Paul McCandless (Oregon): Po toľkých rokoch sme silnejší, máme jasnejšiu víziu

Paul McCandless (Oregon): Po toľkých rokoch sme silnejší, máme jasnejšiu víziu
Maros Pavlik

Rozhovor s Paulom McCandlessom, Viedeň, 24.11.2016

Pred niekoľkými dňami sme uverejnili rozhovor s jedným zo zakladateľov skupiny Oregon, Ralphom Townerom. Uskutočnil sa počas európskej šnúry Oregonu, v komornom prostredí viedenského klubu Sargfabrik. Ralpha Townera a Paula McCandlessa (hoboj, sopránsaxofón, basklarinet) možno považovať za skutočných veteránov skupiny – hrajú v nej nepretržite od roku 1970. Pôvodný plán, spraviť rozhovor naraz s obomi  umelcami nevyšiel a tak sme sa rozprávali s každým zvlášť. V porovnaní s Ralphom Townerom pôsobí Paul McCandless (69) oveľa tichšie a hĺbavejšie, no v pohotovosti odpovedať  na otázky, či vybaviť si v pamäti spomienky siahajúce do začiatkov kapely, sa svojmu spoluhráčovi vyrovná. Paul McCandless si dokonca zaspomínal na nezabudnuteľný koncert Oregonu na Bratislavských jazzových dňoch 1984.

Skupina Oregon hrala na Slovensku len raz, a to v roku 1984 na festivale Bratislavské jazzové dni. Išlo o jeden z posledných koncertov s perkusionistom a hráčom na sitar, Collinom Walcottom. Šnúra mala veľmi smutný koniec, keďže Collin zahynul v jej závere pri autonehode. Spomínate si ešte na bratislavský koncert?

Spomínam si, že v ten istý deň ako my, hrala aj celá muzikantská rodina z Čiech. Nejaký trúbkár s rodinou, hrali perfektne (podľa programu BJD išlo zrejme o Décziho skupinu Jazz Celula, pozn. red.). Tiež som sa rozprával so slovenskými hobojistami, spomínam si aj na jednu veľmi sympatickú hobojistku. Bolo to v čase, keď sme nahrávali náš posledný album s Collinom Walcottom. Turné sa konalo uprostred nahrávania albumu (Crossing, ECM, pozn. red.). Boli sme potom ešte veľmi dlho smutní z toho, čo sa Collinovi stalo.

Odvtedy ste hrali nejaký čas ako trio, kým Collina nahradili iní perkusionisti. Čo je podľa vás tým prvkom, ktorý držal kapelu toľko rokov pokope?

Jedným z najdôležitejších je to, že sa ako hráči neustále vyvíjame. Pred desiatimi rokmi sme hrali inak, ako hráme teraz. Cítim, že sme silnejší a máme oveľa jasnejšiu víziu. Neustále vnášame do skupiny niečo nové. Ralph stále skladá krásne nové skladby, také by nikto iný nezložil. Pre toto všetko milujeme pocit byť na pódiu.

Majú vaše staršie skladby ešte nejaký potenciál vyvíjať sa?

Keby to tak nebolo, prestali by sme ich hrať a na čas by sme ich odložili. Keď hráte skladby príliš často dokola, prepadnete rutine. Nahrádzame ich teda občas v repertoári inými.

Oregon vznikol odchodom štyroch členov skupiny Paula Wintera. Čím sa hudba skupiny odlišovala od iných?

Nebol to jazzrock, miešali sme vplyvy hudby z celého sveta. Nikdy nešlo o tanečnú hudbu, ale o hudbu na počúvanie a koncerty. Veľa umelcov z oblasti world music inklinuje k tanečnej hudbe. Tá naša obsahovala hudobné vplyvy z celého sveta, vždy bola štýlovo a zvukovo bližšie k západnej klasickej hudbe. 

Oregon si vždy zakladal na akustickom zvuku, hoci v minimálnej miere obsahoval aj prvky elektrifikovanej hudby. Ralph Towner hrá popri klavíri a španielke aj na syntetizátorovú gitaru,  Mark Walker používa popri akustických perkusiách aj elektroniku.

Samozrejme, nebránime sa aj elektrifikácii, ale naša hudba zostáva stále živou hudbou. Hráme ju v reálnom čase, bez akýchkoľvek loopov alebo sekvencií. Cítiť t nej život a ľudský dotyk. Toto všetko presne zapadá do improvizačného štýlu Oregonu.

Jeden z vašich albumov, Oregon in Moscow, vznikol v roku 1999 v spolupráci s Moskovským symfonickým orchestrom. Dodnes je to vaša jediná nahrávka s veľkým klasickým orchestrom. Hrali ste odvtedy s nejakým symfonickým alebo komorným orchestrom? 

Taká príležitosť sa nenaskytne často. Po moskovskom projekte som zložil a zaranžoval ešte niekoľko skladieb pre komorný orchester. Zahral som ich potom s jedným lokálnym orchestrom z mesta, v ktorom bývam. Zložil som tiež skladbu pre sopránsaxofón a orchester, ktorú som odprezentoval taktiež na lokálnej scéne. Niekedy by som si ju rád zahral aj s profesionálnym orchestrom.

Pre aké orchestre bežne skladáte?

Skladba pre sopránsaxofón je pre celý orchester, to sú štyri lesné rohy, štyri trombóny, tuba, štvorčlenná sláčiková sekcia, zdvojené hoboje, klarinety a fagoty. Komornú hudbu neskladám veľmi často, potrebujem vždy nejakú motiváciu. Je to veľmi prácne a keďže sa tomu nevenujem často, ide to dosť pomaly. Mal som dobrých učiteľov, ktorí ma naučili, ako pracovať pri orchestrácii s melódiou. Dal som na ich rady a bol som milo prekvapený, že orchester znel dobre, všetko bolo veľmi vyvážené.

Máte dosť času na realizáciu všetkých vašich plánov?

V 70-tych rokoch som mal pocit, že som nebol vôbec doma. Dva týždne na cestách, týždeň doma a podobne. Neustále sme boli preč. Teraz máme iný režim, spravíme turné a potom sme doma. S Oregonom sme na šnúre raz alebo dvakrát ročne, minulý rok to bolo dvakrát, tento rok len raz. Už máme postavenú aj celú jarnú šnúru.

Pred chvíľou som sa pýtal Ralpha Townera na odchod Glena Moora z Oregonu, no nechcel sa k tomu veľmi vyjadrovať. Vraj vy mi o tom poviete viac.

Čo sa týka Glenovho odchodu, myslím si, že už dlhšie sme v kapele cítili, že sa potreboval vyjadrovať hudobne inak, ako len v Oregone. Skupina už nespĺňala jeho očakávania. Oznámením o odchode nás dosť zaskočil, pretože nám to dal vedieť len dva týždne pred začiatkom turné. Náš nový basista, Paolino Dalla Porta, bol od začiatku veľmi adaptabilný. Veľkou výhodou pri jeho príchode do kapely bolo aj to, že na našej hudbe vyrastal. Glen teraz účinkuje v duu s Davidom Friesenom. Obaja sú basisti a zároveň aj klaviristi.

V týchto dňoch nahrávate nový album, ako prebieha práca v štúdiu?

Nahrávame v Bauer Studiu v Ludwigsburgu, kde sme nahrali aj niekoľko predchádzajúcich albumov. Štúdio má vynikajúcich zvukárov. Väčšinu materiálu sme nahrávali všetci spoločne, i keď v niektorých skladbách hráme oddelene. Separácia niektorých nástrojov má vplyv na kvalitu zvuku nahrávky, obzvlášť u ich niektorých kombinácií. Museli sme napríklad nahrávať oddelene bicie a kontrabas, ktoré by sa pri nahrávaní navzájom rušili. V štúdiu sme ako skupina všetci spolu. Prevažnú časť skladieb na albume zložil Ralph. Ja som prearanžoval Water is Wide od Jamesa Taylora pre klavír a basklarinet. Upravená skladba znie teraz tak, ako keby pochádzala z dielne Oregonu. Autorsky prispeli aj Mark s Paolinom. Paolino je vynikajúci skladateľ, veľmi prirodzený a štedrý.

Za koľko dní zvládne taká zohratá kapela, akou je Oregon, natočiť nový album?

V minulosti sme mali v štúdiu k dispozícii viac času, niekedy aj štyri-päť dní. Tentokrát je dĺžka času na nahrávanie daná možnosťami producenta, ktorý je veľmi vyťažený. V náš prospech hrá to, že hneď na začiatku turné sme mali k dispozícii na štyri dni klub v Aténach, kde sme každý večer vystupovali a zároveň cez deň nacvičovali nové skladby. Vždy je veľmi dôležité prísť do štúdia pripravený, potom nepotrebujete na samotné nahrávanie veľa času.

Vystupoval Oregon v časoch najväčšej slávy viac v USA alebo Európe?

Viac koncertov sme odohrali v USA, čiastočne aj preto, že náš manažment bol v Amerike a snažil sa vybudovať našu poslucháčsku základňu hlavne tam. Neskôr sme sa od neho oddelili a úlohu nášho agenta prevzal dočasne Glen. Strávil veľa času na telefóne a zháňal nám kšefty. V súčasnosti máme na tieto veci agentúru Saudades Tourneen so sídlom v Tirolsku. Sú veľmi systematickí, aj čo sa týka pravidelnosti našich turné. Ide o úžasných profesionálov, zameriavajúcich sa na nemainstreamovú hudbu s vlastným výrazom.

Americkí jazzmani hrávajú v súčasnosti viac v Európe ako v USA. Ako ste na tom vy?

To je pravda, väčšinu práce, ktorú dostávam mimo Oregonu, je v Európe. Najčastejšie ide o krátkodobé, jedno-dvojtýždňové projekty, väčšinou s mladými talianskymi hudobníkmi. Hrám napríklad s kapelou Fabularasa, ktorá pochádza z južného Talianska – z Bari. Účinkujem aj v jednom „bezbasovom“ avantgardnom v triu so slovinským gitaristom Samom Šalamonom a talianskym bubeníkom Robertom Danim. Sú to muzikanti plní energie, dôkazom čoho je aj fakt, že sme spolu nahrali už niekoľko albumov. Minulý rok som strávil na šnúrach sto dní.

Začiatkom roka ste sa spolu s Ralphom Townerom a ďalšími jazzovými legendami zúčastnili koncertu na počesť basistu Eberharda Webera. Čo pre vás Eberhard Weber znamená?

Bol to úžasný projekt, ktorého sa zúčastnili samí špičkoví jazzmani: Pat Metheny, Gary Burton, Danny Gottlieb, Jan Garbarek a mnohí ďalší. Bol s nami aj Ralph, ale nemohol hrať, lebo mal práve zdravotné problémy. Išlo o veľmi zaujímavý projekt, Eberhard bol pre mnohých z nás v mladosti hrdinom. Mimoriadne kreatívny muzikant, mal taký štýl, aký tu dovtedy nebol. Jeho zvuk bol veľmi európsky.

Často hrávate s mladými hudobníkmi. V akom veku je podľa vás muzikant najproduktívnejší? Dá sa to vôbec zovšeobecniť?

Pokiaľ ide o inštrumentálnu techniku, mnohí muzikanti sú vynikajúci už vo veku okolo štrnástich rokov. Dokážu cvičiť aj neuveriteľných šesť hodín denne, sú úplne posadnutí hraním. Vrchol dosahujú bežne vo veku okolo dvadsiatich rokov. Čo sa týka komponovania, je to iné. Časom sa človek dostáva hlbšie. Nemá to vôbec súvis s fyzickými vlastnosťami. Nemusíte byť fyzicky zdatní na to, aby ste mohli skladať dobrú hudbu. Ralph má sedemdesiatšesť a stále skladá úžasne skladby, bez toho, aby sa opakoval. Vždy bol aj veľmi zdatným inštrumentalistom, jeho technika hry má veľmi hlboký výraz. Je to požehnanie, že sa mu stále tak darí.

Ďakujeme za rozhovor.

 

Foto v titulke: Stefano Galli

Foto v texte:    Andrea Boccalini

 

 

 

 

Galéria

Paul McCandless (Foto Miroslav Haľák)
Paul McCandless (Foto Miroslav Haľák)
Paul McCandless & Ralph Towner (foto autor)
Paul McCandless (Foto Miroslav Haľák)
Paul-McCandless foto Andrea Boccalini

 

 

Ďalšie články

Počuli ste minuloročné prekvapenia českej jazzovej scény?
Len pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli meno laureáta jazzového albumu roka 2023 v rámci ocenení...
Na ubolenú dušu - David Miilmann Group: What´s Left
Druhý album dánskej skupiny okolo gitaristu Davida Miilmanna je pohladením v čase jarných únav...
Priatelia a kamaráti WAF Bandu
Meno speváka (ale aj klaviristu či aranžéra) Matúša Uhliarika poznajú už zopár rokov priaznivci...
Saxofónový súboj freeTenors
Legendárnymi jazzovymi súbojmi – jazz battles, sa preslávili v New Orleans najmä osobnosti ako Joe...