V prvý jarný deň privítal viedenský chrám hudby Wiener Konzerthaus dve osobnosti svetového jazzu, Chick Coreu a Gary Burtona.
Obrovský priestor veľkej sály mali tentokrát naplniť komorné tóny klavíru a vibrafónu, subtílnych nástrojov, tlačiacich sa na veľkom pódiu k sebe. Sála bola vypredaná a publikum si na oboch majstrov, s bázňou prislúchajúcou tomuto historickému stánku, rado počkalo.
Koncert otvoril Chick Corea krátkou, nenútenou rečou. 'Počuli sme, že v tejto miestnosti hral sám Beethoven. Je to pravda? Aha, tu niekto krúti hlavou... No a teraz sme tu my', uzavrel so smiechom úvodné privítanie klavirista.
Než zazneli prvé tóny, ohlásil ešte otváraciu skladbu Love Castle ako kompozíciu ideálnu na zahriatie. V momente, keď hudobníci rozozvučali svoje nástroje, naplnil priestor príjemný, akustický zvuk. Klavír aj vibrafón boli naozaj len jemne dozvučené, čo vytváralo potrebu sústrediť sa na každý tón. Publikum sa tak stalo svojou pozornosťou okamžite súčasťou hry uvoľnených majstrov. Ďalšiu skladbu uviedol naopak Gary Burton (túto hru na striedačku hrali hudobníci až do konca vystúpenia) a prezradil, že vo 'warm up' nálade sa bude pokračovať ďalej. Zaznel song Native sense zo spoločného duo albumu interpretov spred pätnástich rokov. Rozdelenie úloh v súhre vychádzalo z možností nástrojov a tak Chick ľavou rukou 'basoval' a pravou sóloval, zatiaľ čo Gary hral akordy a ako pavúk behal štyrmi paličkami po kovových kameňoch vibrafónu.Tretia skladba Can't We Be Friends už pochádzala z aktuálneho albumu Hot House, o ktorom samotní interpreti povedali, že je zbierkou 'štandardov' v zmysle obohratých skladieb. Okrem jedinej Coreovej kompozície z tohto CD, sú totiž všetky ostatné z pera iných autorov. Tento štandard bol venovaný géniovi klavíra, Art Tatumovi a jeho archaické stride piano sa počas hry objavovalo a opäť strácalo v prílive tónov moderného jazzu. Nasledovala skladba Dave Brubecka, Strange Meadow Lark. Prvý set ukončili hudobníci songom Hot House, ktorý je aj titulom ich nového albumu. Ako poznamenal Corea, 'Hot House je skladba z éry bebopu, v ktorej som vyrastal. Napísal ju Tadd Dameron a preslávil Dizzy'. Aranžérsky prepracovaná bebopová kompozícia pôsobila v prevedení polyrytmov a reharmonizácií veľmi sviežo. Bebopový duch sa na chvíľu objavil v sólach oboch interpretov, prerobená téma však patrila tomuto tisícročiu.
V druhom sete sa konečne prejavilo aj publikum, keď prelomilo bariéru komornej atmosféry a začalo tlieskať aj po sólach. Možno tomu pomohol aj príbeh o rakúskom klaviristovi Friedrich Guldovi, ktorému Corea venoval celý nasledujúci set. Prvé dve kompozície v prevedení dua boli asi najpôsobivejšie zo všetkých, ktoré zazneli počas celého večera. Išlo o dielo ruského klaviristu Alexandra Scriabina. V spojení klasickej harmónie, vážnej hudby a jazzových sól si každý našiel to svoje. Z nového CD zazneli v druhom sete ešte skladby Chega de Saudade, Eleanor Rigby a originál Mozart goes Dancing, kde zneli bopové osmičky na afro-kubánskom rytmickom základe a miestami až klasickej harmónii. Už len názvom tejto skladby si duo absolútne získalo rakúske publikum a po posledných tónoch sa prirodzene pridávalo. Kedže celý večer sa niesol v znamení klaviristov (Art Tatum, Dave Brubeck, Friedrich Gulda, Bud Powell, Alexander Scriabin), prídavkom bol Blue Monk od Thelonia Monka.
Po vyše dvoch hodinách dokonalej súhry, kompaktnej hudby, ktorú tvorili dva orgány jedného organizmu, hudby s priezračným, akustickým zvukom, museli byť nasýtení všetci, ktorí prišli hľadať peknú hudbu. Viedenský Konzerthaus ponúkol ideálny priestor, kde sa tento sviatok akustického jazzu mohol realizovať.
Text: Boris Čellár
