Práve dnes, 30. novembra 2025, si svet pripomína 50. výročie vydania legendárneho albumu Keitha Jarretta „The Köln Concert“. Hoci oslovuje najmä fanúšikov jazzu a klavírnej hudby, je to dielo, ktoré ovplyvnilo umenie 20. storočia ako celok. Americký umelec, narodený v deň skončenia 2. svetovej vojny nahral množstvo rozličných albumov, no všetky ostávajú v tieni spomínaného „živáku“.
Príbeh „kolínskeho koncertu“ je veľmi známy. Jarrettovo vystúpenie 24. januára 1975 v Kolínskej opere bolo kvôli rôznym problémom takmer zrušené a samotné nahrávanie prebehlo v polnočnom čase, pretože Jarrett musel čakať na koniec pravidelného operného predstavenia. Do Kolína dorazil úplne vyčerpaný s nepríjemnými bolesťami chrbta, keďže spolu so šéfom ECM Manfredom Eicherom pricestoval autom zo Zürichu. Najväčším problémom však bola zámena nekvalitného menšieho klavíra Bösendorfer namiesto koncertného klavíra, ktorý očakával. Nástroj mal zlý zvuk, nerovnomerný zvuk registrov a nefunkčné pedále. Jarrett namiesto toho, aby sa pod týmito podmienkami zlomil, dokázal improvizovať na 66-minútové vystúpenie, ktoré vošlo do dejín a stalo sa najpredávanejším sólovým jazzovým a klavírnym albumom všetkých čias s viac ako štyrmi miliónmi predaných kópií.
Len osemnásťročnej nemeckej koncertnej promotérke Vere Brandes sa podarilo zabezpečiť naladenie klavíra do hrateľného stavu a Jarrett napokon nástroj vyskúšal. A našťastie pre nás je výsledok ohromujúci. Jarrett počas svojho vystúpenia používal ostináta a rytmické figúry ľavej ruky, aby dosiahol efekt silnejších basových tónov, a sústredil sa na hru v strednej časti klaviatúry. Eicher sa ako producent albumu vyjadril, že to Keith pravdepodobne urobil preto, lebo sa mu zvuk zvyšných klávesov nepáčil a hľadal spôsob, ako z nástroja dostať čo najlepší výsledok. Ostináto je neustále sa opakujúci motív, ktorý v Jarrettovej hudbe zohráva kľúčovú úlohu. Odborníci tvrdia, že nikdy nevynechal ani jedinú notu, aj keď hral technicky najnáročnejšie ostináta. Túto skutočnosť veľmi dobre dokazuje nasledujúce video, zachytávajúce jeho dokonalú techniku, cit a rytmickú zdatnosť. Výborne poslúži najmä tým, ktorí si nevedia predstaviť, ako prebieha improvizácia v priamom prenose. Odporúčam prečítať si komentáre pod videom.
Je pravdou, že kolínsky koncert neobsahuje skladby v takom rýchlom tempe ako tokijský titul s mladším vročením. Keith sa v Nemecku sústredil na témy, ktoré mohol hrať hlbšie a dôkladnejšie. Rozvíjanie nápadov a opatrné narábanie s ich štruktúrou sa stali nosnými piliermi jeho počínania. Osobne ma oslovuje najmä to, že výsledkom je melodická, uchopiteľná, znamenite plynúca a logicky pôsobiaca hudba. Skrátka niečo, čomu dnes ľudia hovoria, že má výborný „flow“. Príbeh slávneho dvojalbumu poslúžil tiež v tomto roku ako námet pre nemeckú filmovú drámu Köln 75 v réžii Ido Fluka, v ktorom hrajú hlavné úlohy Mala Emde a John Magaro. Film ukazuje nadšenie, silnú vôľu, odhodlanie a oddanosť ľudí žijúcich v magických 70. rokoch.
Samotný Jarrett má k platni ambivalentný vzťah. Nevníma ju ako titul, ktorý ho etabloval ako jazzovú hviezdu prvého stupňa. V rozhovoroch sa nechal počuť, že z tejto hudby sa stalo niečo ako „soundtrack k niečomu, čo pochádza z minulosti“. To našťastie nič nemení na tom, že „The Köln Concert“ predstavuje míľnik v hudbe 20. storočia. V podstate pomohol priblížiť jazz a klasickú klavírnu improvizáciu k hlavnému prúdu. Dnes si môžeme len želať, aby sme zažili niečo podobné – či už mať takúto hudbu v hlavnom prúde alebo pravidelne navštevovať takéto udalosti v našich koncertných sálach. Pokiaľ to nie je možné, môžeme si aspoň toto výnimočné ECM vystúpenie neobmedzene vychutnávať na vinyle, CD alebo streamovacích platformách.
Autor: Marek Danko
