V posledných rokoch dramaticky vzrástla popularita "fingerstyle" gitaristov, ktorí sú často schopní sólovo interpretovať skladby celých hudobných zoskupení. Tento štýl hry je možné ľahko zaškatuľkovať, predsa sa však nájdu osobnosti, ktoré síce využívajú jeho možnosti, ale hraniciam žánru sa vyhýbajú. K nim patrí aj jazzový gitarista Pat Metheny, ktorý je známy tým, že jeho tvorba obvykle presahuje žánrové hranice jazzu ako takého. Spojenie akustická gitara a Pat Metheny v čisto sólovom poňatí si už jeho poslucháči mohli vychutnať na albume One Quiet Night, ktorý bol u Methenyho v tomto smere prvotinou. Po ôsmich rokoch sa k tejto myšlienke vracia, avšak opäť prináša niečo nové - na albume sa totiž nenachádza ani jedna jeho autorská skladba, ide výlučne o zostavu cover verzií skladieb rozličných interpretov.
Už na prvý pohľad to vyzerá ako veľmi odvážny ťah, ale existuje naň aj vysvetlenie - ide o skladby, ktoré si Metheny často hráva v súkromí, mnohé ho ešte v mladosti hudobne inšpirovali, avšak nikdy ich nenahral, bežnému fanúšikovi zostali teda jeho interpretácie neznáme. Aj to sa snažil napraviť na novom albume, ktorý obsahuje výber z týchto skladieb. Hneď na začiatku poslucháča víta famózny hit The Sound of Silence od folkového dua Simon & Garfunkel. Na interpretáciu tejto slávnej piesne si Metheny zvolil svoj "trademarkový" nástroj, 42-strunovú harfovú gitaru Pikasso. Hneď v úvode sa ozve známa melódia skladby, nasledovaná arpeggiom na prázdnych strunách, vyvolávajúcim meditatívne asociácie s hudbou Ďalekého východu. Kontrastne pôsobí melodický flažoletový úvod skladby Cherish, populárnej vďaka skupine The Association, ktorá je, ako aj predchádzajúca skladba, bravúrne zaranžovaná.
Ďalšou skladbou, Alfie (autori Burt Bacharach a Hal David), album pokračuje v načrtnutej meditatívnosti, ktorá ním prechádza po celý čas. O jej prerušenie sa však zaručene postará surf-rocková klasika Pipeline, ktorej úvodný gitarový riff je aj tu nezameniteľný. Táto skladba je v rámci albumu dramaturgicky vhodne umiestnená a bráni tak možnému splývaniu tempovo (a náladovo) podobných skladieb. Ako prekvapenie v rámci zachovávania pôvodného materiálu pôsobí Methenyho verzia známej bossa novy Garota de Ipanema (The Girl from Ipanema), ktorú neočakávane oberá o jej hlavný charakteristický prvok - špecifický bossa nova rytmus - a vyjadruje ju pomalým, rovným pulzom, zvýrazňujúcim melancholickú náladu skladby. V subtílne meditatívnej polohe sú vedené aj ďalšie skladby, Rainy Days and Mondays, That's the Way I've Always Heard It Should Be a Slow Hot Wind.
Nastolený program nenarúšajú ani posledné dva tituly albumu, ktoré, tiež dobre dramaturgicky umiestnené, pomáhajú v závere upevniť pozornosť poslucháča. A tak nasleduje Betcha by Golly, Wow, pomalá, v pôvodnej verzii "vlniaca sa" skladba, známa vďaka zoskupeniu The Stylistics, v Methenyho prevedení síce bez sladkého, kolísavého rytmu, avšak stále vkusne podaná a posunutá do odlišnej výrazovej oblasti. Celý album zakončuje uvoľnená verzia skladby And I Love Her od skupiny The Beatles, ktorých Pat Metheny označil ako dôležitých pre svoje hudobné začiatky - album tak v závere dosahuje naplnenie vyjadrenia obdivu a vzťahu k jeho obľúbeným interpretom.
Po celý čas v hudbe prevláda meditatívnosť, prvok typický pre Methenyho akustickú produkciu. Tu je ale podčiarknutý faktom, že celý album nahral neskoro v noci, osamote. Charakteristickým nástrojom je barytónová gitara v špecifickom ladení, ktorá je akoby zvukovo obalená v dojme intímnej atmosféry a priestoru domova, kde boli skladby nahrávané. Album predstavuje pohľad do autorovej duše, odhaľuje jeho vzťah k hudbe, ktorej načúval od detstva. Výsledkom je úžasný, dramaturgicky vyvážený crossover album, prinášajúci hodnotný zážitok - áno, aj toto je hudba, ktorú je nutné prežívať, sama vyvoláva asociácie, akoby náročky. Teda v Methenyho profesionalite a hudobnom vzdelaní, ktoré dáva formu jeho hudbe, existuje aj ten živý prvok, ktorý mení sled tónov na niečo, čo aj po vypočutí naďalej existuje v poslucháčovi, žije, len v inej forme.
Aj keď názov albumu je akoby otázkou (len bez otáznika), je zároveň aj odpoveďou - o tomto to celé je. O živote, v prípade tohto albumu o hudobnom živote umelca, ktorý si zaslúži naše uznanie, rovnako, ako samotný album.
Filip Hoško
