Týždeň slovenského jazzu: tradícia

Týždeň slovenského jazzu: tradícia
Peter Motyčka

Pomaly, ale isto sa blížime k Medzinárodnému dňu jazzu, ako aj k oslavám tohto sviatku prostredníctvom slávnostného ceremoniálu odovzdávania ocenení ESPRIT za najlepšie domáce jazzové albumy uplynulého roka. Pri tejto príležitosti vyhlasujeme Týždeň slovenského jazzu, počas ktorého sa rovnako ako vlani, postupne pozrieme na všetky domáce nahrávky roka 2023. A keďže sa tradícia (aspoň v slovenskom) jazze ctí zo všetkého najviac, začneme pánmi, ktorí sa jej chopili takpovediac programovo.

 

Milo Suchomel Quartet – Jazz v meste je len pre... Vol. 2 (MCDP International)

O tom, že sa jeden z najkrajších a najinšpiratívnejších mainstreamových kúskov minulého roka podaril saxofonistovi a skladateľovi Milovi Suchomelovi, sa môžeme dočítať hneď na obálke albumu, kde úvodnú baladu Rosťa velebí sám Benny Golson: „Nie všetky témy bývajú nezabudnuteľné, ale práve táto určite je.“ Pochvala z úst autora absolútne večných tém ako I Remember Clifford, Stablemates, Killer Joe či Whisper Not znie fantasticky a pokiaľ si spomínam na Golsonove reakcie počas návštevy Suchomelovho Gypsy Jazz Festu, nie sú len prázdnymi frázami zo slušnosti. Širokodyché elegické motívy, v ktorých je Suchomel neprekonateľný (nielen spomínaný Rosťa, ale aj A Lonely Taxi Driver či Magda), skutočne vyznievajú kráľovsky vďaka lyrickému podaniu saxofonistu, tak vďaka bezchybnej rytmike (kontrabasista Robert Balzar, klavirista Ľuboš Šrámek a všetkými dynamickými i farebnými odtienkami disponujúci bubeník Marián Ševčík) a výslednému zvuku viedenského Dukatton Studio. A nie z každej nahrávky presakuje taká úprimnosť a vďačnosť všetkým inšpiratívnym a inšpirujúcim elementom, ako z tohto rezolútneho a nezlomného Suchomelovho posolstva. Akurát dúfam, že ešte nie sme natoľko zabedneným nekultúrnym národom, ako nám to Milo všetkým „nakladá“ v záverečnom groovujúcom Timolande. Bravo, Milo!

 

 

Lukáš Oravec Quartet feat. Jerry Bergonzi – HOPE / Lukáš Oravec Orchestra featuring Sammy Figueroa – THE SUN (Lukáš Oravec Records)

Lukáš Oravec nezaháľal ani vlani: ono to vlastne ani nie je tak dávno, ako sa tento trubkár a skladateľ po prvýkrát uviedol svojím debutom „Introducing Lukáš Oravec Quartet feat. Radovan Tariška (2013), za ktorý si okamžite prevzal ocenenie ESPRIT a odvtedy sa tento umelec nezabudne každoročne pripomenúť. Vlani dokonca dvakrát, pričom kvartetový album „HOPE“ s hosťujúcim americkým saxofonistom a jazzovým edukátorom Jerrym Bergonzim by som neváhal označiť za absolútne najlepšiu Oravcovu nahrávku vôbec. (V tomto sa pridávam k naslovovzatému odborníkovi Jurajovi Kalászovi, ktorý na stránkach Hudobného života povýšil Oravca na šéfkuchára s michelinskou hviezdou a „HOPE“ povyšuje na gurmánsky zážitok ako pre odborníkov, tak pre radových poslucháčov.) V poradí šiesty album Oravcovho kvarteta prináša osem pôvodných kompozícií z pera takmer všetkých členov kapely. Novým svetielkom nádeje Oravcových projektov sa prvýkrát stal vynikajúci klavirista Alan Bartuš, ktorý sa k nahrávaniu dostal ako náhradník za Američana Dannyho Grissetta. A bola to viac ako šťastná náhoda, pretože Bartuš nielen rovnocenne zapadol do kolektívu, ale jeho uchvacujúca interakcia prináša Oravcovmu zoskupeniu nový, aktuálnejší kolorit. (Hoci pri pozornejšom vnímaní väzieb medzi členmi legendárneho druhého kvinteta Milesa Davisa z polovice 60. rokov možno skutočne polemizovať, či pojmy aktuálny, moderný a novátorský nie sú dnes len anachronizmami…) Nech je tomu ako chce, „HOPE“ stojí v každom prípade za vypočutie a klobúk dole pred Lukášom Oravcom, že každým projektom dokáže prekvapiť. Svojbytnou stranou Oravcových ideálov sú jeho veľkokapelové formácie, do ktorých prizval k spolupráci nemeckého kontrabasistu (v tomto prípade dirigenta a aranžéra) Pavla Klimashevského. Hudba slnkom prežiareného orchestra na albume „THE SUN“ je v mnohom odlišná, nielen kvôli 15-člennému zoskupeniu hudobníkov z Česka, Slovenska, Maďarska, Nemecka, Spojených štátov amerických a Portorika. Je to predovšetkým pulz perkusií Sammyho Figureoa, ktorý dokáže presvetliť kompozície napriek tomu, že bol pridaný postprodukčne a zvýrazňuje hlavný atribút albumu – farebnosť: konkrétne množstvo farieb prerážajúcich komplikovanejšie i jednoduchšie sambové či montunové rytmické štruktúry. Pokiaľ by som mal niečo vyzdvihnúť, tak určite flamencovú atmosféru kompozície Federico amerického tenorsaxofonistu Andyho Middletona, ktorej prelínajúce sa sekcie ponúkajú prelet nad impresionisticky pútavými pláňavami. A k tomu nevšedná obálka dokonale korešpondujúca s prežiarenou hudbou. Bravo, Lukáš!

 

 

Fats Jazz Band – Rhythm Is Our Business (Swingmánia)

Staromilci musia vrnieť blahom, keďže swingovému orchestru Fats Jazz Band sa už niekoľko rokov darí produkovať albumy rovnakým spôsobom, akým nahrávali ich predchodcovia pred sto rokmi. Originálne či vintage hudobné nástroje, verné repliky dobových mikrofónov a jediná stopu, bez akýchkoľvek overdubbingov: to sa v digitálnej dobe síce nenosí, ale o to viac cení. Žiadne úpravy v postprodukcii, nijaké dolaďovania falošných tónov, korekcie rytmických nepresností: jednoducho presne tak, aký je život navôkol. Po vypočutí svedectva „Rhythm Is Our Business“ si cením najmä jeho autenticitu, napríklad v kultových popevkoch Do zajtra čakaj (jeden zo zástupcov domácej) či Mack The Knife (svetovej scény). Pokiaľ ostáva rytmus hlavným zdrojom podnikania Fats Jazz Bandu, je to len a len dobre, pretože majster Ladislav Fančovič disponuje nielen dokonalou muzikalitou a vkusom, ale najmä noblesou.

 

 

Andrej Farkas Quartet feat. Sandor Molnar & Krisztian Pecek Lakatos & David Hodek (Hudobný fond)

Keďže prednosť dostali „šediny, skúsenosti a noblesa“, mladému klaviristovi Andrejovi Farkašovi a jeho pozoruhodnému debutu patrí až záverečné slovo. Jasné, tridsaťročný talent sa mohol dostať aj do jednej z nasledujúcich častí cyklu, kde by určite zapadol medzi klavírnych majstrov, no na elitnú spoločnosť Klaudiusa Kováča, Ľuboša Šrámeka, Pavla Morochoviča či Alana Bartuša by si ešte trochu mohol počkať. V rámci štýlového zaradenia sa Farkašovi darí vynikajúco a nezaostáva ani v rámci kompozičného jazyka (nádherná záverečná balada If You Weren't Here). A keď odpáli sólovú Kernovku If I Should Lose You pochopíme, že svojimi výrazovými prostriedkami dokáže inovovať aj „obohraný“ štandardný repertoár. Umne namiešaný pomer swingu, bebopu i modernejších názvukov tak dáva vyzneniu nového kvarteta Andreja Farkaša osviežujúcu príchuť. Určite jedno z najpríjemnejších prekvapení uplynulého roka!

 

 

Autor: Peter Motyčka

 

 

 

Ďalšie články

Cena ESPRIT - anketa za najlepší slovenský jazzový album roka 2018
Portál Jazz.sk vyhlasuje siedmy ročník ankety Esprit za najlepší slovenský jazzový album vydaný v...
Poznáme víťaza Ceny verejnosti ESPRIT: Najväčšie sympatie získal album Utajená od Hany Šebestovej
Je rozhodnuté o víťazovi Ceny verejnosti Esprit za najlepší slovenský jazzový album vydaný v...
Ceny Esprit sú odovzdané: Hlavnú cenu za najlepší slovenský jazzový album získala Sisa Michalidesová
Už poznáme víťaza Hlavnej ceny ankety Esprit! Cenu za najlepší jazzový album vydaný v roku...
Ceny Esprit sú odovzdané: Hlavnú cenu získal album Lukáša Oravca
Slávnostné udeľovanie cien s trojkoncertom nominovaných prebehlo v sobotu 30. apríla v Divadle...
Cenu ESPRIT si prevzal gitarista David Kollar
Slovenské oslavy Medzinárodného dňa jazzu pod záštitou UNESCO sa už tradične nesú v znamení...
Fúzie 2024 predstavia domáce bigbandy
Priaznivci veľkoformátových jazzových zoskupení by mali koncom mája určite zavítať do Prievidze,...
Alan Bartuš: z New Yorku do Viedne
Klavirista Alan Bartuš mal viac ako dobrý rok: v prestížnom nemeckom vydavateľstve Challenge...
Tip na víkend: PET JAZZ bude oslavovať
V Dome kultúry Zrkadlový háj v bratislavskej Petržalke sa bude cez víkend oslavovať. Len dvojica...