22.októbra 2015, Incheba Expo Aréna,Bratislava
Koncertu Chrisa Bottiho v Bratislave, predchádzalo množstvo upútavok, pozvánok, hudobných ukážok a článkov na stránkach rôznych médií. Záujem o tento koncert bol teda enormný, zodpovedajúci reklame, ktorá sľubovala ojedinelý a nevšedný hudobný zážitok. Hneď v úvode preskočím vlastnú recenziu z koncertu a netypicky uvediem výsledný dojem toho hudobného večera. Reklamy a články nemohli dostatočne vystihnúť úroveň aktuálneho koncertu, ten bol jednoducho fantastický!
Koncert nezačínal práve optimisticky. Avizovaný začiatok koncertu bol o 19:00 hod., ale napriek pripravenému a nastúpenému publiku (ktoré si začiatok už viackrát žiadalo potleskom), mal hudobný štart sklz celú hodinu! No už po niekoľkých minútach koncertu sa na tento prehrešok zabudlo a aj odpustilo, pretože dianie na pódiu už nedovolilo myslieť na nič iné len na koncert!
Nasledovala 110 minút nepretržite padajúca lavína perfektného, fantasticky profesionálneho a virtuózneho muzikantského balzamu. Samozrejme, „frontmanom“ a stálym sólistom na pódiu bol trúbkár Chris Botti (*12.10.1962 v Portlande USA). Jeho muzikantská a inštrumentálna úroveň je jednoducho virtuózna a určite si miesto v skupine najlepších svetových hráčov na trúbku zaslúži! Krásny tón, prednes, rozsah a technika sú výnimočné. Niet divu, že si spoluprácu s ním žiadali také mená ako Aretha Franklin, Natalie Cole, Bette Midler, Joni Mitchel, Sting, Barbra Streisand, Tony Bennett, Lady Gaga, John Mayer, či Andrea Bocelli... No ale celkom výnimoční boli aj spoluhráči, členovia orchestra, ktorí spoluvytvárali jedinečný muzikantský dojem. Každý hráč orchestra je špičkový a virtuózny hudobník a sólista - v programe, v ktorom odznelo dvanásť skladieb (+1 prídavok), boli tieto koncipované tak, aby každý člen mal priestor na brilantné sóla.
Kompletné obsadenie orchestra:
Chris Botti - trúbka
Caroline Campbell - husle
Ben Butler - gitara
Andy Ezrin - klávesy
Geoffrey Keezer - klavír
Richie Goods - kontrabas / basgitara
Lee Pearson - bicie
Sy Smith - spev
George Komsky - spev
Jedinečný dojem koncertu má neodškriepiteľne na svedomí aj majstrovská stavba programu a dramaturgia. Nielen poradie a charakter skladieb, ale aj samotné jednotlivé songy boli aranžované v premyslenom striedaní rytmov, štýlov, dynamiky, hudobných motívov, farieb a kombinácií hrajúcich nástrojov. Hudobníci toto všetko hrali neskutočne presne a dôsledne. A, samozrejme bez nôt.
Úvodná skladba napríklad začínala krásnym duom gitara - husle s jemným trúbkovým motívom slávnej skladby Chicka Coreu „Spain“. V ďalšich skladbách zazneli motívy „Work Song“ (Nat Adderly), potom skladby „You Don´t Know What Love Is“ (Don Raye), „Strait No Chaser“ (Thelonius Monk), každá samozrejme s originálnymi aranžovanými chórusmi a prepojovacími špeciálmi. Menili sa rytmy aj žánre, od jazzu cez gospel, pop až k beatu, takže nebol to monožánrový koncert, čo ho určite urobilo maximálne príťažlivým!
Chris Botti sa čas od času vybral s trúbkou aj dole medzi divákov, čo využili niektorí lovci „selfie“ foto záberov, a onedlho sa tam vybrala za ním aj skvelá speváčka Sy Smithová, s ktorou si vymieňali-odpovedali jazzové „riffy“ až do obojstranných závratných výšok! Hneď na to nasledovala strhujúca sólovka pre husle Caroliny Campbellovej á la Vanessa May. A vzápätí lahôdka, slávna „Con te partirò“ talianskeho speváka Andreu Bocelliho v podaní výborného vokalistu Georgea Komského. Blížilo sa finále koncertu, to bol priestor pre desaťminútové dychvyrážajúce skvelé sólo bicích Lee Pearsona. Posledná skladba, potlesky, ovácie, skandovanie. A napokon samozrejme prídavok. Nádherne a jemne zahraná Armstrongova „What a Wonderful World“ s takým jazzovým swingovým feelingom, že balzam na duši ostával aj dlho dlho po koncerte.
Napokon nesmiem opomenúť ozvučenie koncertu. Vynikajúce! Každý aj ten najjemnejší dotyk strún či bicích bolo dokonale počuť! Ale aby som sa (ako už obyčajne) nerozplýval len v superlatívoch, mám pripomienku k svetlám, ktoré boli síce krásne, profesionálne a šité na mieru, ale v beatových častiach prešli do oslepujúcich svetelných tornád aj do hľadiska, ktoré boli nepríjemné na oči v hľadisku.
Vlado Vizár
Foto: Zdenko Hanout
