Dnes začína turné „Blue Journal“, na ktorom sa speváčka a skladateľka Ester Wiesnerová pokúsi spolu so svojou medzinárodnou kapelou preniesť atmosféru debutového albumu na koncertné pódiá. Pozrel som sa na jej dlhoočakávaný štúdiový projekt a prvé (našťastie aj druhé) dojmy predčili všetky očakávania.
O albume „Blue Journal“ kolovali chýry už dlhšiu dobu. Jeho hudobný obsah nebol celkom známy, no pozornosť vzbudzovala už vízia jeho vonkajšej podoby. Štvorcovým formátom tučného plsteného zápisníka v sýtej modrej farbe s drevenou menovkou upúta snáď každého. Nebude v dnešnej digitálnej a virtuálnej ére takéto nákladné vyobrazenie zbytočnosťou? Nepoužila Ester Wiesnerová lákavý obal ako zásterku prázdneho (či tuctového) obsahu?
Nie! Je to láska na prvý pohľad (i prvé počutie), ale aj láska prvého kontaktu, keďže hneď úvodný popevok Sinking Deep ohúri zvukovou delikátnosťou. Iste, akú-takú predstavu, že výsledkom akustického inštrumentára bude komorné znenie, si poslucháč dokáže urobiť pred samotným posluchom, no pavučinkový opar mäkkého harfového zvuku s éterickým hlasom predstavuje doteraz nepočutú krásu. V tomto prípade sa snahy o čo aspoň približný slovný popis tejto hudby podobajú povestnému „tancovaniu o architektúre.“ Snáď sa svojou estetikou trochu približuje nenapodobiteľnej Marii Schneider a istej vzdušnej slobody a tanečnosti, ktorá robí jej hudbu špecifickou.
Pokiaľ by chcela Ester prvoplánovo útočiť na poslucháča, na vyššie spomínanú zvukovosť by nasadila ľúbivý popevok a úspech má zaručený. Toto, našťastie, nebude jej cesta a pokiaľ chcela textom Sinking Deep nahliadnuť do svojho vnútra, spletitá, no nie zmätená melódia toto hľadanie zosobňuje. Blahorečím okamihu, v ktorom sa autorka rozhodla vydať týmto neprebádaným smerom a akokoľvek by sa na prvý pohľad zdalo, že kombinácia hlasu s harfou (Charles Overton), saxofónom (Sam Knight), kontrabasom (Michal Šelep) a perkusiami (Kan Yanabe) po krátkom čase omrzí, opak je pravdou. A variabilnosť nespočíva len v striedaní kontrabasu s basgitarou či klarinetu so saxofónmi (prípadne v jednorázovom hosťovaní flautistky Márie Rehákovej v Nightingales and Maple Trees). Otvorený priestor Circles, v ktorom prestupujú línie dychových nástrojov, rytmicky spletité Burrito imitujúce skrumáž Trumpových žvástov recitovaných celou kapelou či impresionisticky rozmazaná Dripping, akýsi sumarizujúci Epilogue bez slov – každá zo skladieb je vlastným mikrokozmom, čakajúcim na objavovanie.
Nespočetnekrát som uvažoval, komu a čomu „Blue Journal“ prirovnať a pripodobniť, no vždy som pohorel. Nakoniec ma ako-tak uspokojilo konštatovanie sv. Pavla, ktorý v liste Korinťanom píše: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ Práve Blue Journal sa najviac podobá zrkadlovému odrazu nejasného poznania, ktorým Ester Wiesnerová podáva vo forme denníkových zápiskov správu o sebe, o svojom hľadaní, nachádzaní, putovaní či váhaní. Séria prázdnych stránok v modrom zápisníku nabáda k reflexii každého z nás. Aj preto považujem „Blue Journal“ za najvýnimočnejší počin, ktorý sa mi v posledných rokoch dostal do rúk, do uší, ale najmä do duše. Ďakujem, Ester!
Autor: Peter Motyčka
