„Predstavte si umelca s virtuozitou Jaco Pastoriusa, s plynulosťou spevu George Bensona, so zmyslom pre harmóniu a pieseň Joao Gilberta, všetko zmiešané s africkou kultúrou. Dámy a páni, predstavujeme vám Richarda Bonu!“ – Los Angeles Times
Richard Bona sa narodil 28.októbra 1967 v kamerunskej dedine Minta. Malý Bona Pinder Yayumayalolo je dieťa, ktoré stále plače. Rodičia objavujú, že jediná vec čo ho dokáže utíšiť, je hudba. Od piatich rokov hráva Bona na drevený domorodý nástroj balafon v tradičnej kapele svojho starého otca. V jedenástich sa rodina sťahuje do hlavného mesta Duala, kde sa zrazu na „vidiecky“ balafon pozerajú rovestníci s úškrnom. Pretože len gitara je „in“. Tak mladý Bona berie do rúk gitaru a transkribuje všetko čo vie hrať na balafon. Jeho hudba znie tým pádom inak, ako u ostatných gitaristov v meste. Tu sa niekde začínajú hudobné úspechy - ak sa však nimi dá nazvať hranie v tanečných kapelách od večera do úsvitu za jeden dolár za noc...
Zlom prichádza, keď ho istý francúz pozve zahrať jazz do novootvoreného nočného klubu. Bonova odpoveď znie: „Čo je jazz?“ Francúz však ponúka dvadsať dolárov a hranie „iba“ do druhej v noci, tak je rozhodnuté. Pokračovanie už patrí k Bonovmu legendárnemu príbehu. Dostáva sa k francúzovej zbierke päťsto jazzových platní. Prvú skladbu čo si pustí, je Portrait of Tracy od Jaca Pastoriusa. Na prvé počutie mu znie ako „chlapík čo triafa hocijaké noty“. Ale ako počúva znova a znova, otvárajú sa mu oči a uši – a začína sa mu to páčiť. „Nikdy som predtým neobľuboval basgitaru,“ spomína Bona. So svojej gitary však dáva dole dve struny a upravuje ich rozostup. „Basgitara“ je na svete. Jacov album sa mu stáva školou, Bona sa naučí zahrať každú jednu notu.
Nasleduje úspešná hudobná kariéra, turné s kapelou po celom Kamerune a dobré finančné podmienky na živobytie. V roku 1989 však odchádza do nezmapovaného sveta francúzskeho Paríža. Zažíva šok zo zimy, neprívetivých belochov a všetkého nového. Aby toho nebolo dosť, po dvoch týždňoch mu ukradnú v metre basgitaru. Zničený Bona vidí jediné východisko – návrat do Kamerunu. Zázraky sa však dejú. Ako skúša basgitaru v hudobninách, počuje ho líder pop-revivalovej kapely a ponúkne mu pravidelné hranie v Marseille.
Po ôsmych mesiacoch sa vracia Bona do Paríža, kde sa už začínajú šíriť fámy o úžasnom africkom basgitaristovi. Netrvá dlho a je v kontakte s hudobníkmi ako Didier Lockwood, Marc Fosse, Brecker Brothers, Mike Stern a Joe Zawinul. Bol to práve Zawinul, ktorý po vypočutí demo nahrávky naverboval Bonu na svoj parížsky koncert. Bez skúšky. „Len sleduj moju ľavú ruku“ zamrmlal Zawinul a išlo sa na to.
Po dlhodobých odporúčaniach hudobníkov sa nakoniec v roku 1995 Richard Bona sťahuje do New Yorku. Stáva sa umeleckým vedúcim kapely Harry Belafonta. Keď v roku 1999 nahráva svoj prvý album, jeho fanúšikovia sú prekvapení, že počujú citlivé piesne prelínané africkými rytmami, jazykom a melódiami.
V roku 2002 sa pripája ako perkusonista a vokalista na svetové turné Pat Metheny Group. Keď ako bonus počas koncertu vyťahuje basgitaru, publikum na celom svete si vryje do pamäti meno Richard Bona.
Dodnes má na konte tento výnimočný basgitarista, spevák a skladateľ osem albumov a spoluprácu s početným zoznamom mien svetového jazzu. Svojou pozitívnou hudbou, autentickým spevom, virtuóznou hrou a magickým vyžarovaním si podmaňuje srdcia poslucháčov nielen z jazzového sveta.
Zdroj: bonamusic.com
Foto: Michael Weintrob
Peter Baláž
