho soprán.
Ako tak počúvam, zháčim sa a napadne mi: “A kde je vlastne Sisa?” Tí, ktorí poznajú jej tvorbu, už vedia, že Sisa svojou hrou vstupuje do skladieb o poznanie sporadickejšie ako iní lídri a radšej dáva priestor druhým. Musím však povedať, že jej občasné flautové intermezzá sú fantasticky zahraté. Z nejakej príčiny mi pripomenuli neskorého Milesa Davisa. Trochu som si želal, aby hrala viac. Moja otázka však skôr smerovala inam. Je jasné, že Sisa tu figuruje v prvom rade ako skladateľka a tak rozmýšľam, koľko z toho je kompozícia a koľko z toho produkt momentu? Alebo inak, koľko z toho vzniklo v Sisinej hlave a koľko v hlavách a pod prstami ostatných interpretov? Skladby sú totiž tak komplexné, že bariéra medzi preskriptívnou kompozíciou a spontánnou interpretáciou sa často stráca. Ako poslucháčovi by sa mi však chcelo povedať, že Sisa skôr svoje skladby režíruje ako komponuje. Tá réžia je v každom prípade veľmi dobrá, zmysel pre budovanie formy, dynamiky a gradácie je vlastne najhodnotnejším prvkom diela. Sisa je schopná pozrieť sa na vec s nadhľadom a vnímať ho ako celok a to je dobre.
“Colours of Solitude” Sisu Michalidesovú posúva ďalej a pritom zachováva jej rukopis. Nie je to ľahká a okamžite prístupná hudba, ale je odvážna a opakované počutie odhaľuje jej hodnotu. Svoje predsavzatie z bookletu splnilo.
