Po štyroch rokoch čakania sa jazzová obec dočkala nového štúdiového počinu Tomasza Stańka. Fenomenálny poľský trubkár v spolupráci so svojim novým newyorským kvartetom predstavil dvoj-CD s názvom Wislawa. Album je venovaný zosnulej spisovateľke a držiteľke Nobelovej ceny, Wislawe Szymborskej.
Tomasz Stańko nikdy nepatril k jazzovému mainstreamu. Väčšmi, než štandardy ho zlákali improvizačné free-jazzové plochy, hry so zvukom nástrojov a melancholické meditatívne nálady v pomalých tempách. Pri realizácií svojich predstáv mal vždy ohromný čuch na spoluhráčov. Ona medziľudská chémia spolu s nezameniteľným zvukom trúbky boli vždy najsilnejšími zbraňami Stańkovej tvorby. A inak tomu nie je ani v prípade albumu Wislawa.
Kvarteto tento krát doplnili mladí hudobníci Thomas Morgan (kontrabas), Gerald Cleaver (bicie) a kubánsky klavirista David Virelles. To, že kapela skvele funguje aj napriek tak odlišnému pôvodu jednotlivých členov len dokazuje, akým inšpiratívnym a charizmatickým hudobníkom je Tomasz Stańko. Tandem bicie – kontrabas v podaní Morgana s Cleaverom široko presahuje funkciu štandardnej rytmiky. Ich cit pre perkusívnu zvukomaľbu a „free“ improvizáciu dáva albumu hĺbku i farebnosť. Kubánec Virelles sa zase prezentuje unikátnou klavírnou expresivitou a rafinovanou úspornosťou hry. Nad tým všetkým sa nesie Stańkova trúbka – výrazná, pestrá, často krát drsná ale vždy úžasne muzikálna. Kapela sa neznižuje k technickým exhibíciám, naopak, každý z členov uvážlivo volí hudobné prostriedky v záujme zachovania plynulej zádumčivej atmosféry. Staré známe „menej je niekedy viac“ platí pre Wislawu do bodky.
Samotný album pozostáva z 12tich autorských skladieb, rozdelených na dva disky. Album začína i končí rozsiahlou jazzovou baladou Wislawa. Stańko sa rozhodol umiestniť jednu verziu na úvod a druhú, mierne variovanú na úplný záver. Práve v pomalších kompozíciách ako Wislava, Metafyzika ši Song for H kapela naplno odhaľuje obrovskú nápaditosť – vláčne pokojné témy sa umne striedajú s experimentálnymi kakofonickými plochami. Tie nepôsobia samoúčelne ani bizarne, naopak, dotvárajú unikátnu dráždivú artikuláciu v jednotlivých partoch. Pri bližšom pohľade je jasné, že okrem free-jazzových mohykánov Stańkovi učarovala i klasická hudba 20. storočia - vplyv poľskej avantgardnej školy, skladateľov ako Krzysztof Penderecki či Henryk Górecki je v improvizačných pasážach neprehliadnuteľný. Najmä na prvom CD sa kapela nebojí opúšťať známe vody tonality a terciových akordov v záujme navodenia potemnelej meditatívnej nálady. Konzervatívnejší fanúšikovia jazzu však nemusia zúfať – príjemným kontrastom k pomalým eposom sú svižnejšie kusy ako Assasins, Faces či A Shaggy Vandal. Be-bopove postupy spolu s charakteristickou zvukomaľbou dávajú skladbám chytľavú, no zároveň netradičnú príchuť. Vôbec, celé druhé CD sa nesie v prístupnejšom duchu. Do popredia sa dostáva melodická hravosť, prehľadnejšia harmónia i priamočiarejšia rytmika. Vždy však v rovnováhe s jedinečnosťou drsného výrazu kapely. Práve ona brilantná vyváženosť pomalého s rýchlym, melodického so sonoristickým a upokojujúceho s napätým robí z albumu pútavý poslucháčsky zážitok aj napriek priam závratnej minutáži (presne 100 minút).
Nuž, Wislawa Tomasza Stańka je iste veľmi dlhým a náročným albumom. Tých, ktorí si album počúvnu s dokorán otvorenou hlavou a ušami však čaká vskutku jedinečný hudobný zážitok. Album má hlboký plastický zvuk, vynikajúce individuálne výkony, obrovské bohatstvo použitých prostriedkov a veľmi podmanivú atmosféru. Tomasz Stańko ani v pokročilom veku zjavne nezaháľa a jeho Wislava môže pokojne zaujať miesto medzi najlepšími jazzovými albumami roku 2013.
Miroslav Bachura
