Umenie nemá dátum spotreby. Isteže, môže sa meniť to, čo anglický estetici na čele s Davidom Humeom koncom 18 storočia nazývali „vkusom“ („Taste“), ale na druhej strane nás opakované vlny najrôznejších retrománií presviedčajú o tom, že definitívne odsudzovanie akéhokoľvek umeleckého prejavu je z dlhodobého hľadiska chybou krátkozrakosti. Na tomto mieste čitatelia možno očakávajú návrat k nahrávkam z dávnejších dekád, lenže ja mám len v pláne započúvať sa do albumu slovenského saxofonistu a skladateľa Petra Dobaia spred dvoch rokov. Prečo teda takýto úvod ospravedlňujúci historickú umeleckú produkciu. Pretože rýchlosť plynutia času relativizuje horizont minulosti a tak nahrávka z roku 2024 sa pocitovo môže zdať rovnako vzdialená, než tie spred 10, 20 či dokonca 30 rokov!
Príčinou tohto časového diskontinua je neustála akcelerácia informačného toku médiami. Produkcia nielen politických, ekonomických či iných katastrofických správ sa už od prelomu milénia nebezpečne vymyká kontrole a žiaľ aj umenie je čoraz viac inflačné. Nie že by nevznikalo kvalitné umenie, práve naopak na svete je veľké množstvo virtuóznych inštrumentalistov, famóznych skladateľov a dych-berúcich produkcií, ktoré sú nevídanej zvukovej úrovni, ale jeden „bajt“ vysokého umenia je pocitovo sprevádzaný „terabajtami“ balastu.
Preto je skvelé z času na čas nahliadnuť do vlastného archívu a bez stresu „hyper-aktuálnosti“, kedy je potrebné recenzovať dielo ideálne ešte pred jeho oficiálnym uvedením na trh, siahnuť po nahrávkach, ktoré v tom kvante povinností zostali nezaslúžene nepovšimnuté. Takýmto počinom je aj dva roky „starý“ album „Head in the Clouds“ (HLAVA XXII 2024) južno-slovenského saxofonistu Petra Dobaia.
Album, som počúval dlho, už pred tými dvoma rokmi. Tešilo ma, že vyšiel aj na vinyle, páčil sa mi jeho vizuál s citlivou kolážou od Miloša Koptáka, na ktorej sa vtáčie pierko zrkadlí na vodnej hladine ako majestátny strom. Spolu s vydareným masteringom veľmi vydarený produkt! A to ešte nezaznela chvála na hudobnú stránku celého projektu. Šesť, prevažne autorských kompozícií, je mimoriadne citlivo namiešaných. Tu a tam zaznie reminiscencia na „Monkovskú“ estetiku, inokedy „Davisovskú“ modálnosť či postmodernú lyrickosť, ale všetko vo veľmi súčasnej aranžérskej kvalite. Pätica hudobníkov obohatená o hosťujúcu gitaru (Charlie Moon) a basklarinet (Nikolaj Nikitin) ponúka pestrú škálu zvukov, od bebopovo klasických až po sound ECM posledných dekád.
Mimochodom, zmienka ECM, tohto hudobného molocha súčasného jazzu, nie je náhodná. Nahrávka „Head in the Clouds“, by totiž v ich portfóliu zapadla bez akýchkoľvek výhrad. Počas dlhých letných dní som tak narazil na album, ktorý som ešte nerecenzoval, ale ktorý si jednoznačne zaslúži našu pozornosť aj napriek tomu, že ho lovím z hudobného „praveku“, teda z pred dvoch rokov! Nenechajme sa ale zmanipulovať uponáhľanosťou doby a doprajme si ten luxus vychutnávať si kvalitné umenie bez nátlaku pofidérnej aktuálnosti. Na druhej strane, nie som s pripomenutím si mena Petra Dobaia až tak mimo súčasné dianie, keďže práve prednedávnom vyšla v rovnakom vydavateľstve jeho novinka „Trauma Bond“. Už sa teším na jej nadčasovosť a dúfam, že mi rovnako ako „Head in the Clouds“ bude spríjemňovať ďalšie mnohé večery.
Autor: Miroslav Haľák
