Jaromír Honzák: Medzi jazzmenmi sa veľmi ako jazzman necítim

Jaromír Honzák: Medzi jazzmenmi sa veľmi ako jazzman necítim
jazz.sk

  
Jeden z nosných pilierov českého kontrabasu, človek s neuveriteľnou hĺbkou a pokorou, osobitý skladateľ, hráč so širokým spektrom výrazu vo svojom nezameniteľnom prejave - taký je Jaromír Honzák, ktorého meno je zaslúžene známe nielen v Čechách, ale aj na Slovensku. Keď som mu navrhla rozhovor, bez váhania súhlasil a tak vzniklo ďalšie pokračovanie rozhovorov, ktoré prinášam pre čitateľov Jazz.sk.
 

Ako by popísal svoj hudobný charakter Jaromír Honzák?

To je zaujímavá otázka! Myslím, že ma v hudbe oslovuje určitá substancia, prítomná v hudbe všetkých žánrov a období. Subjektívny hlas, emócie, vyjadrujúce večnú a nadčasovú túžbu. Zároveň som samozrejme  otrokom skôr krátkych foriem, aké poznáme z jazzu a pop-music. A z praktického hľadiska som pre nejazzových hudobníkov "jazzmanom", ale medzi jazzmanmi sa veľmi ako jazzman necítim...

 

V detstve ste chceli byť filmovým režisérom. Pozeráte sa dodnes na svet ako režisér alebo ste už na to zabudli? V improvizovanej hudbe je byť dobrým režisérom zaujímavý fundament.

To je pravda a myslím, že mi niečo z toho "režisérstva" zostalo - často vnímam hudbu jako film a občas mi ľudia hovoria, že im tak pripadá i moja vlastná hudba. Okrem toho mám rád videoklipy, teda niektoré.

 

V roku 1989 ste obdržali štipendium na Berklee, študovali ste 3 semestre. Aký bol rozdiel medzi prvým a posledným dňom Vášho štúdia?

Prvý deň bol adrenalín, posledný deň melanchólia.

 

Mám v pamäti jeden obraz: Váš koncert na jeseň 2008 v Hlave 22, v Bratislave. Hráte sólo a v strede publika sa koná veľká oslava narodenín. Uprostred Vášho sóla sa všetci pri stole postavia a gratulujú si navzájom. Hanbila som sa, že som sa niečoho takého dožila ako člen publika. Pravdepodobne si to nepamätáte, lebo ste boli hlavou v hudbe, ale ja dodnes neviem na to zabudnúť. Aké je podľa vás dobré publikum?

Na ten koncert sa pamätám. Takéto situácie sa občas stávajú a je to skôr vina usporiadateľov. Ľudia, ktorí sa idú na koncert baviť a oslavovať, sa ocitli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a mali by sa to vzápätí dozvedieť od usporiadateľa. V opačnom prípade sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste ocitla kapela a zvyšok obecenstva.

 

Aké tri zázračné rady by  ste dali mladému kontrabasistovi, ktorý  berie hudbu naozaj vážne?

Začať na kontrabas "klasicky", tj. hrať sláčikom podľa starých osvedčených metód, počúvať  hudbu všetkých období a jazz všetkých období, čo najviac hrať s čo najlepšími muzikantmi.

 

Od ktorého kontrabasistu ste sa naučili najviac? Aký rozmer dal Vašej hudbe?

 V rôznych obdobiach som mal rôznych učiteľov - na konzervatóriu, po škole ďalšie hodiny súkromne u iného učiteľa a potom na Berklee, tí všetci mi dali niečo dôležité. Pokiaľ ide o počúvanie, nejviac na mňa v rôznych obdobiach zapôsobili Stanley Clarke, Jaco, Scott LaFaro, Ray Brown, Miroslav Vitouš, George Mraz, Marc Johnson, Dave Holland, Charlie Haden a ďalší. Každý z nich otvára úžasný a osobitý svet hudby a posúva basu niekam, kde predtým nebola. Najviac ma ale oslovuje nepredvídateľnosť hry a jej služba celku. To ma zaujíma viac, než čisto inštrumentálne hľadisko.

 

 

Častokrát figurujú vo vašej spolupráci práve poľskí hudobníci.  Z mojej skúsenosti rozumiem Vašej voľbe. Skúste popísať niekoľkými vetami Vaše skúsenosti  s poľským jazzom.

Poľský jazz ma prvýkrát silne oslovil pred cca 25 rokmi, keď som raz v Praze a druhýkrát v Bratislave počul kapelu String Connection. Nedávno som si po rokoch doma pustil dva ich vinyly a znova ma to úplne omráčilo. S Krzesimirom Debskim, leaderom String Connection, sme potom začiatkom 90.rokov vďaka klavíristovi Kubovi Stankiewiczovi absolvovali asi týždennú sériu koncertov v Polsku, v kvartete ešte s Martinom Šulcom na bicie. To bol úžasný zážitok. Kuba Stankiewicz, môj spolužiak z Berklee, ma v 90. rokoch často pozýval do Poľska, takže som sa postupne zoznámil s poľskou jazzovou scénou a nadviazal kontakty, z ktorých niektoré fungujú dodnes. Donedávna som si bez poľských muzikantov, ako je Kuba Stankiewicz, Michal Tokaj, Piotr Baron alebo Lukasz Zyta, nedokázal svoju hudbu vôbec predstaviť. Až za posledných pár rokov vyrástli v Čechách hudobníci, ktorí môžu tých poľských čiastočne zastúpiť, pokiaľ ide o moju vlastnú hudbu.

 

Dlhodobo spolupracujete s bratmi Ebenovými, s Ivou Bittovou a Čikori . Každý projekt má milé, úsmevné  pribehy. Prezraďte nejaký.

Spomínam si, keď kedysi pred rokmi sme prišli s Ebenovými do Teplíc, kde bol naplánovaný náš koncert v odsvätenom českobratskom kostole, pokiaľ sa dobre orientujem v cirkevnej terminológii. Dorazili sme na miesto a vyniesli nástroje do kostola, v ktorom bylo asi 10 stupňov, bolo to v zime. Až do doby, kým mal koncert začať, vystúpila teplota vďaka usilovnému kúreniu asi na 12 stupňov. Usporiadateľ nás povzbuzoval vetou „to chce srdce rockera", ktorá sa potom v kapele udomácnila. Zatiaľ, čo sme v sebe hľadali srdce rockera, všimol si niekto z nás, že z trámu na strope padajú iskry. Usporiadateľ totiž umiestnil reflektory tak šikovne, že jeden z nich zapálil starý drevený trám. Nasledujúca evakuácia bola otázkou niekoľkých minút a posledné slová milého usporiadateľa boli "ale zožrali všetko". 

 

V projekte Sato – san to  spolupracujete s naším trubkárom Oskarom Törökom. Je to veľmi progresívny a výnimočný  zjav. Málo Slovákov ho pozná. Ako ho poznáte vy?

Oskara som poznal ako študenta pražskej jazzovej vyššej odbornej školy, kde som učil. Potom sa stal spoluzakladateľom Vertiga, na ktoré som sa išiel občas pozrieť. Cez Myspace sme se dohodli na spolupráci v Sato - san to a nakoniec ešte Oskar vystriedal Františka Kučeru na poste trubkára v Čikori. Takže spolu hráme vo dvoch odlišných projektoch.

 

Máte viac kontrabasov, alebo len jeden? Cvičíte klasiku, ak máte čas?

Používam dva kontrabasy - jeden starý, trochu väčší 3/4 nástroj, ten používam vtedy, keď je dosť miesta v aute a môžem ho nazvučiť mikrofónom, tj. keď hudba nie je veľmi hlasná. S Ebenmi a so Sato - san to používam cestovný kontrabas Czech Ease, ktorý má zmenšené telo a okrem toho, že zaberá menej miesta, dá sa taktiež lepšie ozvučiť pri hlasnom hraní. Vtedy používam len snímač. Klasiku, najčastejšie ale len klasické etudy, cvičím kedykoľvek, keď mám viac času, než len na prehranie aktuálneho repertoáru.

 

Venujete sa pravidelne pedagogickej činnosti alebo len príležitostne? Skutočne dobrých učiteľov kontrabasu je ako šafránu....

V súčasnosti učím na novootvorenom jazzovom oddelení na pražskej HAMU, ktoré existuje len druhý rok.

 

Ktoré sú Vaše dva najmilšie albumy? Prečo práve tieto?

Neviem, či by som si dokázal vybrať len dva albumy. V tejto chvíli poviem napríklad  Tehilim Steva Reicha a Heavy Weather od Weather Report. To nebola priveľmi jazzová voľba... Alebo by som Heavy Weather vymenil za Sunday at the Village Vanguard - Bill Evans Trio so Scottom LaFaro. Trocha alibistická odpoveď, že?
 

Nedávno vyšiel váš najnovší  album Blood sings – the music of Susan Vega. Jej piesne sú prekrásne a nápad urobiť  album s jej covermi je dobrý  počin pre hudbu.  Predstavte nám tento album, s kým ste na ňom spolupracovali, o čo Vás, ako skladateľa, tento album obohatil, aké poslanie má toto cd?

Práca na coveroch ma baví už nejakú dobu - pre Face of the Bass som zaranžoval Dancing Queen od ABBA alebo Poor Leno od Royksopp. Chcel som konečne urobiť jeden ucelený projekt coverov a vybral som si Suzanne Vega, pretože ma jej hudba oslovila a pripadá mi nadčasová. K nahrávaniu som pozval nórsku speváčku, žijúcu v Dánsku, Sissel Vera Pettersen, ktorú som do tej doby osobne nepoznal. Poznal som len jej hlas z albumu  Equilibrum. Jej prínos tomuto projektu predčil moje očakávania. Okrem toho, že piesne nádherne naspievala, obohatila ich aj o improvizované pasáže, ktoré im dodávajú ďalší rozmer. Ďalšími spoluhráčmi na albume sú bubeník Lukasz Zyta, klavírista Vítek Křišťan a gitarista Josef Štěpánek. Mojím zámerom bolo predviesť piesne Suzanne Vega v našom jazyku, tváriť sa, že sú to naše vlastné piesne. Sem tam je tam pár reharmonizácií, zmien metra alebo iná inštrumentácia. Niektoré piesne, tie pre mňa najposvätnejšie, zostali blízko originálu, iné sa premenili dosť výrazne.
 

Získali ste veľa ocenení za svoju hudbu, trikrát ste sa stali drziteľom českého Anděla za najlepší  album v kategórii Jazz&blues,  ste vynikajúci  skladateľ, interpret, líder aj sideman. Aká pieseň môže byť podľa vás večná ? Skúste ju slovami popísať

Večná pieseň je veľmi osobitá, jej melódia obsahuje nevšedné postupy a pritom máme pocit, že ju poznáme oddávna. Obsahuje totiž tú substanciu, ale to už sme zasa na začiatku nášho rozhovoru...

 

 

Jana Bezek

 

 

Ďalšie články

City Sounds Festival pokračuje koncertnou lahôdkou: Klub pod lampou privíta Ochepovsky Quintet s Kristínou Mihaľovou
Po vydarených vystúpeniach Nikola Bankov Band a Wojtek Mazolewski Quintet pokračuje festival...
Päťdňový festival Hevhetia ShowCase bude opäť sviatkom jazzovej hudby
Už 9. ročník Letného hudobného festivalu, z toho 3. ročník Hevhetia ShowCase, aj tento rok...
Cesta po Brazílii pretavená do hudby: kapela banskobystrických bratov Clube de esquiar vydáva dvojalbum
Banskobystrická kapela Clube de esquiar vydáva svoj druhý album s názvom Viagem nunca feita („Nikdy...
Fotoreportáž: Nikola Bankov Band na festivale CITY SOUNDS
Po nútenej prestávke spôsobenej lockdownom si slovenské publikum opäť mohlo užiť kvalitný koncert....