Nicole Zuraitis: žiť v hudbe

Nicole Zuraitis: žiť v hudbe
Peter Motyčka

Americká jazzová speváčka, klaviristka, skladateľka, producentka a aranžérka Nicole Zuraitis (1985) je dvojnásobnou laureátkou a šesťnásobnou nominantkou ceny GRAMMY. V roku 2021 získala zlatú medailu na prestížnej súťaži American Traditions Vocal Competition. So „srdcom rovnako veľkým, ako jej pozoruhodný hlas“ (Jazz Police) patrí Nicole medzi priekopnícke umelkyne, ktoré nanovo definujú vokálny jazz a jazzovú kompozíciu. Vďaka tomu si vyslúžila miesto medzi najvýraznejšími umelkyňami a „pesničkárkami, ktoré treba v jazze, aj mimo neho, sledovať“ (Broadway World). Alebo, ako sama definuje – v žánri „The Modern Songbook“.

 

Je sobota 29. augusta 2026. Práve som pricestovala z Bratislavy do Budapešti na koncert Nicole Zuraitis a Dana Pugacha – poslednú zastávku ich dlhého turné, pričom Európe predchádzala Ázia a Spojené štáty. Zachytila som kúsok zvukovej skúšky a potom sa mi (pokiaľ jej robili mejkap) podarilo s Nicole porozprávať. Najprv sme trochu spomínali, keďže sme sa prvýkrát stretli pred asi desiatimi rokmi v New Yorku, a potom som ju trochu vyspovedala.

 

Nicole, prezraď mi niečo o dnešnom koncerte: hráte s vynikajúcim maďarským Modern Art Orchestra pod vedením Kornéla Fekete-Kovácsa. Čo môžeme očakávať?

Moje piesne a aranžmány, tiež aranžmány Dana Pugacha a k tomu zopár klasík z Great American Songbook, plus jedno prekvapenie. Budapešť je krásne mesto, objavovali sme ho spolu s mojim manželom Danom. Orchester je na vynikajúcej úrovni a naša hudba znie vďaka nim úplne inak. Chceli by sme robiť takéto projekty častejšie.

 

Ste tu prvýkrát?

Úplne prvýkrát.

 

Ako táto spolupráca vlastne vznikla?

V roku 2024, po tom, čo som vyhrala Grammy, sme si konečne našli bookingovú agentúru. Predtým sme dlho žiadnu nemali a teraz spolupracujeme s Bella Concerts – sú fantastickí, otvárajú nám úplne nové trhy a vedia, že rada hrávam s veľkými telesami a bigbandmi. Takže to dohodli oni a Kornél, ktorý je tu šéfom, je skvelý kapelník.

 

 

Vráťme sa trochu späť – povieš mi v skratke, ako si sa dostala k hudbe? Čo ťa priťahovalo?

Hudba a rytmus boli pre mňa prirodzené. Hrala som na trombóne, ale nechcela som sa učiť čítať noty. Až teraz si uvedomujem, že to je asi tým, že som nejakým spôsobom neurodivergentná; dodnes neviem čítať rytmus. Vedela som ho zahrať, keď som ho počula, ale prečítať nie. Chcela som byť ako Whitney Houston (Smiech.), ale to sa mi nesplnilo. Tak som sa zamilovala do Elly Fitzgerald a do muzikálov. Milovala som veľké silné piesne, dramatické a emotívne rockové balady.

 

To dáva zmysel vzhľadom na tvoj typ hlasu: v týchto polohách znieš skvele!

Vtedy som to ešte nezvládala, musela som na tom naozaj pracovať.

 

Potom prišlo štúdium operného spevu?

Opera mi išla. Mala som skvelú učiteľku, ktorá ma naučila techniku, ale nikdy ma netlačila – nechala ma hľadať si vlastnú cestu. Myslím, že dobrý učiteľ dokáže veľa: buď ťa od niečoho odradí, alebo ťa inšpiruje. Ona ma naozaj inšpirovala. Hoci som si nikdy nemyslela, že opera je pre mňa, zrazu som chodila na súťaže. Ľudia mi stále hovorili, že som v tom dobrá a tak som si povedala, že to budem robiť. V skutočnosti som ale chcela hrať hlavné úlohy v muzikáloch. Tie som však nedostávala...

 

 

Takže si robila operu. Ako si sa vlastne dostala k jazzu? Pomôž mi to celé vyskladať: klasické vzdelanie, láska k Whitney Houston, túžba po muzikáli a potom jazz...

V mojom rodnom meste bol jazzový workshop. Išla som tam ako trombonistka, potom ako klaviristka, hoci som to nenávidela. Nechápala som, prečo má každá skladba dvadsať minút. A keď odo mňa chceli, aby som improvizovala, povedala som si: „To teda nie, to je totálne strašidelné!“ Potom som objavila Ellu a Evu Cassidy a povedala som si: „Aha, jazz a blues – to je zaujímavé!“ Vždy som mala rada Carole King a pesničkárov. A potom som začala chodiť s basgitaristom, ktorý bol posadnutý jazzom, a štvalo ma, že mu nerozumiem. Tak som sa rozhodla, že sa naozaj naučím tento jazyk. Trvalo mi dlho, kým som pochopila, čo to vlastne znamená byť jazzovou hudobníčkou.

 

Čo to znamená?

Je to orálna tradícia: musíš napodobňovať a napodobňovať. Ako bábätko, ktoré žvatlá a napodobňuje, aby si neskôr, keď hráš, nerozmýšľala, ale rozprávala. A potom môžeš inovovať, ako len chceš. Veľa som napodobňovala Jane Monheit, lebo bola najbližšie môjmu hlasovému typu. Musela som sa naučiť naozaj v tej hudbe žiť. To je vlastne to hlavné.

 

 

Popíš mi tvoj nový album: ako to celé začalo? Ako vznikali prvé piesne? Prišiel najskôr text, alebo hudba?

Úprimne – vznikalo to spolu. Rada tvorím a keď si niečím prechádzam, ide mi to rýchlo – je to moja terapia a často mi celá pieseň vznikne na jeden šup. Dlhšie mi trvajú tie skladby, ktoré nie sú tak intuitívne – niekedy mám najskôr melódiu a bojujem s textom, alebo mám jednu slohu a neviem, čo s ňou ďalej. Pri mnohých mojich starších piesňach som si potom, keď som si uvedomila, že som jednoducho lenivá, zopakovala prvú slohu ešte raz, lebo napísať druhú je ťažké. Piesne píšem od roku 2021 – album „How It Begins“ som dokončila v januári 2022, takže odvtedy prešli asi tri-štyri roky.

 

Viaceré z piesní sú napísané v spoluautorstve: ako si sa k tomu dostala?

Išla som do Nashvillu a zistila som, že ľudia tu naozaj píšu piesne spoločne. Nemusíš robiť všetko sama. Tak som začala chodiť na spoluautorské sedenia s ľuďmi, ktorých som spoznala cez Recording Academy. Začala som písať na zadanie a ľudia mi hovorili: „Potrebujem takú a takú pieseň pre tento dokument,“ a ja som ju napísala. Bolo mi jedno, či sa nakoniec použila, alebo nie, zistila som, že milujem proces samotný.

Pre tento album som dala Larrymu Kleinovi (legendárny skladateľ a producent, ktorý spolupracoval s Herbiem Hancockom, Waynem Shorterom alebo s Joni Mitchell, pozn. red.) na výber okolo dvadsaťpäť piesní. On si niektoré vybral a zároveň mi povedal, čo mi ešte chýba. Veľmi si prial, aby som použila Let Us Hang, ktorú napísal s Walterom Beckerom zo Steely Dan. Oponovala som, že je to príliš funky a že to nie je jazz. A on na to: „Koho to zaujíma?“ Vtedy som si pomyslela: „Áno, presne tento prístup potrebujem!“ Tiež mi povedal, aby som skúsila písať s Jessem Harrisom, ktorý pre Norah Jones napísal Don't Know Why. Nepoznala som ho, tak nás Larry zoznámil. Veľa piesní vzniklo doslova na poslednú chvíľu. Tie, ktoré si Larry nevybral, som dala na môj predošlý album „Live at Vic's Las Vegas“. Napríklad All Stars Lead to You – o tej povedal, že je príliš „jazzová“, no ja som presne vedela, kam ju umiestnim. Ale samotný príbeh albumu som pochopila až po tom, ako si Larry vybral svojich favoritov. To je na pozícii umelkyne zaujímavé: niekedy sa od začiatku pustíš do koncepčného albumu a inokedy sa pozrieš na kopu terapeutických piesní a pýtaš sa: „Kde je tu spoločná niť? Kde je príbeh? Ako mám dať ľuďom dôvod, aby im na tomto záležalo?“ Lebo nikoho nezaujíma, že je tu „hŕba piesní“. Ale ak poviem: „Tu je zopár piesní a takto si to predstavujem a urobím to pútavo“, to ma priťahuje. Ten samotný koncept. Takže tú niť som našla až potom, čo si Larry vybral svoje obľúbené.

 

 

Povedz mi ako to vyzeralo, keď si písala s Jessem. Teda ak sa o to chceš podeliť...

Spoluautorstvo je háklivá vec. Moja prvá rada je: prines svoje nápady. Ak si len sadneš oproti niekomu a povieš „Neviem, čo by si chcel napísať ty?“ a on sa opýta to isté, nikam sa nedostanete. Ale ak prídeš s melódiou, s niekoľkými titulmi, veršami, alebo aj s napoly hotovou piesňou – je to v poriadku a rozdelíte si autorstvo. Jesse začal otázkou: „Čo ťa trápi v týchto dňoch?“ Vtedy som už začínala vidieť, ako sa formuje príbeh albumu a v hlave som mala vetu: „Nikdy to nezmizne.“ Ten pocit, že keď niekoho miluješ a snažíš sa to prekonať, aj tak ťa to prenasleduje, aj keď si myslíš, že si to už uzavrela. Vtedy povedal: „To je dobrý názov,“ a hneď na tom začal pracovať. Netrvalo to dlho, možno tridsať minút, pracovali sme veľmi rýchlo. Samotná pieseň je pomerne jednoduchá. Chcela som ju trochu skomplikovať, ale jemu sa páčila práve jej jednoduchosť. Z toho som sa naučila, že skladanie piesní je aj o kompromisoch, ktoré inak robím nerada.

V Nashville som napísala aj Wish I Could Love You. Písali sme v skupine vianočné piesne a tam zaznelo: „Poď, napíšeme jednu aj pre teba – čím si práve prechádzaš?“ S Danom sme sa práve pohádali a tak som im povedala pravdu: stále by som ťa chcela milovať, aj keď to nedokážem. Tá pieseň sa naozaj dotýka ľudí, lebo vznikla z niečoho skutočného.

 

Pripomína mi to pieseň Bonnie Raitt I Can Make You Love Me.

Je to vlastne odpoveď na ňu. Niekto povie: „Donútim ťa, aby si ma milovala, aj keby si nechcela,“ a odpoveď znie: „Chcela by som, ale nedokážem to...“

 

 

Povedz mi viac o Larrym v úlohe producenta – dnes totiž môže totiž slovo „producent“ znamenať čokoľvek...

Existujú producenti s malým p a producenti s veľkým P. Larry je producent s veľkým P. Naučila som sa od neho strašne veľa. Dnes si každý myslí, že je producent, ale on ním naozaj je. Mali sme množstvo stretnutí cez Zoom ešte predtým, než sme začali nahrávať. Keď sme vyberali piesne, vedel sa oprieť do textov: „Táto veta nie je dosť silná!“ A ja som musela svoje voľby obhajovať. Vždy si ale vypočul, čo hovorím. Zvykol povedať: „Ty si umelkyňa, toto je len môj názor.“ V štúdiu bol celý čas za pultom, pozorne počúval, dával pripomienky, nechal nás skúšať rôzne veci, priebežne vymýšľal aranžmány. Potom bol pri každom mixe v LA, aj pri každom masteringu. Je to producent v tom pravom zmysle slova. Pri nahrávaní bola po celý čas prítomná ako výkonná producentka aj Susan Bloomberg, no jej rola bola iná. On bol hudobným producentom. Jednu vec som sa od Larryho naučila: ak sa do niečoho pustíš, urob to poriadne – od začiatku až do konca. Mala som aj iných producentov, ktorí len povedali: „Znie to super,“ a potom zmizli. Larry ma naučil byť dôsledná v tom, čo potrebujem. Ak s niečím nesúhlasil, riešil to hneď, nič nezostávalo nevypovedané, čo mi prišlo veľmi osviežujúce. Naučil ma tiež udržiavať si ľahkosť a pamätať si, že napokon ide vždy o víziu umelca.

 

Čítala som rozhovory, kde si hovorila o syndróme podvodníka (imposter syndrome) pri nahrávaní s hudobníkmi na takejto úrovni. Predpokladám, že ho už tak necítiš, ale myslím, že veľa hlavne žien v jazze ho zažíva. Môžeš opísať, ako si sa vtedy cítila a čo ti pomohlo získať väčšie sebavedomie?

Množstvo jazzových „borcov“ mi hovorilo, že nehrám dobre na klavíri, lebo som nehrala tisíc nôt za sekundu. To, že nie som dosť dobrá, alebo mám hrať iným spôsobom, som počula toľkokrát, až ma to nakoniec prestalo bolieť. Keď som začala pracovať s väčšími menami, začala som používať terapeutickú taktiku: kde je dôkaz, že nie si dosť dobrá? Prečo by tu títo ľudia boli, keby si nebola dosť dobrá? Väčšina z nich s tebou pracuje výrazne pod svojou bežnou sadzbou, nikto im neplatí majland za to, že prídu. Takže kde je ten dôkaz? Tvoj vnútorný príbeh nemusí byť pravda, môže k tebe hovoriť len vlastná neistota.

 

 

Hovorila si aj o tom, že sa nesnažíš všetko mikromanažovať, čo si myslím, pramení z toho istého miesta – z nízkeho sebavedomia a z potreby mať všetko pod kontrolou. Týka sa to najmä žien. Bojovala si s tým, alebo to prišlo prirodzene?

Myslím, že to súvisí s mojím ADHD, ktoré mám diagnostikované. Keď dokončím projekt, prestane ma baviť a jednoducho ho úplne pustím – čo je vlastne taká moja superschopnosť. Potom si ho vypočujem spätne a poviem si: „Ako som mohla dať toto von?“, pretože v tom počujem všetky chyby. Ale jedna z mojich najbližších priateliek je obrovská mikromanažérka a kvôli tomu nedokáže tvoriť. Vidím, ako niektorí ľudia okolo mňa trpia, lebo ak niečo nie je úplne dokonalé, nedokážu to vydať. A keď to nakoniec vydajú, je to síce krásne, ale za cenu piatich rokov čakania. V dnešom hudobnom priemysle musíš vydávať neustále. Musíš kŕmiť algoritmus, zostať v pozornosti. Veľké vydavateľstvá to od umelcov vyžadujú. A tieto takzvané „nezávislé vydavateľstvá“, s ktorými pracujem aj ja, sú v skutočnosti len distribútori v prestrojení. Nedávajú ti peniaze, nedávajú ti publicitu, všetko si platíš sama. Keby som bola skutočný label, tiež by som chcela vysoký výstup. Pozri sa na Samaru Joy – toto je prvý rok, čo nevydala album. Nech sa jej darí, dopraje si prestávku. Ale väčšinu rokov je to singel, album, EP, vianočný album. Labely potrebujú obsah, aby zarábali, a úprimne, potrebujú ho aj tí nezávislí – čím viac vydáš, tým je väčšia šanca, že sa dostaneš na playlisty a prídu tantiémy. Nie je to vždy úprimné, ale takto to funguje.

 

 

Keď sa pozriem na tvoju diskografiu, stále sa tam niečo deje – „The Devil I Know“ má dvadsať skladieb. A predtým deluxe edície, alternatívne verzie, singly, EP-čka, viaceré vydania každý rok... Predpokladám, že časť je práve algoritmus, o ktorom hovoríš, ale časť je aj skutočne tvoja umelecká identita a maximalizmus, ku ktorému inklinuješ. Ako sa ti darí byť taká produktívna?

Myslím si, že to pramení z rokov pravidelného hrania v reštauráciách a kluboch po celom New Yorku. Boli tam tí istí ľudia, ktorí sa na koncerty pravidelne vracali a ja som im vždy potrebovala priniesť niečo nové. Zvykla som si na vysoký výstup a na to, že si beriem požiadavky od publika, ktoré podnecovali moju predstavivosť. A úprimne – mám si čo dokázať. Nikdy som nebola veľmi prijímaná. Bola to kariéra typu „keď ma vyhodia dvermi, prídem neskôr oknom“. Ľudia ma nevítali práve vrelo. A ja som sa napriek tomu tlačila ďalej. Takže, mám si čo dokazovať, a zároveň – písanie a nahrávanie hudby je pre mňa tá jednoduchá časť. Jediná, pri ktorej necítim tlak. Všetko ostatné je náročné.

 

Hovoriac o náročných veciach – ako to máš s financiami, ak o tom chceš rozprávať? Si na voľnej nohe, nemáš veľké vydavateľstvo. Nie je také jednoduché povedať si „poďme nahrávať do štúdia“ niekoľkokrát ročne. Treba platiť štúdio, hudobníkov, zvukových majstrov...

Vyriešila som si to. Keď som hrávala na svadbách, tie financovali moje prvé albumy – akú sadzbu za štúdio som si vedela dovoliť, takým tempom sme pracovali. Celý život som pracovala – v kaviarňach, v domovoch dôchodcov – a som dobrá s peniazmi. Nemíňam veľa a odpisujem si, čo môžem z daní, takže sa to vyrieši. Vďaka tým koncertom v newyorských reštauráciách a kluboch som si tiež našla mecenášov. Ľudí, ktorí veria tomu, čo robím a podporujú ma menšími sumami. Dostala som aj granty – jeden album vznikol zadarmo na NYU, ďalší bol darom od klubu v Las Vegas. „The Devil I Know“ zaplatila moja výkonná producentka, s ktorou som na ňom spolupracovala. Snažím sa byť tvorivá v tom, odkiaľ prídu peniaze. Niekedy sa ti nechce žiadať, ale občas sa ľudia sami ponúknu: „Vidím, ako pracuješ – ako môžem pomôcť?“ Aj tisíc dolárov pomôže a ja im za to dám meno do bookletu.

 

 

Vydavateľstvá ti finančne nepomáhajú. Má zmysel ich mať?

Outside In a La Reserve sú skvelé labely, odporučila by som ich každému ako krok vyššie od úplnej nezávislosti. Majú naozaj silné vzťahy so streamovacími platformami, čo znamená, že máš reálnu šancu na editoriálne playlisty, čo prináša aj nejaký príjem. To je zmysluplný posun, lebo zrazu máš aj tím, komunitu a ľudí, ktorí sa poriadne starajú o sociálne siete. Ľudí, s ktorými sa dá naozaj porozprávať a ktorým na tom záleží.

 

Vnímam, že komunity sú pre teba dôležité. Pre súčasných jazzových pesničkárov a pesničkárky si vybudovala Modern Songbook Society. Môžeš o tom povedať viac?

Byť jazzovou speváčkou-skladateľkou je samo osebe dosť náročné. Ľudia milujú tradíciu a nostalgiu, čo bola ďalšia stena, do ktorej som narážala. Takmer všetko, čo spievam, som napísala sama a ľudia stále hovorili: „To nie je jazz.“ No dobre, a čo je vlastne jazz? Preto vznikla táto spoločnosť. Nesnažím sa byť strážkyňou brány do sveta pesničkárov a pesničkáriek v jazze, len chcem povedať: „Existujeme, poďte sa pozrieť.“ Čím viac sa ľudia prepoja, možno začneme viac spolupracovať, možno začnú ľudia interpretovať piesne od žijúcich skladateľov a skladateliek. Ak nás bude armáda, možno sa z toho stane niečo podobné, ako keď sa cez ľudí ako Robert Glasper stalo R&B súčasťou jazzu. Možno dokážeme, aby bolo skladanie piesní a rozprávanie príbehov znova súčasťou jazzu. Ktokoľvek sa môže pridať. Chcem vydať niekoľkozväzkovú knihu súčasných piesní jazzu. Jedinou skutočnou prekážkou sú autorské práva – každý vlastní svoje piesne a treba vyriešiť, ako to celé bude fungovať. Ale samotná myšlienka je hotová, mám ju v hlave.

 

Zdáš sa byť pri budovaní komunít veľmi cieľavedomá a ide ti to. Ako to vlastne robíš?

Dlho som sa cítila ako čierna ovca. Ľudia mi hovorili: „Ty nie si jazzová speváčka.“ Dokonca aj na súťaži Sarah Vaughan mi povedali, že som rocková speváčka. Necítila som sa prijatá. Ale potom som mala rozhovory s ľuďmi, ktorí sa tiež cítili vylúčení a povedala som si: „Zaujímavé, čo ak nepotrebujeme krutých ľudí, ktorí rozhodujú o tom, kto a kam patrí?“ Sme jazzoví hudobníci a hudobníčky, to čo robíme, je samo osebe extrémne náročné. Riadim sa heslom: „Stúpajúci príliv dvíha všetky lode.“ Rada vidím, ako sa darí mojim kolegom a kolegyniam a dúfam, že aj ich teší, ako sa darí mne, lebo v hĺbke duše viem, že im to naozaj prajem. Robíme to všetci spolu. Nikto tu nedostal nič len tak zadarmo.

 

Ďakujem, že v jazze buduješ takúto komunitu a teším sa na tvoj koncert.

 

 

 

Po rozhovore som si sadla do takmer úplne vypredanej päťstomiestnej sály Müpa Budapest. Vedela som, že ma čaká zážitok. Modern Art Orchestra pôsobí na scéne už vyše dvadsať rokov a za ten čas nazbieral nespočetné ocenenia. Zneli väčšinou Nicolinie autorské skladby v aranžmánoch Dana Pugacha, plus Jolene ako pocta Dolly Parton, v ktorej Nicole predviedla svoje nádherne voľné frázovanie. A tiež jazzová klasika My Funny Valentine – veľký hlas a rovnako veľká radostná energia Nicole sa niesli celou sálou a predviedla tri fantastické scatové sóla. Kornel viedol svoj big band s typickou jednoznačnosťou a prekvapil sólom na krídlovke. Publikum si žiadalo prídavok a zaznel jazzový štandard But Not for Me, počas ktorého Nicole zapojila do spevu celé publikum. A ja som mala fantastický zážitok.

 

 

Autor: Ester Wiesnerová

Foto: nicolezmusic.bandcamp.com

Galéria

Nicole Zuraitis: žiť v hudbe
Nicole Zuraitis: žiť v hudbe
Nicole Zuraitis: žiť v hudbe
Nicole Zuraitis: žiť v hudbe
Nicole Zuraitis: žiť v hudbe

 

 

Rádio Jazz

Ďalšie články

Peter Uher utkal svoje hudobné obrazy z jazzu, ambientu a elektroniky
Domáca hudobná scéna sa nedávno rozrástla o nahrávku, ktorá je organickou fúziou jazzových prvkov,...
Rozhlasová storočnica so SNJO
Nespomínam si, že by sa akékoľvek domáce jazzové teleso pokúsilo rozbehnúť celoročnú sezónu s...
Japonské hudební zemětřesení: Hiromi Uehara na Prague Sounds
„Dobrý večer, konbanwa, jsem ráda opět v Praze a že se s vámi mohu setkat“, oslovuje...
WoodPack Brothers prinesú do Scherzu jazz, ambient a world music
Autorský hudobný projekt WoodPack Brothers sa 22. novembra 2026 predstaví v bratislavskom Scherz...