Dan Bárta: Hudbu nepočúvam, chcem ju nájsť v sebe

Dan Bárta: Hudbu nepočúvam, chcem ju nájsť v sebe
jazz.sk

 

Dan Bárta vystúpil v magický dátum 12.12.2012 v bratislavskom Atelier Babylon. Doprevádzala ho zostava Illustratosphere a zvuky sláčikov prinieslo kvarteto Epoque.  Okrem tradične výbornej hudby sa Dan predstavil ako zabávač a filozof v jednej osobe, keď priestor medzi skladbami vypĺňal konferansom v slovenčine. Po koncerte sme si sadli a urobili  krátky rozhovor.

Už dlhšiu dobu ste tým, kto stojí na pódiu. Chodíte ešte na koncerty ako návštevník?

Málo, veľmi málo, už to nestíham. Niečo si pozriem na Youtube, alebo vypočujem. Ale teraz mám také obdobie, že za prvé to nestíham a za druhé ani moc počúvať nechcem. Keď ideme s chalanmi hrať, tak si dáme nejaké 3 – 4 pesničky z jednej platne... Nejakého zaujímavého klavíristu, alebo nový Herbie Hancock projekt, čo urobil s tými spevákmi a tak ďalej. To si dáme, ale ako poslucháč sa hudbe moc nevenujem.

Nechcete počúvať hudbu? Prečo?

V zásade chcem niečo nájsť v sebe... Nechcem sa moc nechať ovplyvňovať. Je to tak, že čo si nájdem, to si nájdem. Ide o to, že ma nebaví počúvať hudbu ako kulisu, ani sa mi to už nechce sťahovať... Teraz mám také obdobie... Možno, že som aj „prezvučený“. Doma napríklad nepočúvam nič. A to sa hodí, pretože nemám od koho „opisovať“.

Začínali ste ako rockový spevák a časom ste sa viac dostali medzi jazzových muzikantov. Zaujímal by ma nejaký Váš postreh z rozdielu medzi týmito žánrami.

Tá hlavná zmena je myslím tá, že počítam tú hudbu podrobnejšie. To, že sú tam drobnejšie noty. Ide to v šestnástkach, ktoré sa ešte rôzne prekrižujú s inými... Ocitol som sa v tej štruktúre hlbšie, v podrobnejšom merítku. A to je v zásade celý rozdiel.

Skutočne?

Budete sa diviť, ale ja sa stále viem napojiť, keď hráme s chalanmi z mojich bývalých bigbeatových kapiel. Stále to viem a môžem si zahrať zopár koncertov úplne v pohode. Aj ma to baví, je to normálne návrat naspäť, pamätám si to... Ale je to už akési hlučné a niekedy je to dosť nepodrobné, len  vo štvrťkách, také valivé. V tom je zásadný rozdiel. Ale inak nič hrozného sa vlastne nestalo. Ja to niekedy cítim tak, že je to vlastne stále to isté. To čo teraz robím je intímnejšie a krehkejšie.

Dokázali by ste v rockovej hudbe vyjadriť veci, ktoré vyjadrujete vo vašej súčasnej hudbe?

No, to nie. Nie je to na to uspôsobené. Je to jeden z vyjadrovacích prostriedkov. No tak neviem... Možno by sa dalo povedať, že je to ako by som zverejnil všetky svoje slohové práce. Niekto zverejní len diplomovku, no ja som poctivo od ôsmej triedy aj s chybami zverejnil všetky svoje slohové práce, to je jedna z možných interpretácií celej tej mojej cesty.

Prečo sa venujete hudbe?

Mňa to normálne baví a chce sa mi...

Nejaký iný dôvod v tom nie je? Robíte to pre seba, alebo pre muzikantov, či pre ľudí?

V zásade pre seba, niekedy pre ľudí, niekedy pre muzikantov, ale mne sa jednoducho chce, baví ma to. Normálne keď hrám, dostanem sa dovnútra hudby, tak sa chcem vyjadrovať. Zaoberám sa tým od mala a idem si za tým.

Počas koncertu na Colours Of Ostrava, ktorý som mal tú česť vidieť, ste mali malý príhovor k ľuďom a urobil ste kríž do vzduchu, pamätáte si to?

To bol taký fór... Ja vlastne neviem prečo, počkajte... Tam šlo o to v zásade, že som sa tých ľudí pýtal, či sú šťastní a oni sa tvárili že sú...

Vraveli ste vtedy, že ľudia chodia hľadať múdrosť na východ a pritom stačí urobiť pár krokov...

Aha, tak tak. Ta vec čo hráme „Nejen Ian“  tak to je o konverzii, o takej tej nešťastnej konverzii. Všetci chcú byť duchovný, duchovné bytosti a je toho toľko, že je to až smiešne. A veľa ľudí sa nevie priblížiť k tradíciám svojej krajiny a stále sú nejako vykoľajený a niečo hľadajú a stále meditujú a robia tieto módne pičoviny a je to na nič a stále nevedia nájsť to čo hľadajú. Mám taký dojem, že čakajú, že zrazu sa preberú a budú šťastní a osvietení... Tá východná cesta je taká najjednoduchšia, veľa ľudí po nej ide, tak ja som to len tak naznačil, že podľa môjho názoru tá konverzia nie je úplne Boh vie čo.

Preto ste urobil ten kríž.

Asi preto, že to bola len taká skratka, že keď sú ľudia odtiaľto, tak sú kresťania, normálne... ale stále chodia niečo hľadajú a pri tom by stačilo, aby si našli len to kresťanstvo, domov, tu.

To znamená, že ľudia by mali hľadať vieru podľa regiónu?

Ja si nemyslím, že by mali ľudia hľadať akúkoľvek vieru. Myslím si, že by ľudia mali hľadať nejakú základnú slušnosť a nejaké ukotvenie sa v spoločnosti ľudí. Preto, aby som dával pozor na prechode pre chodcov, aby som chodil včas do práce a odviedol tú prácu, k tomu, aby som sa, keď nájdem peňaženku pozrel, koho tá peňaženka je a vrátil ju ak to zistím... Tak k tomu nepotrebujem žiadnu vieru, pre Krista pána. Stačí normálne byť len slušný človek. Keby bolo medzi ľuďmi toľko obyčajnej slušnosti, koľko je viery, tak tá zemeguľa by vypadala úplne inak. A ešte k tej otázke viery, ja som normálne pozitivistický agnostik a ďalej sa nemôžem dostať. Mne by sa to páčilo, keby ten Boh bol, ja by som bol rád...

Bobby McFerrin. Máte s ním osobnú skúsenosť?

Malú, len hudbu... Iba sme si zahrali.

Nikdy ste sa nerozprávali?

Máličko, on je dosť uzavretý človek. Má svojej práce dosť, lieta po celom svete a chce mať svoj kľud. Je to pán v rokoch, vynikajúci muzikant, žije si tak sám so sebou, je tak zvyknutý. My sme sa bavili len tak veľmi povrchne, žiaden workshop, žiadne rady, nič také sa nestalo. Ja som väčšinou  zdržanlivý človek a tak som ho nechával na pokoji. On sa ma spýtal na pár drobností, ktoré vlastne s hudbou ani nijak nesúvisia. Takže ja viem, že sme si zahrali, že sme robili hudbu spolu... Že vedľa mňa netrpel a že sme spolu niečo hľadali, minimálne pri tom prvom našom spoločnom hraní a to mne k životu bohato stačí, to sa každému v živote neprihodí...

Mal som to šťastie vidieť Vás s ním na spomínanom festivale Colours Of Ostrava...

Mal som asi druhú najväčšiu trému v živote, pred tým obrovským množstvom ľudí. Ja som nevedel kedy prídem na pódium, či vôbec, či budem spievať len s ním, alebo s aj s triom... Či budem spievať s nimi naraz, či to bude ako kvintet... Či to bude nahlas, alebo potichu... Kto bude začínať. Vôbec som nemal tušenie, čo ma čaká.  Vďaka pánu Bohu, nakoniec som „vysílal jak za nároďák“ až som to možno trošku prehnal, ale to mohlo byť tou celou situáciou.

Teda dobrý zážitok...

Áno, skvelý. Myslím si, že na to nezabudnem, že sa mi to v pamäti bude prispôsobovať tomu, čo si o tom chcem myslieť a bude to jeden z veľkých zážitkov čo som v živote mal, pretože spievať improvizáciu s Bobbym McFerrinom a s WeBe3 pred 25 tisíc ľuďmi, „to jako není žádná legrace, krom toho, že to je velká legrace“.

Vy ste deň pred tým s nimi spieval aj tu v Bratislave, bol to podobný zážitok? Tu bolo podstatne menej ľudí.

Menej. Bolo to také komornejšie a úplne sa to akoby nepodarilo. Mám pocit, že sme sa menej prepojili. V tej Ostrave sme už vedeli viac o tom kto je kto, aj s triom WeBe3. A oni boli tiež omnoho viac namotivovaný v tej Ostrave. Pre nich to tiež nie je bežný denný chlebíček, že tam je 25 tisíc ľudí, ktorí robia „UAAA“. To pretlačiť, štyrmi hlasmi a niečo tam poslať, to nie je žiadna sranda. V klube je to easy, tu človek urobí „kuku“  a desať ľudí stíchne a môže to byť veľmi jemné a filigránske... A tam musí človek sádzať väčšie bloky

Ďakujem. Mohli by sme spraviť ešte videopozdrav?

JO!

 

Michal Štefan
Foto: Flickr.com

 

 

Ďalšie články

Ako som objavoval slovenský jazz. V Brne.
„Prečo tam vlastne chceš ísť?“, pýtala sa ma pred niekoľkými dňami v predvečer brnianského...
Soundtrack k môjmu životu – John Pizzarelli Trio: Live at Birdland
Každý má na (pomyselnom) nočnom stolíku knihy či nahrávky, ktoré nás sprevádzajú a potešujú...
Legendárny flautista Jorge Pardo na albume „Schumannova rezonancia“ saxofonistu Erika Rothensteina
„Schumannova rezonancia“ je nielen označenie tepu Matky Zeme, ale aj názov nového projektu...
Nechajte sa opantať (nielen) hlasom na Voicingers
Poľský spevák a skladateľ Grzegorz Karnas patrí k najoriginálnejším zjavom na európskej scéne. Jeho...