Jedenásty ročník festivalu sa po veľkom open-air koncerte na Bratislavskom hrade a odbočke v Banskej Štiavnici vrátil do Bratislavy, do komornejšieho prostredia Divadla Pavla Országha Hviezdoslava.
Po príhovore otca festivalu Martina Valihoru odštartoval večer v znamení trií originálnym spôsobom - spevom skladby Hojana už zo zákulisia, paradoxne najväčší ansámbel večera. Skupina Ľudové Mladistvá je na Slovensku už dobre známym a oceňovaným projektom Martina “Majla” Štefánika, v ktorom predstavuje svoju predstavu o fúzii slovenskej folklórnej hudobnej tradície a rôznych žánrov jazzu. Kapela sa predstavila v plnej zostave štyroch speváčok, rytmickej sekcie, cimbalu a huslí. Komorný priestor divadla dal vyniknúť veľkým dynamickým rozsahom v aranžmánoch skladieb, od jemného klavírneho sóla v skladbe Páslo Dievča Pávy až po vyvrcholenie koncertu v záverečnej skladbe po bubnovom sóle bubeníka Jakuba Kačica.
Druhým vystúpením večera bol koncert tria Ovsepian/Camarda/Valihora, troch spolužiakov z Berklee College of Music, ktorí spolu hrajú, ako odznelo od Martina Valihoru (ktorý si medzi tým odskočil odohrať koncert pre Jara Filipa do NTC) už takmer 17 rokov. Hudba tria sa niesla v duchu melodických atmosferických skladieb a voľne improvizovaných plôch. Najmä v úvodnej 5/8 skladbe bolo zas cítiť arménske korene klavíristu Vardana Ovsepiana, pôsobiaceho v Los Angeles. Tu aj v ďalších skladbách, ktoré nasledovali bez komentárov, na mňa tento koncert veľmi silno zapôsobil a v hlave sa mi počas neho stále vynáralo jedno slovo: krása. Jednoduchá, nahá, svieža, nie zbytočne prešpekulovaná a prístupná aj pre človeka, ktorý nemá napočúvané hodiny a hodiny jazzu. Martin Valihora hral v skvelej forme, farebne, citlivo, muzikálne, slúžiac hudbe a opäť mi raz dokázal, prečo patrí medzi svetovú bubenícku špičku. Taliansky basgitarista Daniele Camarda svojím originálnym prístupom k hre na basgitaru skvele obohacoval a dopĺňal zvuk tria. Jeho krásny, drevitý tón zo svojej 7-strunovej basgitary dopĺňal rôznymi efektami od jemných delayov po arppegiatory. Svojou hrou mi pripomínal miestami Anthonyho Jacksona, v sólach zas Pata Methenyho. Hudbu tohto tria by bolo nefér zaškatuľkovať ako jazz, s jej presahom a prístupnosťou by som ju v tom najlepšom slova zmysle označil ako komornú kozmopolitnú hudbu 21. storočia. Verím, že toto trio budeme môcť na Slovensku v budúcnosti čoskoro opäť počuť.
Hlavnou hviezdou večera bol jeden z najprogresívnejších hlasov v modernom jazze, newyorský bubeník Ari Hoening. Na Slovensko prišiel predstaviť aj svoj posledný album Conner’s Days, ktorý nahral spolu s izraelskými hudobníkmi Nitai Hershkovits (klavír) a Or Bareket (kontrabas). Ako som sa dozvedel po koncerte, v tejto zostave plánoval Ari prísť aj na One Day Jazz festival, avšak kvôli problémom s vízami musel iba pár hodin pred odletom riešiť náhradu za klavíristu Nitaia Hershkovitsa. Stal sa ňou mladý londýnsky gitarista Tom Ollendorff, ktorý s Hoenigom v posledných rokoch príležitostne vystupuje.
Trio už svojím postavením v tesnej vzájomnej blízkosti na úplnom okraji pódia predznamenalo intímnu a skutočne akustickú povahu koncertu. Ten odštartovalo vtipnou skladbou Thelonia Monka, We See. V prvých minútach som bol veľmi milo prekvapený, že kontrabasista Or Bareket sa rozhodol hrať úplne akusticky, čo nakoniec nebolo celkom tak, keďže šlo o technický problém ktorý bol po chvíli vyriešený, musím však povedať, že so svojím citlivým prístupom by to trio zvládlo aj tak. Majstrovstvo jazzového bubeníka, a myslím že aj klavíristu/gitaristu je často poznať podľa toho, ako dokážu doprevádzať kontrabasové sólo. A hneď v tom prvom o tom Hoenig s Ollendorffom veľmi jasne presvedčili. Minimalisticky, aby neprehlušili ťažšie sa presadzujúci kontrabas, ale zato s dostatkom nápadov, aby stimulovali sólistu.
Rád by som vyzdvihol celkový zvuk tria, jeho čírosť, jednoduchosť a to, ako si hudobníci navzájom nechávali priestor. Počas koncertu odzneli rôznorodé skladby od open-feel a latinských rytmov v Lyric, originálne, typicky Hoenigovské aranžmány jazzových štandardov ako Prelude To a Kiss, či autorskej balady For Tracy. Trio dostalo divákov tiež veľkým nadhľadom a humorom, ktorý sršal z hudby aj výrazov interpretov. Hráči tiež skvele pracovali s tichom, silným momentom koncertu bolo nečakané acapella sólo gitaristu v skladbe Nervous. Dočkali sme sa aj rôznych polyrytmov a hry s viacerými metrami, v čom je Hoenig majstrom - je to často považované za jeho najväčší prínos do súčasného jazzového bubnovania. Tu je dôležité spomenúť aj jeho záslužnú pedagogickú činnosť v tejto oblasti, čoho dôkazom je aj workshop, ktorý sa uskutočnil na bratislavskom konzervatóriu v deň koncertu. Ako však poznám Hoeniga zo živých vystúpení, bolo cítiť, že svojich spoluhráčov v rámci komplexnosti svojej hry ešte celkom šetril a niekoľkokrát ich počas skladby aj usmernil, čo je samozrejme úplne pochopiteľné, keďže to bol z vyššie spomínaných dôvodov len druhý koncert v tejto zostave so žiadnym časom na prípravu. Tento fakt však ani trochu neubral na silnom zážitku, ktorým toto vystúpenie, ako aj celý večer boli. Veľká vďaka patrí Martinovi Valihorovi a celému tímu One Day Jazz Festivalu, že na Slovensko pravidelne prinášajú to najlepšie zo súčasného svetového jazzu.
Foto: Rudolf Baranovič
Michal Šelep
