Rýchlosť dnešných dní sa podpisuje aj na vkuse poslucháčov jazzu a na jeho samotnej produkcii. Veľa interpretov uprednostňuje individuálne projekty vo vlastnom náklade, bez fyzického nosiča v čisto digitálnej podobe a v čo najpočetnejších realizáciách. S touto nadprodukciou hudby je samozrejme spojená aj istá desenzibilizácia, teda znecitlivenie voči estetickým podnetom.
S dostupnosťou obrovského množstva hudby prestáva byť jedna kompozícia, jeden album, jeden moment relevantným. Zaujímavosť umeleckého počinu sa devalvuje každým novým playlistom, ktorý nám je odporúčaný anonymným algoritmom postaveným na princípe prázdnych podobností. Pekné sa stáva podozrivým, pretože je buď považované za tuctové, alebo je kompromitované nejakou spoločenskou patológiou. Mnoho umelcov preto siaha po deštrukciách foriem, len aby sa nestali podozrivými z prvoplánovej estetizácie, čo ale samozrejme vôbec nie je len fenoménom postmoderny.
O to väčšiu radosť mám v roku 2021 z hudby, ktorá je jednoducho príjemná, bez exhibičných postranností a pseudointelektuálnych alibi. Takúto hudbu už roky robí východoslovenské trio AMC. Aj keď je pravda, že nie vždy som stotožnený s ich vývojom, nemôžem im uprieť tú úprimnú, autentickú, priam hmatateľnú snahu po ponúknutí čo možno najprístupnejších kompozícií širšiemu publiku. Nech ich už vlastná kreatívna evolúcia priviedla kamkoľvek, tým kompozíciám nikdy nechýbalo DNA jazzu. Tento stavebný prvok je základnou výbavou aj hudby Samuela Marinčáka, ktorý už dlhšie transformuje formáciu AMC z tria na stále kvarteto. Považovať ho za hosťa je už neudržateľné, pretože ani na jeho autorskej prvotine sa spoločnosti pánov Adamkoviča, Marinčáka seniora a Cvancigera nevyhýba. Z deviatich kompozícií spolupracuje na piatich práve s rytmikou tejto zohratej formácie.
Synergia otca so synom na takej úrovni je výnimočná, a fakt, že Samuel Marinčák sa očividne v hudbe svojho otca nachádza a ňou inšpiruje, to len potvrdzuje. Koniec koncov aj tretia kompozícia s názvom Last moment našla svoje umiestnenie na poslednom albume AMC Plus ako Posledný okamih, a to z pera Marinčáka juniora. Tieto prepojenia, a to tak hlbšie ideové, ako aj vonkajšie formálne, preto netreba ďalej rozvádzať a všetky skladby (1,3,5,6,7) v hore uvedenom obsadení by sa pokojne mohli objaviť aj na ďalšom spoločnom počine pánov z Prešova, či už s prídavkom Plus alebo bez. Album však spestruje druhá poloha spojená s obsadním Lukáš Kolivoška - basová gitara a Adrián Polovka - bicie.
Už v druhej skladbe albumu s názvom Silent Signals prispieva personálna výmena aj k novým farbám. Toto „obmieňanie tapiet“ posúva charakter nahrávky smerom od ďalšieho štúdiového počinu AMC smerom predsa len k proklamácii vlastného rukopisu gitaristu a skladateľa Samuela Marinčáka. Jazz, ktorý je melodický, hravý a kompozične predvídateľný možno nespĺňa kritéria bezpodmienečnej modernosti, ale tak je to dobre, pretože prináša poctivú a priamočiaru výpoveď. Reflexie z hĺbky hudobníckeho srdca, parafrázujúc názov albumu, smú aj v tejto dobe byť citlivé, jemné a harmonické. Pri posluchu to prináša pokoj a ten je vzácny.
Samuel Marinčák: Reflexion of my Soul (Hudobný fond 2020)
1. Tears Of Joy
2. Silent Signals
3. Last Moment
4. Don´t Wait for Me
5. Reflection Of My Soul
6. So Long
7. Som Things Won´t Be The Same
8. Spirit of Lucky HUman Being
9. Rescue Of Your Heart
Miroslav Haľák
