Medzinárodný jazzový festival, ktorý sa každoročne koná v kanadskom Vancouveri, počas desaťročí svojej existencie privítal už celé zástupy jazzových legiend. Popri stovkách skvelých koncertov však vyniká jeden – koncert Milesa Davisa z roku 1986.
Milesove vystúpenie nezačalo nijak výnimočne. „Hrali sme na amfiteátri pod otvoreným nebom. Deň po nás mal hrať Wynton Marsalis. Vystúpenie som si skutočne užíval,“ píše Davis vo svojej autobiografii Miles z roku 1990. V priebehu jednej zo skladieb sa však celý koncert rázom zmenil. Na pódiu sa totiž zjavil Marsalis s trúbkou v ruke. „Z ničoho nič som pocítil jeho prítomnosť, jeho pohyb. Videl som, že publiku je do smiechu. Potom mi Wynton zašepkal do ucha – zatiaľ, čo som sa stále snažil hrať – „povedali mi, že mám ísť k Tebe na pódium.“ Správanie mladého kolegu Davisa vôbec nepotešilo. Marsalisa poslal preč zo scény tým najvulgárnejším slovníkom. Ten, hoci ostal trocha šokovaný Davisovou expresivitou, sa však ani nepohol. Davis teda zastavil zvyšok kapely. „Musel som to zastaviť. Mali sme tam nejaké vopred pripravené kusy. Wynton by k nám nepasoval. Wynton nedokáže hrať náš štýl. Museli by sme mu robiť ústupky,“ pokračuje Miles Davis vo svojej spovedi. Marsalis však zašiel ešte ďalej. Suverénne sa postavil pred mikrofón a spustil asi pol minútové sólo na trúbke. Keď skončil, vyzývavo kývol na Davisa. Ten mu následne „odpovedal“ svojím sólom. Vraví sa, že po Milesovom výkone Marsalis „spľasol ako bublina“.
Miles Davis mal o počínaní mladšieho kolegu jednoznačný názor: „Tým, čo urobil, mi dokázal, že nemá žiaden rešpekt ku starším. Veď by som mohol byť jeho otec. Navyše, v novinách aj televízii o mne hovoril škaredé veci. Nikdy sa mi za to neospravedlnil. My dvaja nie sme kamaráti, tak ako som napríklad s Dizzym (Gillespiem). Dizzy by mi to nikdy neurobil, rovnako ako ja jemu. Vždy by sme sa najprv vopred opýtali. Wynton si ale myslí, že hudba je o porážaní iných muzikantov. Hudba pritom nie je o súťaži, ale o spolupráci, robiť veci spolu, tak aby fungovali. Wyntonov prístup u mňa nemá miesto. Kedysi dávno sme zvykli jamovať s ostatnými skvelými trubkármi ako Fat Girl či Dizzy. Dnes už to také nie je. Jasné, snažili sme jeden druhého vždy poraziť, ale bolo to z kamarátstva, rešpektu a lásky. Takáto súťaživosť je v poriadku. Ale s Wyntonom, ako aj s mnohými inými mladými chalanmi je to iné. Každý z nich chce byť hneď hviezda. Každý chce mať to, čomu hovoria „vlastný štýl“. Ale pritom všetci hrajú cudzie veci a kradnú behy a licky iným hráčom. Len málo mladých muzikantov si skutočne vyvíja vlastný štýl.“ Je teda jasné, že Marsalisova odvaha na majstra Davisa veľký dojem nespravila. Existuje dokonca klebeta, podľa ktorej Miles Davis ukončil spoluprácu so svojou vtedajšou nahrávacou spoločnosťou po tom, čo ho vedenia labelu požiadalo, aby Marsalisovi zavolal a poprial mu všetko najlepšie k narodeninám.
Miroslav Bachura
