Iva Bittová: Je dôležité otvoriť sa a odovzdávať veci

Iva Bittová: Je dôležité otvoriť sa a odovzdávať veci
jazz.sk

O veciach, ktoré sa diali v mojom živote za ostatné dva mesiace som pred tým mohol len snívať. Po dlhom období plnom osamelej práce a únavy sa doslova vyjasnilo. Môj život sa zmenil na nádhernú prechádzku údolím krásnej hudby, plným ešte krajších stretnutí... Svedčí o tom aj moje druhé stretnutie s pani Ivou Bittovou, na ktoré prišlo počas festivalu Colours of Ostrava. Som rád, že sa o rozhovor pre  portál Jazz.sk  môžem podeliť s čitateľmi týchto stránok.

 

 

 

V našom predchádzajúcom interview ste mi povedali, že publikum na celom svete na Vás čaká...

Vyznieva to teraz veľkoryso, keď to takto poviete, ale ja sa s tým stotožňujem. Aj keď si udržujem akúsi intimitu. Nie som ten typ umelca na ktorého by čakali také tisícové davy ako napríklad dnes na festivale. Myslím si, že je to viac komorné...  Aj tak si trúfam povedať, že sa vždy nájde mnoho ľudí, ktorí si na to urobia čas a prídu niekedy aj z ďaleka. Takže to funguje.

Keď na Vás publikum čaká, asi od Vás niečo očakávajú... to je tá intimita?

Tí ľudia moju hudbu poznajú, tak si asi našli akúsi vnútornú spätosť  a chcú, ako to vidím ja, pokračovať v dialógu, ktorý (možno) začal na predošlom koncerte. Len sa napoja a pokračujeme  v tom vnútornom dialógu ďalej. To je ako to ja cítim... Myslím si tiež, že by to tak malo byť a je to fajn. Pretože potom sa tam vytvára cesta, veci idú ďalej a vytvára to aj hodnoty. Vy za jeden večer môžete zažiť niečo čo si zapamätáte dlho a môžete sa na ďalší koncert vrátiť a pokračovať v tom....

 

Ľudia chcú pokračovať v kontakte s Vašou hudbou... Aké má, podľa Vás, hudba miesto v ľudskom živote?

Pre mňa ako pre muzikanta je to ako taký všeliek, takže ja budem hrať pokiaľ budem môcť, pokiaľ mi to zdravie umožní. Ja to vlastne potrebujem. No je to spojené, človek pre to musí možno urobiť ešte viac, ako to čo z toho lezie. Je to veľký proces. Ja si myslím, že ten kto hudbu vie počúvať a vie sa otvoriť a vnímať to, čo je v nej zaznamenané alebo povedané, tak v tom súznení  určite rozširuje svoje schopnosti vnímania, etické zásady a všetky tieto zákonitosti si prehlbuje. Myslím si, že je to jedno z dôležitých umení. A na viac je tam úžasné, že nie ste obmedzený slovom, že v samotnej hudbe je viac slobody. Skutočne, keď si k tomu nájdete vzťah, tak musíte porozumieť.

Povedali ste „ten kto hudbu vie počúvať“. Myslíte, že sú ľudia, ktorí to nedokážu, resp. sa to nemôžu naučiť?

Stretla som sa s tým. Sú ľudia, ktorých napríklad vôbec nezaujíma príroda. Sú ľudia, ktorí jednoducho nejdu von. A sú ľudia, ktorých vôbec nezaujíma hudba. Ja som o tom premýšľala. Myslím si, že je to z toho dôvodu, že nechcú, aby im niekto rozvíril ich emócie a ich zážitky. Oni to proste nepripustia. Potrebujú byť pod tou svojou myšlienkovou kontrolou. Myslím si, že je to väčšina intelektuálov, alebo ľudí, ktorí veľmi premýšľajú a majú ten svet inak ako človek, ktorý akoby tie emócie a zmysly chcel trošku posilňovať. Títo ľudia o tom nepremýšľajú a v niečom si to zjednodušujú, ale môžu mať zas hodnotu v niečom čo robia do hĺbky a dobre.

Ja som zástankyňou toho, aby sa hudbou vychovávali deti už od malička, aby v tom vyrastali. Je to veľmi dôležité. Pretože im to v budúcnosti,  pomôže pochopiť mnoho vecí vo svete. Myslím, že je to veľmi prioritné. Bohužiaľ sa to moc nedeje, ale časom k tomu dôjsť musí.

Celým srdcom súhlasím.  Z toho čo ste povedali som porozumel, že to nie je tak, že by ľudia nemohli tú hudbu počúvať. Skôr  nechcú, lebo sa tak z nejakého dôvodu rozhodli. Preto sa spýtam inak. Myslíte si, že človek je stvorený, aby mal všetko potrebné k porozumeniu hudby?

Pozrite sa, ja si myslím, že základ hudby je v rytme... Je to tlkot srdca. Sú to úplne jasné úkazy, základné princípy ľudského bytia. Rytmus a tóny máme neustále okolo seba a tak je človek schopný ich vnímať. Ale niekto im nechce rozumieť a nepripustí aby sa k hudbe priblížil, alebo sa vôbec ňou zapodieval.

 

Myslím si, že dnešná doba vychováva väčšinu ľudí hudbou z rádia. To znamená, nevychováva k hudbe ako umeniu, ktoré si vyžaduje koncentráciu a základné vedomosti. Umenie sa do vysielania dostane len minimálne. Ľudia tak majú ťažkosti hudbu prijímať...

...to je presne tak.

Tak v čom je vlastne tá vaša hudba iná ako hudba, ktorá je všade...

No ako Vám to mám povedať? Ja len viem, že hudbou žijem naplno. Robím maximum pre to aby som sa z nej tešila, aby prinášala radosť druhým a bola proste dobrá. To je všetko. Celý život pracujem na tom a baví ma to. A vidím, že to má zmysel. Možno mám veľké šťastie, možno každý nemá také uspokojenie. Je dôležité, aby každý našiel cestu tak, že sa môže realizovať, že sa môže otvoriť a odovzdávať veci... Či je to písanie, kreslenie, čokoľvek... Musíme hľadať, žijeme aby sme hľadali ako sa vyjadriť k svetu a ako sa zdokonaľovať...

Povedali ste peknú vetu... Aby ste sa z tej hudby vy tešila a aby sa z tej hudby následne  tešili ľudia...

To tak musí byť no... To nejde inak, nesmie to byť jednostranná záležitosť. Tak to nefunguje.

Ešte by som sa Vás chcel opýtať na dve veci súvisiace s jazzovou hudbou. Na improvizáciu a na Billa Frisella, pretože toho mám veľmi rád a viem, že ste s ním spolupracovala.

On je úžasný... On napríklad vôbec nerozpráva, s ním by ste neurobil ani riadok. Ale všetko Vám povie svojim hraním a to je presne ono. A preto som sa aj ja roky bránila rozhovorom. Teraz, ako sa s tým človek stretáva, tak nad tým aj premýšľa. Vždy som to len tak hrnula a pracovala na hudbe... Ale som občas aj prinútená vyjadriť veci slovami. Ale Bill Frisell je jedným z tých, ktorí o tom nechcú hovoriť, oni to zahrajú ale nechcú o tom rozprávať.

Ja mám informáciu, že ste spolu pracovali, ale vôbec neviem o čo išlo...

Čistá improvizácia. On čakal s gitarou, že nazvučíme a že si niečo vyskúšame a ja na to „nazvučíme, vypočujeme si ako nám to hrá“. Asi za päť minút sme sa naladili a išli sme každý do šatne. Potom sme prišli na pódium a hrali sme hodinu a pol. Bolo to veľmi príjemné.

Bol to len jeden koncert?

Áno, bohužiaľ... My sme všetci muzikanti  tak rozlietaný po svete, to je ťažké. To bol nápad usporiadateľa, aby sme sa zišli. To si práve myslím, že by Colours (of Ostrava) mohol mať. Že by improvizovali a dali by nejakých ľudí dokopy na jeden okamih na pódiu. Myslím si, že aj pre umelcov je to výzva a majú z toho radosť.

To je výborný nápad. Takže Vám po koncerte Bill Frisell nič nepovedal?

To spoznáte, on sa na mňa usmieval a bol tak šťastný... O tom ani nemusíte hovoriť. Naviac počas toho hrania si poviete toľko vecí samotnou hudbou. Pokiaľ ste vnímavý, tak mu úplne rozumiete a k tomu ten úprimný úsmev a radosť z toho, to je v podstate také poďakovanie. A maximálne porozumenie. Tam to možno nejaké slovo môže aj pokaziť.

Áno, hovorí sa, že v hudbe sme všetci nahí. Keď sa v nej otvoríme.

To o mne hovoria ľudia často, že cítia že som taká. Ja som si to nikdy neuvedomovala... Ale vždy tvrdím, že keď ste sa rozhodli ísť touto cestou, tak by ste sa nemali za nič hanbiť. To že ste nahý znamená, že odhalíte dušu, to nie je fyzická záležitosť...  Preto si myslím, že to tí vnímaví ľudia berú. Oni nie sú zmätení. Cítia, že je to úprimné a tak to tak príjmu. Ale je pravda, že to je dlhá cesta.

Sú ľudia, ktorí majú strach ukázať samých seba... Pri muzikantoch to cítim ako nutnosť.

Pokiaľ to máte ako image a máte to ako hru, tak tam sa to príjma, však? Sú rôzne druhý prejavov a ja viem, že sú ľudia ktorí...
Ale to je aj v živote, máte priateľov a cítite, že niečo sa za niečím sa ukrýva. Nakoniec spoznáte, že je tam nejaký problém a ten človek nie je schopný povedať niečo na rovinu. A ja to vidím ako, nechcem to povedať hrubo, ako obmedzenie. Ja by som vždy rada takého človeka vyzvala k tomu aby sa prekonal, aby nemusel nič skrývať. Myslím si, že všetko sa dá riešiť, pokiaľ to nie je vyložene choroba ale podobná vec. Ale v povahe, v našom charaktere, pretože žijeme len raz... Myslím si, že by sme sa mali nejakým spôsobom zdokonaľovať  a nebáť sa toho. Hovorím ako kniha, to je hrozné.

...to je výborné! Hovoríte to ľuďom.

Ale ja to tak vidím. Ja premýšľam, čítam knižky... A husle sú taký nástroj, ktorý vám okamžite povie, či je to uvažovanie správne, alebo nie... „Já jim umím naslouchat“, učím sa to celý život a venujem tomu veľa času...

Aké čítate knižky?

Veľa filozofické, o rôznych kultúrach a náboženstvách, teraz som mala radu psychologických... také, čo ma nútia premýšľať. Ja moc nečítam novely, to ma moc nepriťahuje.

Naposledy, sme sa zhovárali v Bratislave po nádhernom predstavení Godárovej MATER. To je dielo, ktoré je silne spojené s bohom. Sledoval som Vás, ako ste sa v roli matky pozerali do neba...

No samozrejme, to je taká téma, tam sa musíte prepojiť... To ide odtiaľto až hore, musíte to obsiahnuť aj horizontálne aj vertikálne... Ten priestor musíte obsiahnuť zo všetkých strán. Ten kontakt, akýsi kríž, to funguje. Ja som človek, ktorý ma svoju vlastnú vieru a je pre mňa dôležitá. No nie som človek, ktorý by chodil a vyznával a niečo prehlasoval. V tejto svojej viere už žijem roky a vytvorila som si pravidla, ktorých sa držím a ktoré mi pomáhajú a ktoré ma posilňujú. Snažím sa komunikovať so svojim druhým ja a mať v sebe pokoru. To je veľmi dôležité. Tých rôznych ciest, ktoré vás môžu zviesť niekam inam, tých je veľmi veľa a človek musí byť hrozne opatrný. Pre mňa je viera, otázka nejakého vnútorného poriadku, ten ja potrebujem a to mi moja viera poskytuje. Aj to, že vyhľadávam kľud, ktorý je aj v tých chrámoch... To všetko sú prvky s ktorými rezonujem a ktoré vyhľadávam.
 

 

Cítim, že sme si s pani Bittovou vytvorili dialóg a neviem sa dočkať, ako sa opäť stretneme a budeme v ňom pokračovať... :)
Michal Štefan

Foto: Michal Štefan, Zdenko Hanout

 

 

Ďalšie články

V piatok bude vyčíňať gypsy-jazzový Mikuláš
Už po trinástykrát láka rešpektovaný domáci saxofonista Milo Suchomel na svoj Gypsy Jazz Festival,...
Exfónia – folk, blues, Ursiny, Island
Liečba detí, hudba a poézia môžu mať spoločné viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Všetkým trom...
Aký bol rok 2024 v jazze?
Každoročne prichádzajú na pretras najpozoruhodnejšie albumy, najvýnimočnejší umelci či...
Víťazi jednotlivých ročníkov ocenenia ESPRIT
Ocenenie ESPRIT za najlepší domáci jazzový album roka inicioval v roku 2013 zakladateľ portálu jazz...