Už dávnejšie sme na tomto portáli nespomínali Hudobný život – jediné domáce odborné printové médium, ktoré sa venuje nielen klasickej hudbe, ale aj jazzu či world music. Mesačník vychádza pod hlavičkou Hudobného centra a v posledných rokoch prešiel výrazným redizajnom: zmenil sa nielen jeho formát, ale aj grafika a celkový vizuál sa doslova „prevzdušnil“. A keďže miesto jazzového redaktora zastával od roku 2001 kontrabasista a jazzový aktivista Juraj Kalász, o fundované recenzie či zanietené rozpravy s jazzovými kolegami nebola núdza.
Pokiaľ ste ešte úplne nezavrhli čítanie z papiera, odporúčam zaobstarať si printovú verziu časopisu a vychutnať si nielen kvalitný obsah, ale aj nový redizajn (môžete tak urobiť napríklad tu). Pre digitálnejšiu (či lenivejšiu) generáciu sú určené webové stránky Hudobného života, kde nájdete mnohé (hoci nie všetky) články z papierového vydania. Zlatou strednou cestou je objednanie si časopisu vo formáte pdf. Podporíte tým napríklad úsilie znalcov, ktorí sa delia o svoje dlhoročné skúsenosti.
Od februárového dvojčísla (1-2/2025) sa na stránkach Hudobného života objavujú „Hovory T“ s podtitulom Dejiny jazzovej trúbky v reflexiách súčasníkov. Pravidelným čitateľom snáď titul pripomenul minuloročné „Hovory G“ venované dejinám jazzovej gitary s respondentami Romanom Pokorným, Matúšom Jakabčicom, Andrejom Kellenbergerom či Michalom Bugalom. Trúbka ako kľúčový nástroj v jazze má bohatú históriu, ktorá sa začína v raných formách afroamerickej hudby na začiatku 20. storočia. Jej jasný a prenikavý zvuk sa stal symbolom jazzu, pričom sa významne podieľala na formovaní jeho štýlov, od dixielandu po bebop. Ako sa trúbka dostala do jazzu? Ktorý nástroj bol jej predchodcom? Kto boli prví jazzoví trubkári? O tom sa Juraj Kalász rozprával v úvodnom rozhovore nazvanom Od Buddyho Boldena po Louisa Armstronga s popredným českým hudobníkom, muzikológom a zakladateľom Originálneho pražského synkopického orchestra Pavlom Klikarom.
V druhom poračovaní s názvom Od Louisa Armstronga po Dizzyho Gillespieho naňho v marcovom vydaní nadviazal náš domáci (hoci umeleckým postavením svetový) trubkár a bandlíder Juraj Bartoš. „Ďalším rozdielom medzi bebopom a hudbou predchádzajúcich období bol spôsob použitia vibrata,“ popisuje Bartoš technické špecifikácie swingových a bopových trubkárov. „V hot jazze sa bežne používalo hlboké vibrato, ktoré bolo permanentné v každom tempe. V bebope bolo používanie vibrata oveľa úspornejšie a obmedzilo sa hlavne na hru v pomalých tempách jazzových balád. Z pôvodného 'hot' nasadenia sa to dostalo do konzervatívnejšieho, rovnejšieho tónu, ktorý bol vo vyšších polohách extrémne expresívny a v pomalých tempách úspornejší, pričom bol oveľa liberálnejší prístup k používaniu vibrata, takže každý hráč ho mohol a používal podľa vlastného vkusu.“
Nemenej podnetné sú aj ďalšie pokračovania „Hovorov T“. V Česku pôsobiaci trubkár, skladateľ a bandlíder Lukáš Oravec porovnáva vývoj techniky hry na trúbke a tiež posun v hudobnom myslení v období hard bopu a svoje rozprávanie ohraničuje érou Od Clifforda Browna po Freddieho Hubbarda. A pre zatiaľ posledné pokračovanie sa Jurajovi Kalászovi podaril skutočne excelentný úlovok, pretože o najvýznamnejších trubkároch 70. až 90. rokoch sa v rozprave s názvom Od Milesa Davisa po Toma Harrella konfrontoval som špičkovým francúzsko-švajčiarským trubkárom Erikom Truffazom! Práve Truffazova tvorba z prelomu milénia v mnohom nadväzuje na jazzové fúzie s rockom či funkovými groovmi v 70. a 80. rokoch. Skúste si vypočuť jeho revolučný album „Bending New Corners“ (Blue Note 1999) a dáte mi zapravdu. Každý z pokračovaní Dejín jazzovej trúbky v reflexiách súčasníkov dopĺňa zoznam odporúčanej diskografie, vďaka ktorej si môžete doplniť svoje medzery z jazzovej histórie. Bezdebaty fantastické čítanie (a počúvanie), ku ktorému sa budete vracať aj po rokoch!
Nesmierne zaujímavou sondou do života mladých slovenských jazzmanov pôsobiacich za hranicami je nepravidelný cyklus Jazz v emigrácii. V minulých epizódach sa takto predstavili gitarista Tomáš Lukáč, saxofonista Nikola Bankov či flautistka Mária Reháková. Destinácie Bratislava – Brno – Katovice – Drážďany v marcovom čísle naznačujú, kadiaľ sa uberali cesty trubkára, skladateľa a bandlídra Mateja Korbeliča, ktorý od roku 2021 pôsobí v Drážďanoch. Jeho rozprávanie je predovšetkým úprimnou spoveďou o prekonávaní vonkajších i vnútorných prekážok na ceste za vysnívanou hudobníckou profesiou a môže byť inšpiráciou pre mnohých kolegov prekonávajúcich rozličné technické či osobné problémy. „V Nemecku sa mi žije veľmi dobre,“ uvádza v závere svojho rozprávania hudobník, ktorého mnohí poznajú z pôsobenia v Kairos Quintet Tibora Felediho alebo v orchestri Bratislava Hot Serenaders. „Chcem však skúsiť New York a až potom sa rozhodnúť ako ďalej. Po USA plánujem určite návrat do Európy, ale preferenčne do Nemecka. Svoju budúcnosť na Slovensku nevidím...“
Ako som už spomínal, Juraj Kalász sa pravidelne venuje aj recenzovaniu nahrávok domácej proveniencie a tento rok sa naozaj fundovane zaoberal albumami „(N)EVERGREENS II“ (FABART 2024) trubkára, skladateľa a aranžéra Juraja Bartoša, nahrávkou „Personal Preferences“ (HLAVA XXII 2024) Bereza & Kotlar Project, „Head in the Clouds“ (HLAVA XXII 2024) ansámblu Peter Dobai Quintet alebo projektom „Fatal Gulp“ (LP Studio Slovakia 2024) zoskupenia okolo flautistky a skladateľky Sisi Michalidesovej. Jazzové rubriky dopĺňajú aj rozhovory so švajčiarskym klaviristom, skladateľom a producentom Nikom Bärtschom, ktorý sa vo svojej tvorbe hlási k minimalistickej repetitívnosti ako aj s rešpektovaným českým hudobným publicistom Jiřím Moravčíkom o obsahovej stránke world music (či „genericky etnickej hudby“ alebo „globálnej hudby“, ako ju mnohí označujú). Centrom pozornosti Moravčíkovho výskumu ako aj jeho publikácií je africká hudba, ktorú môžeme považovať za kolísku dnešného jazzu a populárnej hudby. A takúto hudbu treba nielen počúvať, ale občas si o nej aj niečo zaujímavé a podnetné prečítať.
Autor: Peter Motyčka
