Koncepcia a dramaturgický zámer tohtoročných jarných Bratislavských Jazzových Dní boli nakoniec, myslím, zaujímavo a pútavo smerované na dominujúci hudobný nástroj: basovú gitaru – a hlavne na jej výborných a známych svetových protagonistoch. A tak 24.mája v hale Incheby burácali funk-jazzové E-basové „slapy“ a tóny troch zoskupení :
- FINALLY
Vôbec nie v úlohe, úrovni a polohe „predkapely“, otvorila „večer trojkráľový“ slovenská špičková jazz-funková formácia FINALLY, v ktorej základ tvoria slovenskí hudobníci Eugen Botoš (klavír, klávesy); Róbert Vizváry (E bass); Martin Koleda (gitara). Formácia sa pre BJD rozšírila o slovenské dychy: Michal Motýľ (trombón) a Ondrej Juráši (trúbka, krídlovka). No a trhákom orchestra boli dve americké a svetové hviezdy: Eric Marienthal (soprán, alt, tenor saxofóny) a Eric Valentine (bicie). Orchester, ktorý vznikol v roku 2002 sa pôvodne orientoval na tvorbu Chicka Coreu a Herbieho Hancocka, dnes prezentuje aj vlastnú autorskú a aranžérsku tvorbu. Spolupráca s Ericom Marienthalom má už svoju dlhšiu a veľmi úspešnú históriu. Osobnosť hudobníka svetového rangu Erica Marienthala potvrdzuje jeho bohatý zoznam spolupráce s takými hviezdnymi menami ako Al Hirt, Chick Corea, Elton John, Barbra Streisand, Stieve Wonder, B.B. King a mnohí ďalší. Koncert celej formácie FINALLY bol v Inchebe vynikajúci a Eric Marienthal bol dychvyrážajúci – prosto hodný svojho mena.
- MARCUS MILLER
Marcus Miller je jednoducho jedným z najlepších basgitaristov na svete. Multiinštrumentalista, skladateľ, aranžér a producent hral taktiež s hviezdami rôznych hudobných žánrov toho najväčšieho kalibru: Miles Davis, Eric Clapton, George Benson, Dizzy Gillespie, Paul Simon, Mariah Carey, Aretha Franklin, Al Jarreau... Na Slovensku a v Bratislave poznáme Marcusa Millera už z niekoľkých strhujúcich vystúpení. Koncert v Inchebe bol pre mňa tou najvyššou hladinou kvality úplne všetkých členov formácie – čo do hudobnej a sólistickej úrovne, ale mimoriadny dojem na mňa zanechala aj dramaturgia a profesionalita vystúpenia. V jazz-funkovom koncerte, ktorý je á priori a asi povinne akusticky silný a náročný, mala u Marcusa Millera zrazu miesto aj dynamika a tiché balady so sólovým basklarinetom Marcusa Millera. Neskutočne presné a technické boli bicie, no a pre mňa, dychára, boli lahôdkou neuveriteľne presné, technicky brilantné a virtuózne spoločné pasáže a aj sóla dvoch skvelých dychov. Na koncert do Incheby prišiel orchester v obsadení: Marcus Miller (E bass, bas klarinet); Maurice Brown (trúbka); Alex Han (altsaxofón); Kris Bowers (klávesy); Adam Agati (gitara); Louis Cato (bicie).
- LEVEL 42
Legendárna a aj v Bratislave dobre známa britská jazz-funková kapela LEVEL 42 so zakladateľom a skvelým basgitaristom Markom Kingom. Formácia je známa a už vyše 30 rokov nadchýňa priaznivcov vysokou hudobnou a pódiovou profesionalitou. V Inchebe túto povesť kapela plne potvrdila. Pre mňa boli príjemnou zmenou sólový spev Marka Kinga, ale aj intonačne veľmi čisté trojhlasové vokály troch spoluhráčov (klávesy, gitara, saxofón). LEVEL 42 hral koncert vo svojom originálnom obsadení: Mark King (E bass, sólový spev); Mike Lindup (klávesy, vokály); Nathan King (gitara, vokály); Pete Ray Biggin (bicie); Sean Freeman (tenor saxofón, vokály). Trochu mi chýbal druhý dychový nástroj (trúbka), pretože klávesy tento hlas imitovali elektronicky, čo sa mi “neráta”. Celkove bolo vystúpenie výborné.
Aj keď sa nepočítam medzi odborníkov a detailných znalcov jazz-funku, dobrú hudbu myslím viem oceniť a vytvoriť si z nej dojem aj ako aktívny muzikant, aj ako divák. 5. ročník Jarných BJD´2012 bol podľa mňa skvelý aj čo do výberu kapiel, aj čo do ich vrcholnej úrovne. Dovoľujem si mať ale pripomienky k ozvučeniu vystúpení. Ako som konštatoval, beriem na vedomie, že Jazz-funk má mať podporu v relatívne silnom zvuku a najmä v oblasti basových frekvencií. Napriek tomu ostávam byť presvedčený, že menej je viac a pri decibeloch to platí obzvlášť. Údery veľkého bubna (“kopáka”) a slapové údery basovej gitary boli neúnosne silno nazvučené. Sedel som (nanešťastie) v časti s montovanou stupňovitou pódiovou podlahou a tá pôsobila ako rezonátor. Čiže každý basový tón, či úder, sme cítili až ako fyzickú bolesť. A škoda, že to bolo na úkor stredových tónov a frekvencií – napr. spev Marka Kinga bol podľa mňa nedostatočne počuteľný.
Napriek tomu budem mať na Jarné BJD´2012 výborný zážitok a spomienky.
Vlado Vizár
Foto: Zdenko Hanout
