Dom umenia v Piešťanoch je zaujímavý priestor. Chladná, odmerane symetrická betónová „kocka“ vybudovaná ešte za totality na prvý pohľad ako kvalitné koncertné miesto nevyzerá. No čo sa nebliští ešte nemusí byť šrot. Veľká sála má totiž okrem mierne ošúchaných sedadiel v hľadisku aj naozaj dobrú akustiku. Finálny večer jubilejného piateho ročníka Festivalu Doda Šošoku napriek dobrému programu zaplnil toto hľadisko azda len do polovice, no prilákať dosť ľudí na menšinový žáner po nútenej výmene headlinera pár týždňov pred začiatkom nie je pre organizátorov jednoduchá úloha.
Pred dvomi mesiacmi, keď sa vo Viedni predstavil Kurt Elling, sme v reporte spomínali jeho showmanstvo, komunikáciu s publikom. Uvoľnenosť a spontánne vystupovanie v USA k spevákom jednoznačne patrí, no ak je Elling showman, Sachal Vasandani je stand-up zabávač. Paradoxne k tomu ani nepotrebuje hovoriť vtipy.
Prvý koncert hlavného večera Festivalu Doda Šošoku otvorili Joris Dudli (bicie), Josh Ginsburg (kontrabas) a Danny Grissett (klavír) ľahkým groovom. Po niekoľkých otočkách na pódium tanečným krokom vyšiel spontánne vystupujúci spevák Sachal Vasandani. Netreba veľmi rozoberať jeho prejav, vyjadril ho svojím outfitom – vkusný čierny oblek, biela košeľa s úzkym golierom, a k tomu nové modro-čierne „kecky“. Jeho obuv a jeho vystupovanie boli takto v dokonalom súlade. Obdivuhodné bolo, že ako frontman, aj napriek prázdnejšej sále, dokázal udržať drive koncertu celý čas. Odspieval najmä vlastný repertoár z posledného albumu Hi-Fly, no niekedy bolo ťažké určiť, či ide o originálnu kompozíciu alebo šláger s novým aranžom. Sachal medzi skladbami nerobil dlhé pauzy, veľa nerozprával, ale vynahradil si to pohybom po pódiu a radosťou zo svojej hry, aj z hry spoluhráčov. Jeho hudba pôsobí veľmi ľahko, otvorene, či už spieva cez swing alebo beat. V hlase má ukotvený veľmi zaujímavý orientálny nádych (vďaka svojím indickým koreňom), veľa pracuje hlavne s dynamikou. Skladby s R‘n’B a hip-hopovými rytmami odzrkadľujú jeho vkus orientovaný na rôzne štýly black music mimo swingu. Spevák odspieval iba jedno sólo počas prídavku (klasická 12 taktová bluesová forma), no aj tým jedným ukázal svoje vokálne kvality a všestrannosť.
Druhý koncert už sa niesol v trochu vážnejšom duchu. Benito Gonzalez Trio tvorí klavirista Benito Gonzalez, kontrabasista Essiet Essiet, a náš veľký talent David Hodek.
Kapela zastupuje svetovú špicu medzi klavírnymi triami. Leader Benito Gonzalez je v pravom zmysle slova virtuóz. Rodák z Venezuely sa do povedomia jazzovej komunity dostal ako člen kapely Kennyho Garretta. Je to klavirista, ktorý vás svojou hrou priklincuje do sedadla, jeho nikdy nekončiace vypäté uptempo sóla udivujú kreativitou a schopnosťou v neuveriteľnej rýchlosti stále produkovať nové a nové melodické linky. Naopak, v baladách tónmi šetrí, necháva hudbu plynúť, pracuje s priestorom. Ťažko Benita k niekomu prirovnávať alebo odhadovať jeho inšpiračné zdroje, no koncepčne jeho hra šlape v odkaze McCoy Tynera, čo je aj jeden z dôvodov, prečo ho oslovil Kenny Garrett. Na piešťanskom koncerte Gonzalez odprezentoval hlavne originálne kompozície. Odzneli hlavne rýchle skladby (medzi nimi aj jeden molový blues), jedna balada, a napríklad jedno zaujímavé stredné tempo Miller, Garret venované nedávno zosnulému Mulgrew Millerovi a jeho vlastnému nestorovi Kenny Garrettovi.
Essiet Okon Essiet je hudobník s jazzom v krvi, bol posledným basistom Art Blakeyho. Spolupracoval hlavne s menami spájanými s tradícou (Freddie Hubbard, Benny Golson), no sám tvrdí, že rád mieša štýly. Klasický walking bass je samozrejmosťou, ale nestráca sa ani v groovoch a modernejších pasážach. Okrem toho jeho imrpovizácie sú skutočnou lahôdkou, málokedy počuť kontrabasistu hrať s takým nadhľadom. Essiet necháva medzi frázami veľa voľného priestoru, hrá veľa rytmov, búcha po base a využíva jej perkusívny potenciál. Práve nadhľad mnohým basistom chýba, keď majú potrebu ukázať sa počas jedného, či dvoch sól. Essiet okrem toho na záver divákov pobavil pri tradeoch vo forme molového blues citáciou Smoke on the Water, či funkového groovu zo skladby Brick House od The Commodores.
Dávid Hodek môžno má iba 15 rokov, no svojou hrou už dávno vyzrel za hranicu dospelosti. Myslím, že nie je potrebné ospevovať jeho kvality – niekto ako Benito Gonzalez si do kapely zavolá iba hudobníkov patriacich k svetovej špičke, bez ohľadu na ich vek. Dávidov štýl sa určite ešte vykryštalizuje, no s náročnou úlohou bubeníka v triu sa vysporiadal bravúrne. Svoju profesionalitu ukázal už v prvých minútach koncertu: uvoľnila sa mu nožička stojanu, padol mu „kotol“, napriek tomu pokračoval v hre bez výrazne počuteľného rozdielu, až kým mu pohotový pódiový technik bubon neupevnil. Dávid má pred sebou veľkú budúcnosť. Múdro to okomentoval Róbert Ragan, ktorý festivalový večer uvádzal: "Je škoda, že talenty ako Dávid nemajú v slovenských médiach aspoň toľko priestoru ako naši futbalisti, či hokejisti."
Festival Doda Šošoku 2013 teda opäť po roku priniesol silný program. Treba vyzdvihnúť prácu organizátorov a dramaturgiu, dúfajme len, že budúci rok sa festival poteší o niečo väčšej účasti.
Tomáš Lukáč
Foto: Zuzana Dohnálová
