Od prvých taktov eponymnej skladby albumu Where Next? naopak viete, kam sa poberie cesta, na ktorú vás Jules Hay v nasledujúcich, takmer päťdesiatich šiestich minútach zoberie. Spolu s vernou spoločníčkou, jazzovou gitarou Ibanez, prechádzate pestrou krajinou, plnou atrakcií a každú z nich máte možnosť navštíviť. Iste, čas je obmedzený, a možno takou reggae odbočkou by ste šli radšej aj dlhšie, ale v konečnom dôsledku je Jules sprievodcom skúseným, hlavne čo sa exotickejších, slnkom prežiarených a temperamentných krajov týka.
Po necelých dvoch rokoch od prvého albumu "From London to Little London" (2020), ubezpečujúceho, že Jules je viac doma v korenistej Brazílii, než v hmlistej Británii, sa zdá byť voľba jeho osudového regiónu spečatená. V deviatich skladbách je parkúr hudobnými zákutiami nadobro situovaný na južnú hemisféru a súhra s domorodými jazzmanmi je ešte prirodzenejšia, uveriteľnejšia a biologickejšia, ako tomu bolo v už aj tak kvalitnej prvotine. "Where Next?" strháva, a to doslovne. Basová linka Diogo Burku s očarujúco nepriamymi rytmami, predvádzanými na bicích Elthonom Diasom uchvacujú a sú prednášané v tak uhrančivej zvukovej nástojčivosti, až je vám čudné nezareagovať na ten prílev sónickej energie telesným pohybom, minimálne pokyvkávaním hlavy. Zostava spolu s keyboardistom Thiagom Uedom a ďalším bubeníkom Rogerom Aleixom sa opakuje z albumu z pred dvoch rokov, čo naznačuje vzájomné porozumenie vo veci zásadnej, a tou je hudobné smerovanie ideí Julesa Haya. Mne táto hudba, akoby vyberaná z rohu hojnosti, pripadá byť ideálnym mixom medzi populárnymi žánrami samby, bossa novy a afro beatu, dekonštruovaných odviazanými melodickými systémami a experimentovaniami s polyrytmickými vsuvkami, dramatizujúcimi stop-time a vzácnymi inžinierskymi synth-zvukmi. Niekedy mi celá energia tohto fusion telesa pripomína ikonu podobných prístupov v sedemdesiatych rokoch a to kapelu Caldera s gitaristom Jorge Strunzom na mojom obľúbenom albume "Sky Islands" (1977). Pokračovanie cesty, na ktorú sa Brazíliou fascinovaný Jules Hay vydal, je nasledovaniahodné. Dovolím si ale tvrdiť, že otázka v názve je len rečnícka, pretože každému musí byť jasné, že destinácie do ktorých spolu s týmto kreatívnym gitaristom zavítame, budú inšpiratívne a určite nebudú nudiť. Obava z nudy je neopodstatnená, pretože kompozície nepracujú s prvoplánovým klišé juhoamerickej hudobnej tradície, ale túto vo vhodnej miere variujú a obmieňajú. Pre mňa osem bodov z desiatich a za zvuk nahrávky plný počet. Budem sa teda veľmi tešiť na to, kam nás Jules pozve nabudúce...
Text: Miroslav Haľák
