Iba 19. októbra tohto roka bolo oficiálne vydané najnovšie dielo Keitha Jarretta. Dvojalbum "La Fenice" klaviristu, ktorého netreba asi nikomu kto sa zaujíma o jazzovú hudbu zvlášť predstavovať, sa síce nesie v klasickom „Jarrettovskom“ koncepte, ale na druhej strane je zaujímavé prienikom jednotlivých hudobných polôh, ktoré sú pre hudbu tohto umelca typické.
Nahrávka je záznamom zo živého koncertu z talianskeho mesta Venice, kde Jarrett v roku 2006 predviedol svoje majstrovstvo sólového vystúpenia. Hudbu možno rozdeliť do dvoch základných skupín – otvorená, voľná improvizácia a interpretácia tradičných ľudových skladieb a jazzových štandardov. Jarrett sa na prvej nahrávke „Part I“ predstavuje ako súčasný klasický avantgardný improvizátor. Po úvodných jedenástich minútach virtuozity, disonantných harmónií, melódií a zložitých rytmoch sa dostáva do polohy baladického jazzového klaviristu. V nasledujúcej „Part II“ sa opäť vracia do free jazzovej polohy, ktorá má však iný groove, feeling, a hlavne kratšiu minutáž. „Part II“ sa nesie vo veľmi peknom groovovom rytme a štýle hry, ktorý osloví nielen jazzového fanúšika, ale kohokoľvek, kto má rád blues a všetky ďalšie žánre, ktoré sa z neho vyvinuli. Jarrett nás hypnotizuje krásnou basovou linkou ľavej ruky, ktorú s jemnými variáciami hrá počas celej skladby. Konverzácia jeho rúk má úžasnú hudobnú logiku, dynamiku a lyriku. Nechýbajú tu rôzne jednoduché pentatonické motívy, bluesové riffy a systém improvizácie call and response.
„Part IV“ má tentokrát swingový rytmus. Na striedačku nás tento klavírny mág ponorí do svojich baladických hlbokých harmónií a krásnych melodických nápadov v „Part V“. Pokračuje sa relaxačnou interpretáciou skladby „The Sun Whose Rays“, na ktorú následne v rovnakom koncepte voľne improvizuje. Líder nás počas tohto CD prevádza najrôznejšími hudobnými cestičkami a cestami, ktoré sa navzájom nevyrušujú. Nechýba tu ani tradičná bluesová dvanástka v klasickom štýle boogie-woogie, pri ktorej máte chuť si zatancovať.
Jarrett opäť predvídateľne vyrovnáva dramaturgiu muzikálovou baladou „My Wild Irish Rose“. Nemožno mu však uprieť jej fenomenálnu interpretáciu. Na rad prichádza mainstream – jazzový štandard „Stella By Starlight“ plný krásnych bopových liniek, citácií, basových liniek a doubletimeov, z ktorých sa mi ježili chlpy na tele. Album sa končí skladbou „Blossom“, ktorá v sebe nesie kombináciu všetkých ostatných prístupov z tohto CD.
Keith Jarrett ani tentokrát nenahral album, ktorý by bol niečím novým, alebo výnimočným. O to mu však ani evidentne nešlo. Je to umelec, ktorý má svoj geniálny štýl a herný prejav naplno rozvinutý od začiatku svojej kariéry. Je teda iba na jeho fanúšikoch a poslucháčoch, aby rozhodli, či ich jeho hudba ešte stále oslovuje.
Dávid Oláh
