Každý hudobný žáner je definovaný určitou sústavou prvkov, ktoré sú preňho typické a vďaka ktorým sme schopní ho identifikovať. Príklady sa ponúkajú okamžite, či už sú to mohutné skreslené gitarové riffy v rockovej hudbe alebo off-beatová staccato gitara v ska. Tieto pravidlá však nie sú preskriptívne, ale naopak, deskriptívne. To znamená, že boli popísané potom, ako sa spoločné prvky určitého žánru vykryštalizovali, osvedčili a etablovali vďaka plejáde už existujúcich skladieb. Inak povedané, neexistuje hudobný žáner, ktorý vznikol skôr ako sústava skladieb, na základe ktorej došlo k pomenovaniu a kolektívnemu prijatiu existencie tohto žánru.
Pravda, je možné oponovať, že existujú diela, ktorých prvky sa javia natoľko originálne a úderne, že prakticky definovali nový žáner v momente svojho vzniku. Na to, aby sa tak stalo, sa však tieto skladby museli najprv stať populárnymi medzi určitou komunitou, ktorá ich rozniesla do širšej verejnosti, ako aj predmetom imitácie inými umelcami. Kolektívne uznanie existencie nového, konkrétnym pojmom definovateľného, žánru teda umožnil až úspech a rozšírenie tejto hudby. Protiargument by sme mohli hľadať aj v klasickej hudbe, kde diela, ktoré vznikli v podobnom časopriestore, boli vedomou a programovou reakciou na iný, už etablovaný, žáner (romantizmus verzus klasicizmus, atď.). Aj tu však muselo dôjsť ku skoršiemu či neskoršiemu rozšíreniu a úspechu tohto typu umenia, inak by zrejme išlo len o akúsi umeleckú anomáliu alebo úlet jednotlivca či malej skupiny umelcov, ktorý by sa na status „žáner“ nepodarilo povýšiť.
Z tejto argumentácie teda vyvoďme, že hudobný žáner môže vzniknúť len viac či menej postupnou inováciou alebo porušením ustáleného úzusu a následným úspechom, rozšírením, uznaním a súhrnným pomenovaním tejto inovácie.
„Bebop nevznikol cielene.“ - Thelonious Monk
Tento proces, ktorý posúva hranice umeleckej tvorby, je však paradoxne riskantný. Porušenie „pravidiel žánru“ (navyše nijakým spôsobom nekodifikovaných) sa často stretáva s nepochopením, odmietaním, či výsmechom. Stačí sa pozrieť na začiatky bebopu, ktorým verejnosť opovrhovala a ktorý sa podarilo etablovať najmä vďaka silnej komunite okolo neho. Žáner tak nevznikol len vďaka originálnemu hudobnému nápadu, ale aj vďaka odhodlaniu a výdrži ľudí, ktorí za týmto nápadom stáli. Na ceste za originalitou sa teda umelec nemusí pasovať len s náročnosťou procesu inovácie samotnej, ale veľakrát aj s reakčným odporom, ktorému táto inovácia čelí.
Ťažko by ste hľadali žáner, ktorý by sa vyznačoval turbulentnejším vývojom, väčšou rôznorodosťou, vyjadrovacou slobodou a mierou experimentu, ako je jazz. Je preto zrejmé, že jazzoví puristi-konzervativci a kritici, celosvetovo známi aj ako „jazzová polícia“, budú výrazným elementom tohto konkrétneho univerza. V ďalších častiach tejto série sa budeme zaoberať práve touto „políciou“ a fenoménmi, ktoré sa v jazzovom svete stretli s nepochopením, no vďaka vytrvalosti ich stvoriteľov a šíriteľov žáner ako taký napokon obohatili a posunuli.
Foto: Old Skool Hooligans
