Adam Bałdych & Helge Lien Trio, Trnavský Jazzyk, 6.august 2016.
Poľský huslista, skladateľ a producent Adam Bałdych (nar.1986) hrá na husle od svojich deviatich rokov. V šestnástich sa dostal do povedomia širšej verejnosti a po štúdiu na Berklee College of Music začal intenzívne koncertovať s uznávanými hudobníkmi. Účinkovanie na renomovaných jazzových festivaloch, ako Montreaux Jazz Festival a The London Jazz Festival mu naplno otvorilo dvere, ktorými vstúpil do svetového jazzu. Pod svoje krídla si ho zobralo renomované hudobné vydavateľstvo ACT Music, pre ktoré doteraz nahral dva albumy. Najnovší, Bridges, z roku 2015 prišiel s nórskou formáciou Helge Lien Trio predstaviť aj na hudobný festival Trnavský Jazzyk. Využili sme príležitosť a pred koncertom sme sa s Adamom Bałdychom a triom Helgeho Liena porozprávali o ich vzájomnej spolupráci, inšpirácii, najnovšom albume, ale aj o túžbe po slobodnom hudobnom vyjadrovaní.
Na aktuálnom turné s Helge Lien Triom propagujete vaše spoločné CD. Ako vznikala vaša spoločná hudba a ako prebiehalo hľadanie spoločnej reči medzi poľským huslistom a nórskym triom?
Adam Bałdych: Nikdy pred nahrávaním albumu sme nemali možnosť spolu hrať. Snažili sme sa však nájsť spoločnú komunikáciu, dať dohromady našu vzájomnú energiu. Nebol to jednoduchý proces, ale nakoniec sme boli s výsledkom všetci spokojní. Po dvoch rokoch spoločného hrania môžem povedať, že sme jedna skupina a blízki priatelia. Vieme ako spolu hrať a komunikovať. Od začiatku sme medzi sebou cítili vzájomnú chémiu. Bolo veľmi dôležité nájsť odpoveď na otázku kam chceme ako kvarteto spolu smerovať a ako navzájom prepojiť vízie jednotlivých členov.
Dá sa povedať, že získavala časom pevnejší tvar, alebo naopak, otvárala viac priestoru voľnosti a improvizácii?
Helge Lien: Hudba nám poskytla priestor ihneď, ako sme spolu začali hrávať na koncertoch. Pre mňa osobne je najdôležitejšie to, že sa stále vyvíja. Adamova hudba je aranžovanejšia ako naša, keďže ako trio zvyčajne viac improvizujeme. Je pre nás východiskovým bodom, ktorý určuje náš spoločný smer. Toto nám bolo všetkým jasné už od nášho prvého spoločného koncertu. Mňa osobne dokáže nadchnúť práve to, že sa v našej hudbe udeje vždy niečo nové.
V jednom rozhovore ste povedali, že vás inšpirovala poľská a nórska ľudová hudba, za ktorej spoločnú črtu považujete melanchóliu.
Helge Lien: Včera som s Adamom navštívil v Osle jedného priateľa, ktorý mal albumy s poľskou hudbou z oblasti, z ktorej pochádza Adam. Táto hudba mi sláčikovými a rytmickými nástrojmi veľmi pripomínala nórsku ľudovú hudbu. Zdá sa teda, že poľská a nórska hudba majú nejaký spoločný základ.
Adam Bałdych: Melanchólia je len jednou zo spoločných čŕt. Spolupráca našich hudobníkov ma istú tradíciu, ktorá spája našu dušu a vďaka ktorej máme pocit, že sa poznáme už veľmi dlho. Myslím si, že hudba oboch národov vyjadruje túžbu po slobode, ktorá spája naše emócie. Počúvaním našej hudby navzájom nachádzame spoločné smerovanie.
Keď hovoríte o slobode, je o vás známe, že túžba po vlastnom, slobodnom vyjadrení mala za následok vaše vylúčenie z hudobnej školy. Od pevných pravidiel klasickej hudby na škole ste sa nakoniec dostali ku slobode vyjadrenia, z ktorej vychádza moderný jazz.
Adam Bałdych: Slobodu som objavil v tom, že môžem hrať svoju vlastnú hudbu, môžem improvizovať s inými ľuďmi, byť sám sebou. Toto na jazze milujem. Neskôr som čerpal inšpiráciu aj z klasickej hudby, keďže vlastne vychádzam z jej techniky. Nepovažujem sa však za hudobníka, ktorý dokáže hrať komponovanú hudbu presne od A po Z, bez akejkoľvek improvizácie.
Počul som, že ste si nedávno kúpili nové renesančné husle. V čom sú špecifické? Hráte na nich aj na tomto turné?
Adam Bałdych: Renesančné husle sú len jedným z nástrojov, ktoré používam. Jeden lokálny výrobca huslí mi ich ponúkol na koncerte v Rakúsku. Najprv si na nich zahral Frode (Berg – kontrabasista, pozn.red.). Začul som nezvyčajne nízky register, ktorý ma zaujal tak, že som si ich nakoniec kúpil. Chcem na ne hrávať ja na koncertoch. Majú špecifický zvuk a ladenie, o oktávu nižšie ako bežné husle. Jedná sa o úplne nový nástroj, vyrobený tradičnou technológiou.
Vo svojich jazzrockových začiatkoch ste hrali aj na elektrické husle. Považujete posun k akustickému nástroju za krok vpred?
Adam Bałdych: Inšpiráciou v elektrickej hudbe mi bolo veľa gitaristov, napríklad Allan Holdsworth, Scott Henderson. V husliach som nenachádzal energiu príznačnú pre gitaristov. Snažil som sa tiež do hry vniesť isté prvky elektrickej gitary. Neskôr, keď som pôsobil v New Yorku, bolo dosť nepraktické vláčiť so sebou všade zosilňovač a aparatúru. Kluby boli často veľmi malé, musel som sa presúvať metrom. Brával som si preto na rôzne jam sessions akustické husle, na ktorých som začal hrať veci, aké som predtým hrával na elektrických. Snažil som sa na nich nájsť nové zvuky. Neskôr som sa k elektrickým husliam už nechcel vrátiť, pretože milujem akustický zvuk. V kvartete sa snažíme používať pestrú škálu zvukov.
Helge Lien: Všetci máme shúsenosť aj s elektrifikovanými projektami, ale naše hlavné zameranie je akustické. Pre mňa, ako klaviristu, bude zrejme celoživotnou výzvou objavovať a využívať všetky zvukové možnosti, ktoré akustický klavír ponúka. Ak na to príde, možno sa raz vrátime aj k elektrifikovanej hudbe.
Akustické triá sú posledné roky dosť v kurze.
Adam Bałdych: Sú dosť atraktívne nielen pre poslucháčov, ale aj pre hudobníkov, pretože neustále hľadajú nové zvuky. Tak to bolo dakedy aj s elektrickými nástrojmi. Zohrali dôležitú úlohu v inšpirácii hudobníkov, ktorí hľadali neustále niečo nové a v maximálnej miere ich využívali. Akustický zvuk pretrvá naveky. Kedykoľvek budete počuť akustickú hudbu, ktorá je dobre zahraná, bude znieť vždy moderne. Na rozdiel od elektrických nástrojov, ktoré v istých časoch zneli veľmi sviežo a pokrokovo, no táto sviežosť podliehala veľmi rýchlo zmenám. Niekedy sa stalo, že po dvoch rokoch sa Vám zvuk toho istého nástroja už zďaleka nezdal taký moderný.
Svoje posledné dva albumy ste vydali u hudobného vydavateľstva ACT, ktorému vás odporúčil známy poľský klavirista Leszek Mozdzer. Prv než ste s ACTom podpísali kontrakt, chcel vás jeho majiteľ najprv vidieť hrať niekoľkokrát naživo. Vraj preňho bolo dôležité aj to, ako pôsobíte na javisku. O čo presne išlo? Je vizuálna stránka pre ACT tak dôležitá?
Adam Bałdych: U vydavateľstva ACT nahrávam ja, vyšok tria vydáva albumy u iných spoločností. Napríkad Edition, Ozella Music, alebo Frode nahráva klasiku u iných vydavatelstiev. V prípade značky ACT nešlo o vyslovene vizuálnu stránku môjho prejavu. Siggyho Losta zaujímalo, ako budú ľudia na moju hudbu reagovať na koncertoch. Živé hranie je veľmi dôležité predovšetkým pre podporu albumov. Siggy ma videl na Berlínskom Jazz Festivale a ďalší deň sa pre mňa rozhodol.
Do akej miery ho zaujímala aj vaša komunikácia s publikom? Veľa umelcov komunikuje veľmi stroho alebo dokonca vôbec.
Adam Bałdych: Komunikácia s publikom závisí od umelcovej osobnosti, či chce alebo nechce niečo ľudom povedať. Hudba často hovorí sama za seba, publiku niekedy úplne stačí počuť naživo samotnú hudbu. Tiež toho na pódiu veľa nenahovorím, ale cítim potrebu povedať názov skladby, pretože názov má súvis s jej vznikom. Vtipy na pódiu nehovorím (smiech).
Jeden z vašich spoluhráčov, Yaron Herman, mi raz vysvetľoval význam matematiky a kombinatoriky pre klaviristov. Platí niečo z toho aj pre huslistov?
Adam Bałdych: Veľa som skúmal svet harmónie, jej štruktúru a v súvislosti s tým aj stupnice. Veľmi často nad nimi premýšľam. Akonáhle začne hudba, som v inom svete, kde využívam niečo úplne iné. Mnohí skladatelia využívali na hľadanie zvukov a nejakého systému matematiku. Je dosť možné, že pri počúvaní našej hudby si poslucháč uvedomí rôzne matematické metódy. Zo všetkého najviac ale používame dušu a srdce.
Aké sú vaše ďalšie plány s triom?
Adam Bałdych: Chceme aj naďalej spolupracovať a rozvíjať reč našej spoločnej hudby, dostať ju na ešte vyššiu úroveň. Bridges bol náš prvý spoločný album, ale neustále tvoríme novú hudbu. Analyzujeme minulosť a rozmýšľame nad tým, čo ďalej. Meníme sa ako ľudia a tieto zmeny prenášame aj do kvarteta.
Raz ste povedali, že duo, ako hudobný formát, je vám veľmi blízky. Vraj aj preto, že obsahuje veľkú dávku rizika. Ako veľmi ste ochotný na pódiu riskovať?
Adam Bałdych: Duo je úžasný útvar, pretože pri dvoch nástrojoch môžete zájsť oveľa ďalej, ako pri väčšej zostave. Otvára sa Vám veľký priestor na samotný proces hudobnej tvorby. Treba však poznamenať, že riziko podstupujete do istej miery aj v kvartete. Púšťate sa do neznáma, od ktorého neviete, čo očakávať. Sme v danej chvíli spolu, musíme na seba navzájom reagovať. Bez rizika sa nedopracujete k bodu uspokojenia, nenájdete nový význam hudby.
Helge Lien: Pre mňa je veľmi dôležité hrať s ľuďmi, ktorí sú otvorení a vnímaví. Vtedy si môžete dovoliť podsúpiť riziko a vybrať sa do neznámych končín. Toto je najzaujímavejšia časť muzicírovania. Aj preto som tak rád, že môžem hrať s touto partiou. Naša vzájomná komunikácia s Adamom fungovala hneď od začiatku. Niekedy je až neuveriteľné, ako citlivo a pohotovo dokážeme na seba na pódiu navzájom reagovať i pri najmenšej zmene. Niekto musí podstupovať riziko pootvorenia nových dverí.
Myslím si, že väčšina jazzových fanúšikov hľadá a oceňuje práve túto nevyspytateľnosť.
Adam Bałdych: Publikum je vnímavé, dokáže spozorovať každú nečakanú zmenu, vrátane schopnosti hudobníkov pohotovo na ňu zareagovať. Pritom môže ísť o veľmi nepatrné zmeny. Tieto zmeny sú pre nás veľmi dôležité a posúvajú nás vpred. Hudobníci idú ďalej a skúšajú nové veci. Je to istý spôsob rozprávania príbehov, najzábavnejšia časť improvizácie.
Frode Berg: Je to aj o dôvere, ktorú si medzi sebou navzájom vybudujete. Keď zahrám niečo na base inak, viem, že ostatní neprestanú hrať, ale plynule na mňa nadviažu. Máme spoločnú reč. Myslím si, že toto je dôležitou súčasťou komunikácie s publikom, ktoré vníma našu vzájomnú dôveru na pódiu. Toto dokáže vtiahnuť ľudí do nášho sveta.
Ďakujeme za rozhovor.
Foto: autor
Foto z koncertu: Erik Hirner
