Trnava, 5.8.2017, Trnavský jazzyk
Americký klavirista, skladateľ, aranžér a producent Jon Cowherd je všetranný umelec, ktorý začínal ako hráč v klasických orchestroch. Už na škole v kolíske jazzu, New Orleanse, mu popri klasike učaroval jazz a po presťahovaní do New Yorku sa mu venoval naplno. Jeho klavír môžete počuť na nahrávkach Norah Jones, Lizz Wright, Cassandry Wilson, Iggyho Popa a mnohých ďalších. V Bratislave hral naposledy v skupine Cassandry Wilson. So svojim dlhoročným spoluhráčom, bubeníkom Brianom Bladeom hrá Cowherd súbežne v dvoch kapelách – Bladeovej Fellowship Band a vo svojej vlastnej skupine, s ktorou vydal v roku 2013 album s názvom Mercy. Práve tento album prišiel Jon Cowherd predstaviť so svojou skupinou v auguste na Trnavský Jazzyk.
Dopočul som sa, že ako šesťročný ste si kúpili prvú platňu. Bol to „červený “ dvojalbum The Beatles. Dosť nezvyčajný vkus na šesťročného chlapca.
Je to tak. Obaja moji rodičia boli hudobníci. Dokonca už ako ako trojročný som doma počul album Sgt Pepper’s Lonely Hearts Club Band. Z útleho veku mám väčšinou len vizuálne spomienky, no pesničky zo Sgt. Peppera si pamätám. Avšak až „červený album“ od Beatles bol prvou platňou, ktorú som si kúpil za vreckové od otca. Beatlesom som bol priam posadnutý, počúval som od nich úplne všetko. Obzvlášť som si obľúbil neskoršie nahrávky – Revolver, Let It Be, Sgt Pepper’s, Abbey Road. V mladosti som bol vášnivým zberateľm ich platní, mal som doma snáď všetky americké vydania. Neskôr som si v Európe kupoval aj európske, pamätám si, ako som si vo Viedni kúpil Magical Mystery Tour.
Čo presne vás z hudby Beatles inšpirovalo?
Predovšetkým melódie. Možno to má väčší význam pri populárnej hudbe, no každá melódia, kontrapunktický hlas, inštrumentálna časť, či gitarové melódie sa vyznačovali silnou melodickou linkou.
Začínali ste štúdiom klasickej hudby, až neskôr ste sa začali venovať jazzu. Ako k tomu došlo?
Otec bol kapelníkom, nosil domov rôzne hudobné nástroje. V piatich rokoch som začal s klavírom, neskôr, na škole v New Orleanse, som študoval hru na lesný roh. Práve tam som prišiel do kontaktu s jazzom. Zdalo sa mi vtedy neuveriteľné, že aj ľudia v mojom veku hrávajú jazz. Dovtedy som si myslel, že jazz je hlavne pre staršie generácie.
Za hlavné mesto jazzu je považovaný New York. Kolískou jazzu je však New Orleans. Ako ste ho v čase štúdia vnímali vy?
Koncom 80-tych rokov prišlo do New Orleansu veľa talentovaných hudobníkov. Popri nich pôsobili v meste aj domáci muzikanti v mojom veku. V New Orleanse vyrastali a často hrali v kluboch už od dvanástich rokov. Bolo veľmi inšpirujúce stretávať sa s rovesníkmi, ktorí mali prehľad o jazze. Dovtedy bol pre mňa jazz veľkou neznámou. V tom čase fungovala v New Orleanse jazzová scéna – Chris Thomas, Mark Whitfield, Nicholas Payton, spoluhráči Wyntona Marsalisa. Nicholas mal vtedy vtedy len deväť rokov. Mojimi spolužiakmi boli aj Brian Blade a Harry Connick Jr.
Ako sa stal nakoniec z klasického hudobníka jazzman?
Ako som už spomínal, mojim hlavným nástrojom bol lesný roh. Našťastie som mal na univerzite možnosť navštevovať raz do týždňa polhodinové lekcie u Ellisa Marsalisa (otca Branforda a Wyntona Marsalisa, pozn. aut.) Vtedy som si vôbec neuvedomoval, že to, čo hrám nie je jazz, len som si proste vymýšľal hudbu. Na jazz sa ma snažil nasmerovať Ellis, no až po dvoch rokoch som bol vnútorne presvedčený o tom, že sa chcem venovať jazzu. V tom čase som nebol žiadny úžasný klasický klavirista, keďže som sa venoval viac hre na lesný roh. Hral som dokonca aj v opernom a symfonickom orchestri v New Orleanse. Keď som si neskôr uvedomil, aká doležitá je pre jazz klasická klavírna škola, venoval som sa viac štúdiu klavíra.
Ako vnímate umeleckú slobodu v klasickej hudbe v porovnaní s jazzom?
Lesný roh je veľmi náročný nástroj. Od začiatku som mal pocit, že v klasickom orchestri by som nebol šťastný. Okrem toho, zamestnať sa ako hráč na lesný roh nie je vôbec ľahké. Ťažko povedať, ako by sa mi to vtedy vôbec podarilo. Je pravda, že na lesný roh som hral rád, no stále som si kládol otázku, či sa tomu chcem venovať po celý život. Počas stredoškolského štúdia som o tom nebol veľmi presvedčený.
Čo vás v roku 1993 nasmerovalo z New Orleansu do New Yorku?
V New Orleanse som absolvoval Loyola University, na ktorej pôsobili vynikajúci hudobníci – Steve Masakowski, Johny Vidacovich, Michael Pellera. Tí všetci mi odporúčali skúsiť šťastie v New Yorku. Hoci aj na neworleanskej hudobnej scéne boli možnosti realizovať sa a nahrávať albumy, cítil som potrebu odísť do New Yorku.
Účinkovali ste s rôznymi známymi hudobníkmi, vrátane Cassandry Wilson, Norah Jones, Iggyho Popa. Čo vás priviedlo práve k Iggymu Popovi? Jeho tvorba predsa nemá s jazzom nič spoločné.
Iggy chcel vtedy robiť niečo na spôsob Franka Sinatru. Jeho basista a producent je môj dobrý kamarát, tak ma pred pár rokmi navštívil. Priniesol si aj laptop a mikrofóny. Niečo som mu zahral a on to ponúkol Iggymu. Navštívil ma ešte niekoľkokrát a nakoniec to, čo u mňa nahral, použil do niekoľkých Iggyho skladieb. S Iggym som sa nikdy osobne nestretol.
Váš dlhoročný spoluhráč, bubeník Brian Blade hrával s Joni Mitchell. Mali ste tiež príležitosť zahrať si s touto ikonickou kanadskou hudobníčkou?
Účinkoval som na štyroch koncertoch usporiadaných na jej počesť. Joni sa dokonca jedného z nich osobne zúčastnila. Išlo o koncert zorganizovaný pri príležitosti jej sedemdesiatin. Pôvodne mala jej piesne spievať Patti Austin, no na poslednú chvíľu ochorela. Joni bola na našej skúške pred koncertom a keď počula, ako hráme skladby Woodstock a Furry Sings the Blues, rozhodla za Patti Austin „zaskočiť.“ Bol to pre mňa veľký zážitok.
Spolu s Brianom Bladeom hráte v dvoch hudobných formáciách – Brianovom Fellowshipe a vašej vlastnej skupine. Brian patrí k najvyhľadávanejším bubeníkom, okrem iného je aj stálym členom kvarteta Waynea Shortera. Váš koncertný program je tiež poriadne hustý. Ako sa vám spolu darí zladiť vaše aktivity?
Vydavateľstvo Blue Note ponúklo Brianovi možnosť vydať album. Brian však nechcel nahrávať sólový album a oznámil im, že by ho rád spravil so svojou kapelou. Na čo ma oslovil s ponukou zostaviť kapelu. Blue Note mal predstavu, že na albume bude uvedené len Brianove meno. On s tým nesúhlasil a trval na tom, že spolu s jeho menom musí byť aj názov kapely – Fellowship Band. Tak sa nakoniec aj stalo. S Fellowshipom hrávame naživo niekoľkokrát mesačne, túto jeseň vyjde náš nový, štvrtý album. Na jeho podporu chystáme aj šnúru po východnom pobreží USA a v Japonsku. Ďalší rok by sme ho radi predstavili aj v Európe.
Čo možeme od vášho nového albumu očakávať?
Spolu s Brianom sme zložili osem skladieb, pričom každý z nás prispel rovnakým dielom. Na gitare hrá Dave Devine, ktorý na predchádzajúcich albumoch ešte nehral. Nahrávali sme v divadle v Providence na Rhode Islande. Časť skladieb sme nahrávali za prítomnosti publika, časť len v prázdnom divadle.
Ako sa vám darí udržiavať pokope vášu vlastnú kapelu?
Chris Thomas a Jeff Parker žijú v Európe, takže v Európe hrávam s nimi. V newyorských kluboch vystupujem s inými hudobníkmi. Hrávam aj s rôznymi bubeníkmi, s Brianom hlavne v New Orleanse. Doteraz sa mi neodarilo dostať na pódium Billa (Frisella, pozn. aut.) S Brianom, Johnom Patituccim a Stevom Cardenasom sme absolvovali už tri šnúry.
Podieľajú sa na hudbe autorsky aj ostatní členovia?
Kapela hrá hlavne moju hudbu, no v repertoári máme aj skladbu od Allena Toussainta (americký spevák, klavirista a hudobný producent, pozn. aut.) a rád by som doň zaradil aj niečo od Steva Cardenasa.
Niektoré vaše skladby sú pomerne rozsiahle. Dá sa povedať, že je to aj vplývom vášho klasického vzdelania?
Na albume Mercy je okrem iných skladieb aj trojdielna suita. Od jazzu som sa čiastočne vrátil k štúdiu klasiky, predovšetkým kvôli technike a skladateľskej inšpirácii. Toto všetko som kedysi úspešne zvládol na lesnom rohu, ale nie na klavíri. Postupne som si rozšíril znalosti o Bachovej, Chopinovej, Beethovenovej a Debussyho hudbe. Títo skladatelia ma veľmi ovplyvnili a navyše, zdokonalil som sa v hre na klavír. Naozaj som to potreboval. Mojim hlavným zámerom bolo zdokonalenie techniky. Akonáhle som začal trénovať Bachove skladby, učaroval mi aj po kompozičnej stránke.
Ako vidíte budúcnosť jazzu z pohľadu klasického muzikanta a jazzmana?
Jazz, ako improvizovaná hudba, obsahuje výraznú rytmiku, prvky bluesu a swingu. Všetky sa v ňom už dlhé roky prelínajú. Taktiež možno v ňom nájsť prvky klasiky, klezmeru, hip hopu, RnB či soulu. V New Yorku je veľa talentovaných mladých ľudí, ktorí robia úžasnú muziku. Za všetkých spomeniem napríklad Kamasiho Washingtona. Neviem kam to celé smeruje, ale práve takéto kombinácie robia jazz zaujímavým.
Aký je váš názor na spájanie klasickej hudby s jazzom?
Jazz sa spájal s klasikou už dávno, ako príklad môžem uviesť Modern Jazz Quartet. Mnoho hudobníkov prevzalo niečo z klasiky a spravili z nej jazz. V porovnaní s klasikou používa jazz kratšie hudobné formy. Kompozície sa skladajú z menších častí, v ktorých sa často striedajú rôzni hudobníci. Taktiež často počuť jazzových klaviristov, ktorí hrajú klasiku. Vždy je veľmi dôležitý sólový prvok.
Hrali ste a podieľali sa na produkcii albumu Salt speváčky Lizz Wright. Jej hudba je silne poznačená gospelom. Ako veľmi vás gospelová hudba ovplyvňuje?
Gospel bol odjakživa súčasťou môjho sveta. Už ako desaťročný chalan som videl koncert Andrae Croucha, a bol som ním úplne unesený. Vždy som rád počúval aj popové piesne s prvkami gospelu. Dokonca hneď prvý týždeň, ako som sa presťahoval do New Yorku, som dostal angažmá ako hráč v gospelovom zbore. Tam som objavil v gospeloch veľa vecí, ktoré sa mi páčili už na hudbe Andrae Croucha, Stevieho Wondera, Donnyho Hathawaya. Konečne som prišiel na to, odkiaľ ich hudba čerpala inšpiráciu. Základ cirkevnej hudby v mojom živote pochádzal skôr z klasickej hudby. Moji rodičia chodili do kostola, kde bol zbormajstrom dirigent ich školského zboru. Nehral som v kostoloch veľmi často, viac som spieval v klasických zboroch.
Mnohí umelci svojou tvorbou reagujú na udalosti okolo seba. Ako je to vo vašom prípade?
Nezvyknem reagovať hudbou priamo na konkrétne udalosti. To však neznamená, že diane okolo mňa nevplýva. V meste, v ktorom som vyrastal, sa pred niekoľkými rokmi strieľalo. Chalan zobral pušku a zastrelil troch spolužiakov. Stalo sa to v škole, do ktorej kedysi chodila moja matka. Táto udalosť ma natoľko šokovala, že som musel zložiť pieseň. Bol to okamžitý emocionálny impulz. Sadol som za klavír a zložil skladbu, ktorou som chcel upokojiť miestnu komunitu. Nešlo o veľké politické posolstvo, no pieseň mala svoj účel.
Aký je váš názor na streamovanie hudby vs. vydavánie nahrávok na klasických nosičoch?
Streamovanie je jedným zo spôsobov, ako dostať hudbu do povedomia ľudí. Práve teraz mi vo vydavateľstve Newvelle Records vychádza album (Gateway, júl 2017, pozn. aut.) dostupný len na vinyle. Hrá na ňom aj Brian Blade, Steve Cardenas a Tony Scherr. Newvelle Records má svoj osobitý koncept - vydávajú hudbu len na vinyloch. Každý rok vydajú iba šesť platní, ktoré si musí zákazník kúpiť ako sadu. Môj nový album je jedným z tohtoročnej série. O dva roky dostanem od vydavateľstva master a môžem vydať nahrávku na digitálnom nosiči. Žijeme v úplne novom svete a priznám sa, že sám neviem, akým smerom sa budem ďalej uberať. Nie je veľa vydavateľstiev, ktoré vám dokážu predať albumy. Ktožvie, možno sa budú predávať aspoň v Japonsku (smiech).
Ďakujeme za rozhovor.
Text: Marián Pavlík
Foto koncert: Marek Martinek
Foto rozhovor: Marián Pavlík
