Gitarista Pat Metheny vyrazil na turné nazvané Side-Eye a ako prvé dve zastávky zvolil mestá blízko Slovenska. Prvým koncertom bolo vystúpenie v brnianskom Sono Centrum (26. 4.) v rámci JazzFestBrno a hneď nasledujúci deň predstavil rovnaký program rakúskemu publiku v priestoroch Wiener Konzerthaus.
Aktuálny koncept barda nielen jazzovej gitary prekvapil. Na pódiu ho sprevádzali len dvaja mladí hráči a zostava prekvapivo postrádala basu. Tú suplovala ľavá ruka klaviristu Chrisa Fishmana, ktorý obsadil ľavú stranu pódia hradbou syntetizátorov. Medzi rôznymi zvukmi sa objavoval tiež Hammond organ, prevažne v húpavých swingujúcich skladbách. Pravá strana patrila mladému neworleánskemu bubeníkovi Joe Dysonovi, ktorý obsadil pulzujúci post po Ericovi Harlandovi či Marcusovi Gilmoreovi.
Stred pódia zaplnil so svojimi piatimi gitarami samotný Metheny, ktorý zahájil koncert sólovým vstupom na špeciálnom nástroji od lutiérky Lindy Manzer. Od prvých tónov bolo jasné, že Methenyho povestná koncentrácia a zmysel pre atmosféru a hĺbku neodviala nútená covid pauza. Nasadenie, cit pre vedenie hlasov v rámci improvizácie, či výrazné hypnotické témy 67-ročného majstra boli zjavné od prvého brnknutia. Program tvorili prevažne skladby z minulých albumov, no šaty, do ktorých ich malé trio oblieklo, neustále prekvapovali.
Extrémne hlboké akustické pasáže s atmosférou jazzového klubu striedali mocné zvukové vlny pripomínajúce kompletnú zostavu Pat Metheny Group. Typický gitarový syntetizér sa objavil v troch skladbách, v kontraste k nim zazneli duety, najskôr s bubeníkom, počas ktorého klasická nylonka prehnaná cez distortion oscilovala niekde medzi free jazzom Orneta Colemana a delta blues Honeyboy Edwardsa. V druhom duete s mladým klaviristom vznikali plochy podobné albumu "Metheny/Mehldau", pričom o basový part sa delili obaja hráči.
Prekvapením bolo zaradenie skladieb s kontroverzným orchestrionom, respektíve s jeho minimalistickou verziou. Napriek "in ear" odposluchu bubeník s námahou sledoval neúprosný automat a v jednom momente Metheny opustil invenciu svojej improvizácie a bezpečne, aj keď s úsilím, voviedol kapelu naspäť do tempa s naprogramovanými midi nástrojmi. V tomto momente už nebola prítomná citeľná sloboda a voľnosť v rámci improvizácií, keďže hudobníkom stroj zväzoval ruky aj predstavu. Prídavkom bolo akési medley, kedy z akustickej gitary zazneli v sólo prevedení všetky najznámejšie opusy gitaristu, nevynímajúc náznak Bowieho "This is not America". Grandiózne finále uzavrelo trio v plnom nasadení: rozlúčka so zvukom Pat Metheny Group bola bodkou za celým večerom.
Napriek niekoľkým odkladom koncertného turné sa jeho realizácia nakoniec podarila a určite stála za to. Oba priestory dali vyniknúť tomuto netradičnému konceptu a nebol priestor, kedy by pozornosť publika poľavila. Vďačný Metheny odchádzal s povestným úsmevom od ucha k uchu.
Autor: Boris Čellár
Fotografie: Martin Zeman
