Jazzová polícia: Čo sa smie a nesmie v jazze (O brnkátku a basgitare)

Hoci basová linka v rôznych podobách existuje v hudbe už niekoľko storočí, basgitara ako jedna z možností jej realizácie je ešte stále veľmi mladý nástroj. Jej vznik a vývoj má na svedomí obrovskú rôznorodosť a farebnú bohatosť basových partov, dovtedy bezprecedentnú, ktorých realizáciu postupne prebrala. Basgitarové linky na nahrávkach Motownu sú prakticky neporovnateľne odlišné od fusion 70tych rokov či neo-soulu 21. storočia. Tieto zmeny sa udiali vďaka zmenám dizajnu nástroja samotného, technologickému pokroku nahrávacích zariadení a v neposlednom rade vďaka hráčom, ktorí neustále objavovali nové a neotrelé spôsoby hry na svojom nástroji.

 

Basgitara sa v priebehu 50tych rokov 20. storočia dostala aj do jazzu, ktorému dovtedy kraľoval kontrabas, čo sa úlohy basového nástroja týka. Neskôr sa vďaka spomínanému fusion  stala neodmysliteľnou súčasťou jazzovej a príbuznej hudby. Dva kráčajúce prsty pravej ruky a s nimi spojený charakteristický zvuk sa stali ikonou tohto nástroja vďaka virtuózom ako Jaco Pastorius a palcový slap etablovali v jazze majstri ako Marcus Miller či Stanley Clarke. S úžasnými jazzovými basgitaristami sa napokon roztrhlo vrece, no pozoruhodné je, že len hŕstka z nich používa pri svojej hre techniku, ktorú obľuboval jeden z prvých jazzových basgitaristov vôbec, Monk Montgomery. Tou je hra brnkátkom.

 

Pre Steve Swallowa, známeho najmä vďaka spolupráci s Gary Burtonom a Johnom Scofieldom, rozhodnutie vziať do ruky brnkátko prišlo prirodzene. Hoci na začiatku svojej kariéry používal klasický kontrabas, v 70tych rokoch už hral výlučne na basgitare. „Nebolo to niečo, čo som si zaumienil, skôr niečo, čo sa mi stalo. Zamiloval som sa. Vzal som do ruky basgitaru a moje prsty zakričali, že to je ono. Môj rozum im oponoval, no trvali na tom. Bola to vec, ktorá mi vyrobila množstvo ťažkostí v mojej kariére, no ten úžasný pocit s basgitarou v ruke sa nedal poprieť.“ Rozhodnutie ho stálo prácu – nie všetci kapelníci boli vtedy uzrozumení so zvukom elektriky. Swallow si potom vykopal ešte hlbšiu jamu, keď vzal do ruky brnkátko. Spočiatku bol konfrontovaný s odmietaním a skepticizmom, no nevzdal sa a dnes je táto drobná pomôcka neodmysliteľnou súčasťou jeho zvuku. Zrejme nikto dnes neprotestuje proti jeho brnkátkovému walking bass.

 

Otázka však znie, prečo existuje taký obrovský nepomer medzi „prstovými“ a „brnkátkovými“ basgitaristami v jazze, hoci jeden z prvých jazzových basgitaristov preferoval práve brnkátko? Napriek tomu, že sú jazyky, ktoré hovoria o tom, že z trojice jazz, brnkátko a basgitara musí aspoň jeden von, žiadna formálna kodifikácia ani dôkaz tohto tvrdenia neexistuje. Ani nemôže, ide predsa o umenie. Je možné, že za fenomén zriedkavosti brnkátkových basgitaristov v jazze môže práve jazzová polícia, akási opozícia a skepsa umeleckej komunity k tejto technike, o ktorej existencii a sile hovorí aj Steve Swallow. Odvaha oponovať spoločenskému tlaku tejto jazzovej polície však môže, ako vidíme v prípade hráčov ako Swallow či Anthony Jackson, viesť k výnimočnosti a originálnemu a neopočúvanému umeleckému prejavu.

 

Zdroj: JazzTimes.com

Adam Hudec