Nikolaj Nikitin: V štúdiu to bolo naozaj o pokore, o hudbe

Nikolaj Nikitin: V štúdiu to bolo naozaj o pokore, o hudbe
jazz.sk

Rozhovor so saxofonistom Nikolajom Nikitinom vznikol pár minút po tom, ako  pokrstil jeho nové CD Personal Suite v priestoroch  bratislavského café Scherz.

Nikolaj Nikitin začal rozhovor otázkou „Máš to zapnuté? Lebo  jedna  redaktorka  so mnou robila hodinu a pol rozhovor a nemala v tom baterky, tak iba pre istotu.“ Uistil som ho, že všetko je pripravené a tak sme sa pustili do rozhovoru.

 

Ako sa ti hralo?

Výborne. Úžasná atmosféra. Je to inšpirujúce hrať so skúsenejšími a staršími hudobníkmi. K tejto filozofii ma vždy inšpiroval aj môj otec. Nie je ťažké byť úspešný a dobrý, keď sa človek obklopí slabšími ľuďmi, ale je ťažké a správne, keď si človek zoberie k sebe starších a skúsenejších ľudí a učí sa. Gabo (Jonáš), Ischi (Jozef 'Ischias' Döme), Ďuro (Griglák) – to je úžasná kombinácia.

 

Veď hrať s takými hudobníkmi – to je aj výzva, nie?

No je, úžasná. A pritom bolo otázne, že ako to celé sadne, lebo to nie je nejaká stabilná rytmika, ktorá by fungovala. A úžasná vibrácia a chémia vznikla medzi Ďurom a Ischim. Ischi a Gabo boli jasnejší, tí hrajú spolu už vyše 40 rokov.

 

Áno, je to zaujímavá kombinácia. Ďuro Griglák je všeobecne známy skôr ako basgitarista, jeho stránka swingujúceho kontrabasistu je verejnosti zatiaľ ukrytá.

To som si myslel, ale v štúdiu sa stali aj momenty, že som potreboval človeka, ktorý má výraz, ktorý to neprepáli, ktorý tú hudbu nezhltne a ktorý je zároveň dôsledne poriadny a remeselný – a to je Juraj. A samozrejme neskutočný muzikant. On pre mňa určite patrí medzi dvoch najlepších jazzových kontrabasistov na Slovensku. To, aký je on basgitarista, sme sa mohli presvedčiť na koncerte, keď hral s Poogie Bellom.

 

Kedy vlastne prišiel impulz, že chceš spraviť album a ako dlho ti trvalo, kým si dal dokopy všetky tie originálne kompozície?

CD-čko som chcel urobiť veľmi dlho, v hlave som si to usporadúval – aká to má byť koncepcia, aký zvuk chcem... Ale necítil som sa na to zrelý, navyše som pred dvomi rokmi nemal dosť kompozícií. Zrelo to vo mne, takisto som hľadal kapely, hudobníkov, vždy som zakotvil v kapele niekoho iného, ale vždy som cítil, že tam nie som líder, takže asi som potreboval založiť si vlastnú zostavu. A zostava hudobníkov sa uzatvorila pol roka pred nahrávaním. Na CD-čku sú dve suity, to je 10 skladieb. Nepísal som ich s takýmto úmyslom od začiatku, ale keď som už mal polovicu tém, tak som o tom vedel, respektíve mala to byť najprv jedna suita, až potom z toho vznikli dve. A tie skladby som aj tématicky, tonálne aj charakterom tak poskladal, aby spolu súviseli. Asi tri – štyri skladby vznikli za posledný rok – rok a pol. Ostatné vznikli asi trištvrte roka pred nahrávaním veľmi krátko po sebe. Skladbu „Bolero“, ktorá tu zaznela ako posledná, som napísal v roku 2005. Je to moja prvá kompozícia vôbec a hrával som ju so všetkými zostavami, v ktorých som bol ja lídrom.

 

Väčšinou to v jazze tak býva, že prvý album je plný štandardov a prevzatých vecí vo vlastnej úprave – taká výpoveď k tomu, čo už bolo napísané. Nechcel si ísť touto tradičnou cestou?

A aký by to malo význam? Vieš, teraz pozorujem veľa mladých talentovaných hudobníkov, ktorí sú neskutočne šikovní, remeselne zdatní, dokonca si myslím, že ďaleko lepší, ako ja a stále hrajú hudbu – aj výrazovo – rovnakú, aká bola pred 60-timi rokmi. Ak je to zámer, je to OK, ale ja si myslím, že pokiaľ mi niekto zahrá témy napríklad Charlieho Parkera a presne napodobí jeho výraz, štýl – tak ja si radšej pustím originál. Ja si nemyslím, že moje CD je nejaké priekopnícke v rámci štýlu, však každý to ohraničí, že to je koniec 60-tych rokov, že to tu už bolo, ale že aspoň tým, že tá hudba je autorská a tí ľudia žijú v súčasnosti, je to niečím iné a určite je to iné aj zvukom. Ja nemôžem chváliť svoju hudbu, ale môžem pochváliť v rámci CD-čka prácu svojich producentov a zvukárov - Róbert Pospiš a Martin Sillay to mixovali a nahrávali zároveň s Alexom Molčanovom a mastroval to Joe Tarantino, ktorý už robil 900 slávnych jazzových dosiek. Proste, ten zvuk ma prekvapil. V rámci Slovenských hudobníkov som sa stretol aj s nepochopením, ale aj s pochopením a chválou. Splnilo to moje predpoklady a očakávania.

 

Ten zvuk je dosť špecifický tým, že je vzdialený súčasnému. Nie je to typický zvuk, ktorý sa dá počuť na aktuálnych nahrávkach...

To by som polemizoval. Súhlasím s tým, že nie je súčasný v mixovaní – vychádza zo 60-tych rokov tým, ako vpredu je saxofón a ako charakteristicky pre 60-te roky je umiestnená kapela. Ale ten zvuk je súčasný charakterom, že je suchý, čo som chcel. Keď si pustíš starú nahrávku, tak toto znie inak. Hlavne, ja som sa chcel vybrať inou cestou, ako je štandardný prístup nahrávania, zvučenia a najmä editovania na Slovensku. Ja mám pocit, že – a tým sa nechcem nikoho dotknúť – mnoho slovenských hudobníkov a zvukárov má pocit, že treba využiť všetky parametre a vymoženosti súčasnej techniky, všetky možné editácie. My sme urobili surovú nahrávku, surový mix a bez akýchkoľvek ekvalizérov, či úprav sa to zmastrovalo. Čiže tam bolo v podstate málo roboty.

 

Ale v tomto kontexte – nie je škoda, že tam nie je živý klavír namiesto elektrického stage piana?

Toto je na dlhšiu debatu. Ja osobne som preferoval živý klavír a v tom štúdiu, kde sme boli, boli dve živé koncertné krídla. Bolo to rozhodnutie Gaba Jonáša, ktorý zhodnotil, že sa mu lepšie hrá na jeho klavíri a zvukovo mu vyhovuje viac, ako tie dve koncertné krídla. V októbri chystáme nahrávanie druhého CD v obsadení kvintetu, kde bude ešte trubka – zatiaľ neprezradím meno hudobníka – a určite použijeme jedno fantastické koncertné krídlo, ktoré mi donesú z Paríža. Tam už by som nešiel do tohto kompromisu, aj keby Gabo trval na tom elektrickom klavíri. Ale v zásade mi na tomto CD-čku ten elektrický klavír nevadí – nie je to počuť, ako na iných nahrávkach, na ktorých rozoznám, na akom elektrickom klavíri hudobník hral. Myslím si, že ten klavír tam znie dobre.

 

Máš teraz v rukách album, nejaké tvoje dielo, ktoré v podstate slúži aj ako vstupenka ďalej. Čo teda plánuješ?

Teraz nám začína koncertná šnúra, začíname v pražskom JazzDocku. V apríli a máji máme asi 12 koncertov – nechcel som to tlačiť príliš za sebou – po slovenských a českých mestách, kde chceme predávať aj CD-čko. Vyzerá to tak, že viac-menej ten prvý 500 kusový náklad je „fuč“, lebo sme veľa predali, veľa sme rozdali a posielali do zahraničia. Určite chcem koncertovať, chcem ísť na festivaly, chcem tú hudbu dostať do rádií, do jazzových rádií, poprípade vydať to v zahraničí. Došla jedna ponuka, pracujeme na tom v oboch krajinách – je to USA a Japonsko. A v októbri robíme druhé CD. Plán je stále tvoriť, robiť a to aj vďaka vydavateľstvu Real Music House a mojim producentom, ktorí mi pokryli celú medializáciu a prípravu. Toto je asi jedinečné na tom CD-čku v rámci Slovenska, že som si pozval dvoch ľudí z úplne iného sveta, ktorým som musel dôverovať a nerobili tú produkciu tak, že len zapli mixážny pult. Prišli a povedali nám, tak chlapci takto nie, ten výraz musí zostať takýto, tento track je lepší... Bolo veľmi zaujímavé, že traja jazzoví bardi si nechali od dvoch mladých chalanov do toho rozprávať. V štúdiu to bolo naozaj o pokore, o hudbe. Bol to jeden z najkrajších profesionálnych momentov v mojom živote.

 

Boris Čellár
foto: Zdenko Hanout



 

Galéria

nikolaj_nikitin_01.jpg
nikolaj_nikitin_02.jpg
nikolaj_nikitin_03.jpg
nikolaj_nikitin_04.jpg
nikolaj_nikitin_05.jpg
nikolaj_nikitin_06.jpg
nikolaj_nikitin_07.jpg

 

 

Ďalšie články

Leto v parku: Cha Bud!, Zuzana Mikulcová a Peter Lipa vystúpia v košickom Kulturparku
Na veľký hudobný sviatok sa môžu pripraviť vyznávači jazzu, pretože počas Leta v parku príde...
V Bratislave bude učiť hviezda z Broadwaya: Spevácky workshop zakončí koncert na Hlavnom námestí
Už o necelý mesiac 10. a 11. augusta 2019 sa v Pistoriho paláci v Bratislave uskutoční 2-dňový...
Saxofonista Nikola Bankov vydáva svoj debut: Pozval si naň svetového hosťa a zahraničnú zostavu
Mladý len 20-ročný saxofonista Nikola Bankov pred nedávnom nahral svoj debutový album a posiela...
Záverečný koncert ODJF 2019: Kenny Garrett – geniálny umelec a zabávač v jednej osobe
V utorok 2. júla sa v krásnych priestoroch divadla Pavla Országha Hviezdoslava v ...