V stredu 20. novembra pokračovala jesenná edícia One Day Jazz festivalu svojim druhým bratislavským koncertom. Iste sa mnohí z nás najviac tešili na headlinera, ktorým bola kapela mladého leva z New Yorku – Ben Williams Quartett. Treba však povedať, že aj kapely Alan Bartuš Trio, Jacob Karlzon Trio, či Tony Grey Project boli nepochybne lákadlom.
Stredajšia časť jesennej edície odštartovala koncertom akustického tria zo Škandinávie. Jacob Karlzon Trio v zložení Jacob Karlzon – klavír, Andreas Lang– kontrabas a Hakon Mjaasten Johansen – bicie nástroje, predviedlo svoj pohľad na jazzovú hudbu. Konkrétne išlo o autorské kompozície z najnovšieho CD tejto zostavy. Hudba pripomínala koncept Esbjörna Svenssona či Keitha Jarretta, ale s prvkami severského folklóru a melodiky. Okrem krásnych lyrických chvíľ a tém sme počuli rôzne groovujúce skladby a nepárne metrá, ktoré mali veľmi dobrú gradáciu napätia a uvoľnenia. V hre tohto tria badať veľký vplyv tria Billa Evansa a klasických skladateľov ako Šostakovič a Stravinskij. Hudobne sa tu taktiež objavujú prvky popovej hudby a rocku. Toto všetko má kvalitnú dramaturgiu, spracovanie a logické aranžmány, vďaka čomu sa hudba veľmi dobre počúva. Išlo o výborný začiatok večera plný farieb a rôznych emócií, ktoré publikum patrične ocenilo.
Vo foajé už po skončení prvého koncertu hralo trio klaviristu Alana Bartuša, ktorého sidemanmi bol Štefan „Pišta“ Bartuš a vynikajúci brazílsky bubeník žijúci vo Viedni Matheus Jardim. Toto trio nám spríjemňovalo večer veľmi expresívnym hraním, ktoré však nepresahovalo potrebný pokoj a relax. Návštevníci sa bez problémov vedeli rozprávať a zároveň stíhali reagovať na výborné výkony týchto pánov svojim potleskom. Odznela autorská skladba Alana, ale aj kompozície z pera Štefana „Pištu“ Bartuša. Alan Bartuš spravil vo svojej hre obrovský pokrok smerom k lepšiemu za krátky čas, čo je výborná správa pre budúcnosť slovenského jazzu.
Vo veľkej sále sa pokračovalo projektom riaditeľa ODJF a vynikajúceho bubeníka Martina Valihoru. Tentokrát si na festival pozval kolegov z rôznych štátov – lídrom bol basgitarista Tony Grey podľa ktorého bola aj pomenovaná kapela – Tony Grey Project. Ďalej to bol Valihora na bicích nástrojoch, francúzsky klavirista Romain Collin a excelentný maďarský trubkár, skladateľ a aranžér Kornél Fekete – Kovács. Kapela hrala fusionovú hudbu zloženú z popových tém, rôznych elektronických zvukov a efektov, groovujúcich rytmov, ktoré boli prešpikované niekedy kratšími, inokedy dlhšími improvizáciami všetkých hráčov. Hudba mi najviac pripomínala elektronické projekty Milesa Davisa zo 70. rokov minulého storočia. Dôkazom čoho bol jednak aj zvuk trúbky Feketeho – Kovácsa, ale aj jeho jednoduchá motivická improvizácia. Následne sa interpreti uvoľnili a predviedli aj svoje expresívnejšie stránky. Koncert sa však niesol v jednotnom duchu, ktorý bol akýsi vlažný. Nemožno však povedať, že by išlo o zlé výkony. Skôr som mal pocit, akoby sa nie všetci rovnako stotožnili s hudbou, ktorú hrali. Dramaturgicky však išlo o veľmi dobrý výber medzi dvomi akustickými projektmi.
Záverečná časť tohto večera patrila nikomu inému ako súčasnému kontrabasovému fenoménu Benovi Williamsovi, ktorý okrem tohto ešte aj úžasne spieva. Kapela Ben Williams Quartett zložená z tých najlepších mladých hráčov na svete bola strhujúcim vrcholom večera. Marcus Strickland hral na tenor, soprán saxofón a basklarinet, Julius Rodriguez hral na Rhodes piane a klavíri, a na bicích nástrojoch hral neuveriteľný Justin Brown. Tento „zabijácky“ band predviedol hudbu z aktuálneho albumu, ktorý prezentuje cover verzie popových skladieb, ale aj autorské kompozície Bena Williamsa. Treba povedať, že nešlo o straightaheadový koncert, ale modernú fúziu jazzu, popu, soulu a rocku. Koncert bol geniálny po každej stránke. Interpretačne ide o tých najlepších umelcov na svojich nástrojoch, ktorí to patrične dokazovali štýlovými a koncepčne presnými sólami. Okrem toho mali jednotlivé skladby zaujímavé a krásne aranžmány, ktoré potešili laika, ale aj jazzového fajnšmekra. Veľmi ma prekvapil klavirista Julius Rodriguez, ktorý mal krátke sóla, ale boli výstižné a išli priamo k veci. Napriek tomu, že hral v štýle Herbieho Hancocka, dokázal na malom priestore povedať všetko potrebné. Rovnaké majstrovstvo samozrejme predviedli všetci hráči. Strickland na soprán saxofóne svojimi „vyhrávkami“ a sólami pripomínal Branforda Marsalisa z projektov kde spolupracoval so Stingom. Justin Brown má neuveriteľný „pocket“, ktorý roztancuje diváka a maximálne podporí spoluhráčov k tým najlepším možným výkonom. Zaujímavé boli interpretácie skladieb od Led Zeppelin a Radiohead. Williamsov krásny černošský, soulový hlas si poradil fantasticky aj s týmito výzvami. Išlo o večer hudby s veľkým „H“, na ktorý všetci budeme veľmi dlho spomínať.
V poradí druhý bratislavský koncert jesennej edície ODJF vyšiel na výbornú. Mali sme možnosť počuť mladé európske, ale aj svetové kapely, ktoré prezentujú tú najvyššiu kvalitu v rámci súčasného jazzu.
Dávid Oláh
Foto: Rudolf Baranovič
