Príbehy majstrov saxofónu - Coleman Hawkins

Príbehy majstrov saxofónu - Coleman Hawkins
jazz.sk

Coleman Hawkins a ovládanie hudobného nástroja

 

V dobe svojho vzniku bol jazz štýlom, ktorý pozostával z prieniku nesmierneho množstva hudobných kultúr, medzi ne sa radí aj vplyv tzv. západnej európskej klasickej hudby. Väčšina kritikov sa zhoduje, že hlavným prínosom vážnej hudby do jazzu bola dur-molová harmónia a do určitej miery aj požiadavka na technickú znalosť nástroja. No z pohľadu dobových podmienok neprinášal začiatok 20. storočia pre černochov, teda rasu najviac spájanú s vznikom jazzu, prakticky nijaké možnosti formálneho hudobného rozvoja. Prvá generácia jazzových hudobníkov sa do styku s hudbou ako takou dostala prevažne cez miestny kostol (napr. spirituály) a zvuky ulice (napr. blues). Formálne vzdelanie, ktoré dostali New Orleánski hudobníci Louis Armstrong, Sidney Bechet a Jelly Roll Morton, bolo len o niečo viac ako ukážka tvorby tónu na nástroji. No v rapídne meniacich sa ekonomických podmienkach postupne umožnili nové príležitosti mnohým mladým černošským hudobníkom využiť prospech plynúci z dôkladnejšej hudobnej výučby. Hoci ich rozdeľovalo od priekopníkov jazzu len pár rokov, počas tejto krátkej doby sa objavilo veľké množstvo mladých černochov, ktorých rodičia boli schopní a ochotní zaplatiť za hudobné vzdelanie svojich detí.

 

Medzi spomínanou vlnou mladých hudobníkov bol aj Coleman Hawkins. Bol prvým významným tenor saxofonistom v jazze. Hawk bol známy svojimi vyjadreniami a názormi o hudobnom vzdelaní. V rozhovore pri svojej prvej návšteve Londýna v roku 1934 vyjadril: „Kvalitné a strhujúce hranie (hot playing) vyžaduje od hudobníka dokonalú kontrolu svojho nástroja, aby mohli byť hudobné myšlienky automaticky a bez omeškania transformované do nôt, úplnú znalosť akordov a harmonických postupov, vycibrený cit pre rytmus a dar invencie.“

 

K tomuto rozhovoru sa viaže aj situácia, pri ktorej členovia Londýnskeho big bandu vymysleli na Hawkinsa praktický žart. Jeho podstatou bolo bez oznámenia prepísať a transponovať prvú skladbu ‘It’s The Talk Of The Town’ o pol tónu vyššie, čím chceli hudobníka otestovať a overiť pravdivosť jeho vyjadrenia, že plynulé hranie v akejkoľvek tónine je podľa neho jednoduchou záležitosťou cvičenia. „Po ohlásení saxofonistu začali hudobníci hrať introdukciu v novej tónine Fis dur. Hawkins vyšiel do stredu pódia a bez jediného pohľadu na kapelu sa pustil do dych zarážajúcej improvizácie, pričom vytvoril to najzložitejšie sólo, aké si človek vie predstaviť.“ Ako na udalosť spomína trubkár George Swift: „Bol to desivý príklad hudobného majstrovstva. Všetci sme vedeli, že bol obdivuhodným hudobníkom, no to, čo urobil tú noc, bolo nadľudské.“

 

 

Kontrabasista George Duvivier, ktorý spolupracoval s Hawkinsom po jeho návrate z Európy, sa tiež vyjadril na margo saxofonistovej všestrannosti hrania v ľubovoľných tóninách: „Všetci ľudia principiálne prichádzali do Kelly’s Stables preto, aby počuli Colemana; bol vtedy veľkou atrakciou. Kapela vždy zahrala aspoň dve skladby predtým, ako Hawkins vyšiel na pódium. Predtým sedel v zákulisí a popíjal Calvert, ktorý bol jedným z jeho najobľúbenejších nápojov tej doby. Na posledný set sme tam vždy mali celý šík tenor saxofonistov – všetci, ktorí hrali v iných podnikoch a už skončili, prišli do Kelly’s. V jeden večer sa niektorí z nich rozhodli vystúpiť na pódium a rozohrať sa na prvej skladbe, bluese v Bb dur. Potom vyšiel Hawkins, otočil sa a povedal: ‚Blues v Ges dur’. Pár ich opustilo pódium. Následne, keď povedal: ‚East of the Sun v H dur’, ostal tam stáť sám. Coleman dokázal zničiť ostatných saxofonistov čistou silou.”

 

Hawkins bol dlho kráľom svojho nástroja – viac ako 10 rokov bol jeho štýl hry jediným akceptovaným štýlom hry na tenore. Na jam sessions bol schopný postaviť sa proti komukoľvek a doslovne ho zniesť z pódia. Titul „Otec tenor saxofónu“ hovoril o jeho postavení a úcte, ktorú mal medzi jazzovými hudobníkmi. Saxofonisti ako Ben Webster, Don Byas, dokonca ešte aj Sonny Rollins – všetci vnímali Hawkinsa ako svoj idol. Až na prelome 30-tych a 40-tych rokov ho postupne o postavenie kráľa tenoru začal pripravovať mladý introvert, saxofonista z Kansas City, ktorého hra bola absolútnym protikladom všetkého, čo bolo charakteristické pre Hawkov štýl – „The Pres“, prezident tenoru, Lester Young. Ale to už je iný príbeh...

 

Martin Uherek
www.martinuherek.com

Zdroj: John Chilton: The Song of the Hawk (1993)

 

 

Ďalšie články

Príďte osláviť jazz na Liptov: 15. ročník Mikulášskeho Jazzového Festivalu štartuje už o týždeň
Mikulášsky Jazzový Festival má za sebou štrnásť úspešných ročníkov. Počas nich v Liptovskom...
Holland, Potter a Hussain vydávajú album: Crosscurrents Trio prepojí na novinke indické umenie nástroja tabla so súčasnými jazzovými improvizáciami
Crosscurrents Trio sa nedá nazvať inak ako superband. Saxofonista Chris Potter, kontrabasista Dave...
Leto v parku: Cha Bud!, Zuzana Mikulcová a Peter Lipa vystúpia v košickom Kulturparku
Na veľký hudobný sviatok sa môžu pripraviť vyznávači jazzu, pretože počas Leta v parku príde...
V Bratislave bude učiť hviezda z Broadwaya: Spevácky workshop zakončí koncert na Hlavnom námestí
Už o necelý mesiac 10. a 11. augusta 2019 sa v Pistoriho paláci v Bratislave uskutoční 2-dňový...