Marcus Miller: Prestal som počúvať platne, aby som našiel svoj vlastný štýl

Marcus Miller: Prestal som počúvať platne, aby som našiel svoj vlastný štýl
Maros Pavlik

Marcus Miller (1959), ďalší z tých, čo hrávali s Milesom. Hranie s Milesom znamenalo pre každého člena jeho kapely zaručený postup do prvej ligy. Marcus Miller však dosiahol navyše to, čo sa nepodarilo väčšine z tých, ktorí mali rovnaké privilégium - pôsobiť v Milesovej kapele. Z hráča sa vypracoval na producenta Davisových albumov, ktoré boli ocenené prestížnymi Grammy Awards. Fenomenálny Marcus Miller sa už roky drží na najvyššej priečke rebríčka špičkových basgitaristov. Ako producent spolupracoval na viac ako 500 albumoch umelcov, medzi ktorých patrili Michael Jackson, Frank Sinatra, Elton John, Aretha Franklin, Herbie Hancock a mnohí ďalší. Do Bratislavy prišiel so svojou sedemčlennou skupinou doslova "nabudených" muzikantov predstaviť svoj najnovší album Afrodeezia. Vypredaný Atelier Babylon sa tak stal svedkom jednej z hudobných udalostí roka na Slovensku. Tesne pred koncertom nám Marcus poskytol interview. Vášnivo rozprával o stále nevyriešenej rasovej otázke v USA, svojej spolupráci s Milesom, ale aj o hľadaní svojho vlastného hudobného “ja”.

 

Vaše najnovšie CD Afrodeezia bolo inšpirované úlohou, ktorú ste zohrali v rámci projektu Slave Route. Poviete nám o vašej misii niečo viac?

Asi pred rokom a pol som bol poverený organizáciou UNESCO zastávať pozíciu umelca za mier. Taktiež som sa stal hovorcom projektu Slave Route. Jeho cieľom  bolo dostať do povedomia, predovšetkým mladých ľudí, fenomén otroctva. Je totiž veľmi dôležité, aby mladí ľudia poznali históriu a príbeh otroctva, keďže ho nepoznajú tak dobre, ako staršia generácia. Snažili  sme sa zdôrazňovať historický fakt, že pred štyristo rokmi  v Amerike existovalo otrokárstvo. Síce dnes už neexistuje, teda aspoň vo svojej pôvodnej podobe. Afričania, ktorí boli dovlečení do Ameriky, si museli nájsť spôsob ako si zachovať svoju dôstojnosť. Zároveň som bol fascinovaný tým, ako sa kus našej histórie prenášal hudbou. Černosi si nemohli ponechať svoje mená, rodiny. Jediné, čo mohli vlastniť, boli ich rytmy. Veľká časť našej histórie sa nachádza v hudbe. Keď počúvate ľudovú hudbu, často sa usmejete, poviete si, že text je smiešny, nedáva žiadny zmysel. Je to však preto, lebo text nie je veľmi dôležitý. Všetko je v hudbe. Príbeh o tom odkiaľ pochádzame, gospely, blues, spirituály, všetko nájdete v hudbe. Toto všetko bolo pre mňa dôležité.   Chcel som o tom spraviť album a spolupracovať pri tom s hudobníkmi z rôznych krajín - Južnej Afriky, Karibiku, Latinskej Ameriky, juhu a severu USA.

Album ste vydali nedávno, považujete Vašu misiu za ukončenú?

Dotiahol som to až tak ďaleko, že som vydal album. Posledná pieseň na ňom je o situácii v USA. Konkrétne o tom, ako má mladý černoch problém s polícou. Viete, veľa mladých ľudí v USA polícia zavraždí. Jediné, čo s tým môžete robiť, je to, že budete o tom hovoriť. Keby som chcel, kľudne môžem vydať ďalšiu Afrodeeziu, alebo aj Afrodeeziu lll. Momentálne neviem či sa tak stane, vydal som jednotku a uvidíme, čo bude ďalej.

V poriadku, otroctvo je však už dávno zažehnané. Situácia v USA sa odvtedy veľmi zmenila. Myslíte si, že rasové problémy sú stále také akútne?

Počuli ste o deťoch, ktoré zabili polícajti? Polícia chytila chlapa a škrtila ho. On sa bránil a kričal: „Hej, veď nemôžem dýchať!“ (pozn: spomínaná skladba na albume sa volá I Can’t Breathe). Na youtube je o tom video. Toto všetko ilustruje dnešnú situáciu v USA. Samozrejme, nie je už otroctvo, ale stále sa nachádzame eštelen na ceste k úplnej rovnosti rás. Keď som bol mladý, otec mi hovoril: „Keď ťa niekedy v aute zastaví polícajt, musíš mať ruky stále na volante. Ak chce od teba vodičák, povedz, že je v úložnej skrinke. Nerob rýchle pohyby, všetko musíš robiť p-o-m-a-l-y-. Buď slušný. Ak to nespravíš, čokoľvek sa môže veľmi rýchlo zvrtnúť. A to len preto, že si černošské dieťa“. Toto ma učil otec pred trdsiatimi, štyridsiatimi rokmi. Presne to isté som aj ja hovoril pred pätnástimi rokmi svojim deťom. Proste – ruky v polohe o desať minút dve (pozn: Marcus ukáže polohu rúk na volante). A takto je to už roky rokúce. Teraz však máme v mobiloch kamery, máme internet. Ľudia môžu ľahko vidieť čo sa deje. Všetko sa to raz zmení.

Ďalšia skladba z nového CD, ktorej popis ma na vašej stránke zaujal, sa volá Preacher’s Kid. Venovali ste ju svojmu otcovi, ktorý býval kazateľom. Spomínate príbeh, ako ste na Vašom prvom vystúpení s Milesom zazreli v publiku Vášho otca, ktorý sa prišiel na Vás pozrieť. Skladbu však dodnes kvôli chorobe nepočul. Písali ste ako tešíte, že mu ju čoskoro prehráte.

Áno, ešte stále ju nepočul, ale keď skončíme túto šnúru, idem za ním do New Yorku.

Témou, ktorou sme začali, sa dostávame k Milesovi Davisovi a jeho vzťahu k bielym muzikantom. Hovorí sa, že on zas naopak, preferoval v skupine len černošských muzikantov. Ako to vlastne teda bolo?

Keď Miles vo svojich devätnástich rokoch začínal, hrával v kapele Charlieho Parkera. V začiatkoch to bolo tak ako hovoríte, ale neskôr, v päťdesiatych rokoch sa to snažil zmeniť a ľudí v kapele viac miešal.

V 1986 dostal Miles Grammy Awards (pozn: ako najlepší jazzový sólista), za album Tutu, ktorý ste mu produkovali práve Vy. Vo svojej biografii hovorí o tom, akého prijatia sa mu po udelení tejto Grammy dostalo v roku 1987 Európe, konkrétne v Nórsku. Pripadal si vraj ako kráľ. Na letisku ho čakala obrovská limuzína, nemusel ísť cez pasovú kontrolu a užíval si podobné privilégiá. Bol nadšený a nechápal aký priepastný rozdiel je v tomto smere medzi USA a Európou.

Prvý raz sa mu to stalo keď prišiel do Francúzska. V 50-tych rokoch. V tom čase bol v USA rasizmus oveľa bežnejší ako teraz. Na juhu USA boli miesta, kde mohli jesť čierni v reštaurácii len niekde vzadu. V Las Vegas nemohol bežne do reštaurácie vojsť ani samotný Sammy Davis Jr. Nemohol ani len vojsť prednými dverami. Miles sa práve pre toto v Európe cítil veľmi dobre. Nezaobchádzali s ním síce ako s kráľom, ale ako s ľudskou bytosťou. Vtedy sa z Európy takmer ani nevrátil domov. Veľa jazzmanov sa z Európy domov naozaj vôbec do USA nevrátilo.

Váš vlastný príbeh u Milesa je tiež veľmi zaujímavý. Začali ste uňho pôvodne ako člen kapely, ale neskôr ste pre neho produkovali a aj skladali hudbu. Čím to bolo, že si vybral práve Vás? Neviem o mnohých ďalších hudobníkoch, ktorým by sa u Milesa tak zadarilo.

Bol som v jeho kapele od roku 1981 do 1983. Potom som mu povedal, že chcem skúsiť aj iné príležitosti. Pochopil to a povedal mi, že mám jeho požehnanie. S tým, že ak budem kedykoľvek od neho niečo potrebovať, môžem sa na naňho kedykoľvek obrátitť.  Tak som teda pár rokov pracoval na svojich vlastných veciach. Medzi tým Miles prešiel od Columbie Records do Warner Brothers. Poznal som vo WB nejakých ľudí, a tak keď som sa o jeho prestupe dozvedel, hneď som im zavolal a pogratuloval k Milesovej akvizícii. Potvrdili, že je to naozaj pravda a zároveň sa mi zdôverili s tým, že Miles by chcel skúsiť niečo úplne nové. WB ma už vtedy poznali ako producenta a skladateľa a tak sa ma spýtali, či by som pre Milesa niečo nemal. A tak som napísal Tutu, spravil demo a dal som to chlapíkovi vo WB. Tomu sa to veľmi pozdávalo a hneď to chcel nahrávať. Pýtam sa ho: „Fajn, ale kde je kapela?“ A on na to, že kapela nie je, aby som to nahral sám, presne tak ako som spravil sám aj demo. Neboli tam žiadne nástroje, len ja sám. Nahrali sme to teda a Milesovi sa to páčilo. Bol rád, že som to spravil ja. Spravil som presne to, čo som sľúbil, keď som odchádzal. Že si budem skladať vlastné veci.

Akceptoval hotový materiál, ktorý ste mu naservírovali, alebo musel mať posledné slovo? Určite mal aj svoje vlastné predstavy. Nepresadzoval ich?

Počúval, čo som nahral a povedal: povedz, čo mám robiť. Skúšal si to zahrať a keď odchádzal, hovorí: „Vieš ty čo? Mal by si napísať aj ďalšiu časť“. Alebo povedal: „Myslím, že sa mi na tejto skladbe nepáči klavír. Zmeň ho“. Dával mi však veľa slobody.

Ako je to možné? Dovtedy bol vždy zvyknutý byť leadrom. Lídri bývaju väčšinou dosť prísni, direktívni.

Viete prečo to tak bolo? Miles mal vtedy už šesťdesiat rokov. Dával v sedemdesiatych rokoch veľa slobody aj Waynovi Shorterovi, Gilovi Evansovi ale aj ďalším muzikantom. Chcel sa od mladých niečo naučiť.  

 

 

Vaša činnosť je veľmi pestrá. Hráte, komponujete, produkujete. Ako máte tieto aktivity medzi sebou navzájom vyvážené?

Momentálne pracujem na albume pre Alexa Hahna, môjho saxofonistu. O niekoľko dní  sa zavrieme spolu do hotelovej izby, tá je pre mňa momentálne mojim štúdiom. V podstate to už máme všetko nahrané. Potrebujeme cez to celé prejsť a vybrať skladby na album.

Keď sa bavíme o produkovaní, ako vnímate dnešný hudobný biznis? Produkovaniu sa venujete od 80-tych rokov. Dnes sa píše rok 2015. Situácia sa výrazne zmenila, všade okolo je veľa hudby. Je pomerne ľaho dostupná. Hudobné nosiče sa už toľko nekupujú, kapely tým pádom trávia viac času na turné. Ako to vnímate vy?

Presne tak, ako hovoríte. Stále sme na turné, oveľa viac ako sme bývali v 80-rokoch. Aj v 90-rokoch sme hrávali len občas. Teraz? Som na cestách päť-šesť mesiacov v roku. Dnes sa vôbec nemôžete spoliehať na predaj nosičov. V minulosti? Albumy sa predávali v miliónoch. Dnes? Predáme ich snáď päťdesiat tisíc. Je to veľký rozdiel.

V jednom interview ste povedali, že muzikant nemôže tráviť priveľa času v štúdiu, ale ani príliš veľa času na cestách. Musí to byť správne vyvážené. Podľa toho čo teraz hovoríte, to teda máte rozdelené ideálne, pol na pol.

Keď som žil v 80-rokoch v New Yorku, robil som „sessions“ celé dni. Večer som potom v noci som hral vo Village. Ani som neodchádzal z New Yorku. Teraz? Stale sme v autobuse na turné. V Európe sme trikrát za rok: na jar, potom nasledujú letné festivaly.  Veľká šnúra nás čaká aj na jeseň. K tomu navyše tri, štyri americké turné.

Sú v tom zahrnuté aj plány na nejaké turné s S.M.V?

Každý sa ma pýta kedy sa zas všetci traja dáme dokopy (smiech). Myslím, že dokopy sa ešte niekedy dáme. Máme však každý svoju kariéru, darí sa nám, nie je to ľahké skoordinovať.

Victor Wooten hral u nás nedávno na festivale Bratislavské Jazzové Dni .

Ano? Videli ste ho? Aké to bolo?

Hral so svojimi bratmi. Pekná show, ale chvíľami možno až priveľmi technickej exhibície na úkor hudby.

Jasné, ale to je presne jeho štýl, presne tak to robí (smiech). Stanley a Victor sú moji bratia. Veľký a malý brat. A ja som niekde uprostred.

V jednom rozhovore ste povedali: musíte byť čestný v tom, kým ste. Ako ste to mysleli? Ísť si svojou vlastnou cestou, byť len sám sebou a neimitovať iných?

Presne tak, ako to býva v živote. To nemusí byť len o hudbe. Ako dieťa napodobňujete rodičov, učiteľov. Učíte sa ako byť človekom. Až raz nastane chvíľa, keď svoj život prevezmete plne do vlastných rúk. Keď som začínal, počúval som veľa Stanleyho Clarka, Larryho Grahama, Jaca Pastoriousa. Ale keď som mal približne sedemnásť, musel som prestať počúvať platne. Pretože som túžil mať svoj vlastný štýl. Omar Hakim, môj dobrý priateľ, s ktorým som vyrastal, mi raz povedal: „Oddnes prestaneme počúvať iných muzikantov“. Povedal som: „Čože???“, čumel som na neho ako blázon. A on na to: „Musíme si každý nájsť svoj vlastný „shit“ lebo inak budeme naveky niekoho napodobňovať“. Keby sme to však vtedy nespravili, nenajdeme si vlastný štýl. Hrával som v tom čase stovky koncertov, navyše v Saturday Night Live (pozn.: americká populárna TV show). Hral som všetko, čo bolo vhodné, len aby to bolo vhodné. Raz mi Lenny White povedal: „Jedného dňa budeš počúvať vlastnú nahrávku a prídeš na to, že presne toto si ty“. Raz, po Milesovom comebacku, som s Milesom nahrával v štúdiu. Vtedy som si povedal - som tu, hrám na Milesovom albume a ja nechcem premrhať túto šancu. Nechcem znieť ako niekto iný, chcem byť sám sebou. Chcem hrať tak, aby bolo jasné, že som to ja. Zavrel som oči a hral. Potom sme išli do posluchovej miestnosti, pustili sme si nahrávku a vtedy som si uvedomil: " Tak presne toto som ja! Je to proste fakt." Hoci som nebol úplne presvedčený o tom, že sa mi to naozaj páči, ale bol som si istý, že som to ja.

Ďakujeme za rozhovor.

 

Marián Pavlík

Foto: Ľubomír Duban

 

 

 

Galéria

Sugar free Marcus
Marcus s autorom článku
s Marcusom v šatni pred koncertom

 

 

Ďalšie články

Recenzia CD: Album Slovákov, ktorý prerástol Slovensko
Hoci ich prvé plnohodnotné autorské CD uzrelo svetlo sveta len nedávno, slovenská skupina Finally...
Stanley Clarke: Z hudby sa stáva zvukový fast food
Stretli sme sa s ním pred vypredaným bratislavským koncertom. S hudobnou legendou, basistom,...
Teória pistácie: Prečo klesá návštevnosť klubových koncertov
Máte radi pistácie? Pistácie sú z istého uhla pohľadu dokonalá maškrta. Sú lepšie ako čipsy,...
Jazzman týždňa: Herbie Hancock
  Herbie Hancock je americký klavírista, klávesista, skladateľ a v súčasnosti...
Zabudnuté ľudové piesne v krásnych folk-jazzových aranžmánoch. Predstavujeme nový album Zuzany Mojžišovej ,,Puščaňa’’
,,Spoločné hľadanie hudobného krásna pokračuje ďalej’’. Tieto úvodné slová, ktoré privítajú...
Joey Alexander vydáva nový album "Warna". Prvý singel s názvom Downtime je dostupný na Spotify
Joey Alexander, mladý klavíriny génius niekoľkokrát nominovaný na cenu Grammy, ohlásil vydanie...
AMC Trio dnes vydáva nový album. Pokrstí ho 7-násobný držiteľ Grammy Randy Brecker
Prešovské AMC TRIO má po štyroch rokoch nový autorský album. Nemá konkrétne pomenovanie, ale na...
Jazz START UP: Víťazom tretieho kola koncertných duelov sa stalo zoskupenie Andrej Farkaš Trio
V sobotu 7. decembra sa v bratislavskom Bohéma Bare uskutočnilo tretie kolo súťaže mladých...