Poprchá a pred hlavným pódiom multižánrového festivalu Colours of Ostrava stále pribúdajú ľudia. Začne pršať, ale nadšené očakávanie neustáva. Dav nedočkavo privoláva začiatok koncertu. Ponad hlavný stage až ku stánkom s občerstvením sa tiahne dúha. Moderátor hovorí, že o chvíľu “přijde sluníčko”. Spustil sa burácajúci aplauz pre dievčatko z francúzskeho mesta Tours. Naozaj vyšlo slnko a prišla Zaz.
Študovala na konzervatóriu v Tours, venovala sa hudobnej teórii, zborovému spevu, hre na husle, gitaru a klavír. V štrnástich sa presťahovala do Bordeaux, kde chodila na hodiny spevu a začala cvičiť Kung-fu.
V roku 2010 vydala debutový album Zaz, stala sa objavom leta francúzskeho časopisu Telerama a vyhrala European Border Breakers Award, ako najhranejšia francúzska interpretka v zahraničí.
Publikum sa tešilo ako malé dieťa, len čo zaznela prvá z rozmarných pesničiek, Les passants (Okoloidúci). Presne tak detsky pôsobila aj Isabelle Geffroy (skutočné meno Zaz), ktorá priniesla festivalovým návštevníkom kus šanzónu, ranného džezu a pouličný groove s prímesou world music. Usmiata Zaz radostne pobehovala po pódiu, prihovárala sa publiku v češtine. Jazykovú bariéru prekonala ťahákmi, z ktorých čítala počas koncertu. “Skákejte, tancujte, bavte se!”
Pieseň La fée (Víla) uviedla slovami o tom, že milovať samého seba je ten najkrajší darček, ktorý si možeme dať. V tejto skladbe si fanúšikovia francúzskych pesničkárov, mohli prísť na svoje. Publikum, ktoré sa rozšírilo od pódia až po plot, opakovalo vokalízy. Spokojnosť sa šírila z pódia až k davu.
Obecenstvo bolo absolútne ohúrené. Nejedny myšlienky pravdepodobne smerovali k tomu, prečo u nás podobné projekty nie sú, alebo sa o nich nevie.
Začalo sa stmievať. Hudba mala mystický podtón, akoby mala vytrhnúť publikum z podobných myšlienok. “Čo chcete?”, pýta sa Zaz v rodnej francúzštine burácajúceho publika. Vo Francúzsku by pravdepodobne dav začal odpovedať refrénom pesničky Je veux (Chcem), kde Zaz spieva: “Chcem lásku, radosť, dobrú náladu. Vaše peniaze ma šťastnou neurobia. Ja chcem skapať s rukou na srdci!“ (“Je veux de l'amour, de la joie, de la bonne humeur. Ce n'est pas votre argent, qui fera mon bonheur. Moi, je veux crever la main sur le coeur!”) Kto pozná text tejto skladby, verí vo vlastné ideály, mohol mať v očiach slzy a odhodlanie. Kto sa k slovám nedopracoval, určite sa bavil a nie je na tom nič zlé.
Za pomoci tlmočníčky uviedla ďalšiu skladbu.“Zavrite oči. Predstavte si Paríž tridsiatych rokov. Sú tri až štyri hodiny ráno, pekár pečie voňavý chlieb... Sme deti a máme päť až deväť rokov. Nemáme niekedy čo jesť. Ale sme veľmi kreatívni. Kreativitu nám nikto nikdy nevezme. ”
Zazneli tóny šanzónu Dans ma rue (Na mojej ulici). Oči vám otvoril spev. Do široka. Publikum bez dychu počúvalo hlas, ktorý špeciálne v tejto skladbe veľmi nápadne pripomínal jej pôvodnú interpretku, Édith Piaf.
Môžete mať pocit, že ak prirovnávajú Zaz k Édith, je to marketingový ťah. No kto počul Zaz, musí uznanlivo priznať, že je toto prirovnanie oprávnené. Ak majú niečo spoločné, je to určite hlas, v ktorom rezonuje naliehavosť a odhodlanie vytrhnúť si hoci aj vlastné srdce, za ideály, o ktorých spievajú.
Na rozdiel od Édith, v piesňach o neštastnej láske Zaz ponúka nádej. Paradox jej piesní tkvie v striedaní kapricu a hĺbky umeleckej výpovede. Kto nevie po francúzsky, praje si rozumieť aj slovám, nie len emociám. Zaz nimi bez problémov pesničkársky komunikuje (svoje) boľačky, radosti, či túžby. Frankofónny poslucháč dostáva navyše zážitok z ľudských príbehov, miestami melancholických, inokedy ohnivých.
Zážitok z koncertu Zaz na festivale Colours of Ostrava bol farebný. Ako dúha, ktorá sa objavila na oblohe pred jej nádherným vystúpením. Odtieňmi tohto, pre mnohých na dlhý čas najsilnejšieho zážitku, boli emócie, humor, umelecká originalita i citeľné odkazy do hudobnej histórie. Vďaka publika, novodobému “vrabčekovi” Zaz za toto umenie bola obrovská. Ťažko na takéto zážitky zabudnúť a nechcieť ich zas.
Jana Gavačová
foto:Zdenko Hanout
