V predvečer storočnice kráľa Milesa Davisa, v pondelok 25. mája 2026, nás opustil jeden z najvýraznejších umelcov jazzovej histórie. Sonny Rollins sa v úctyhodnom veku 95 rokov pripojil k svojim dávnym spoluhráčom, medzi ktorými nechýba Miles Davis, Thelonious Monk, Max Roach či Clifford Brown. Na druhej strane – v rovnaký deň oslávil jeho kolega, saxofonista Marshall Allen, ktorý už stvrťstoročie vedie legendárny Sun Ra Arkestra (a ešte vraj stále príležitostne koncertuje a nahráva) 102 rokov!
Walter Theodore „Sonny“ Rollins sa narodil 7. septembra 1930 v newyorskom Harleme – v štvrti, kde hudba nebola len umením, ale spôsobom života. Vyrastal v období, keď jazz prechádzal z tančiarní do malých klubov a menil sa na jednu z najvýznamnejších umeleckých foriem 20. storočia. Už ako mladík bol Rollins súčasťou bebopovej revolúcie a veľmi skoro bolo jasné, že nejde o obyčajný talent. Jeho hra bola okamžite rozpoznateľná. Disponoval hutným tónom, neuveriteľnou rytmickou predstavivosťou, humorom, inteligenciou a schopnosťou vytvoriť z jedinej melódie nové hudobné vesmíry.
Sonnyho Rollinsa preslávilo množstvo legendárnych tém, ktoré sa stali súčasťou jazzového kánonu. Už viac ako polstoročie siahajú po Tenor Madness, St. Thomas, Airegin, Oleo, Doxy či Pent-Up House jazzoví hudobníci všetkých vekových kategórií a tieto skladby sa objavujú na albumoch, ktoré majú doma všetci jazzoví fanúšikovia. Osobne najčastejšie siaham po jeho najklasickejších opusoch: kvartetových „Tenor Madness“ (Prestige 1956) s legendárnou „prekáračkou“ a súbojom dvoch tenorových šialencov (mám na mysli hosťujúceho Johna Coltrana) a „Saxophone Colossus“ (Prestige 1957) s oslnivým kalypsovým hitom St. Thomas, „Way Out West“ (Contemporary 1957) v novátorskom triovom „pianoless“ formáte a po prelomovom „The Bridge“ (RCA Victor 1962), ktorý bol výsledkom trojročného sabatikalu. Práve s týmto albumom sa spája Rollinsova nespokojnosť s vlastnou dokonalosťou, ako aj jeden z najlegendárnejších jazzových príbehov. Umelec na absolútnom vrchole kariéry sa náhle stiahol z verejného života nie kvôli škandálu, dlhom či vyhoreniu. Jednoducho chcel sa stať tým najlepším. Chvíle samoty pod Williamsburgským mostom v New Yorku mu priniesli nový zmysel jeho hudobného smerovania. Album „The Bridge“ predstavoval symbolický most medzi tým, kým bol, a tým, kým sa chcel stať.
Počas nasledujúcich desaťročí sa stal Sonny Rollins nielen jazzovou ikonou, ale aj morálnou autoritou umeleckého sveta. Generácie hudobníkov ho obdivovali nielen pre jeho tvorbu, ale aj pre jeho pokoru. Kým iní budovali vlastné legendy, Rollins sa celý život správal ako študent. Aj v pokročilom veku hovoril o hudbe s rovnakou zvedavosťou ako mladík na začiatku kariéry. „Úspechy – no neviem…,“ rekapituloval Rollins vo svojom dávnejšom rozhovore pre internetový portál Vulture. „Ide o to, že som neustále cvičil na svojom nástroji. Vedel som, že musím cvičiť, aby som sa zlepšil. Spomínam si na jeden prípad: Hral som v Mníchove a bol to pekný koncert, čo sa nestáva vždy. Počas neho som sa pokúšal pracovať s určitými hudobnými myšlienkami a keď už po skončení všetci odchádzali, sedel som sám vo svojej šatni a pokúšal som sa prepracovať danú pasáž. Všetci už boli na odchode, len ja som stále v šatni cvičil. Rozumiete tomu?“
Tieto slová vyriekol 87-ročný majster, ktorý sa musel kvôli pokročilej pľúcnej fibróze vzdať umeleckej kariéry. „Vedel som, čo musím urobiť, aby som sa zlepšil a mojím životným krížom sa stalo to, že som musel prestať hrať na saxofóne. Už nikdy nedosiahnem tú métu, na ktorú som sa chcel hudobne dostať. Mám sa ale hnevať na nebo, že som nedokázal hrať tak, ako som chcel? Samozrejme že nie. Pokúsil som sa o to a to je hlavné. Verím v reinkarnáciu, takže dúfam, že dostanem ďalšiu možnosť dosiahnuť, čo som chcel. Nie som nešťastný, že som nemohol všetko dosiahnuť v tomto živote.“ Odpočívaj v pokoji, majster Rollins!
Autor: Peter Motyčka
Foto: RI-jim - Own wor CC BY-SA 3.0
