Príbehy majstrov saxofónu - Coleman Hawkins

Príbehy majstrov saxofónu - Coleman Hawkins
jazz.sk

Coleman Hawkins a ovládanie hudobného nástroja

 

V dobe svojho vzniku bol jazz štýlom, ktorý pozostával z prieniku nesmierneho množstva hudobných kultúr, medzi ne sa radí aj vplyv tzv. západnej európskej klasickej hudby. Väčšina kritikov sa zhoduje, že hlavným prínosom vážnej hudby do jazzu bola dur-molová harmónia a do určitej miery aj požiadavka na technickú znalosť nástroja. No z pohľadu dobových podmienok neprinášal začiatok 20. storočia pre černochov, teda rasu najviac spájanú s vznikom jazzu, prakticky nijaké možnosti formálneho hudobného rozvoja. Prvá generácia jazzových hudobníkov sa do styku s hudbou ako takou dostala prevažne cez miestny kostol (napr. spirituály) a zvuky ulice (napr. blues). Formálne vzdelanie, ktoré dostali New Orleánski hudobníci Louis Armstrong, Sidney Bechet a Jelly Roll Morton, bolo len o niečo viac ako ukážka tvorby tónu na nástroji. No v rapídne meniacich sa ekonomických podmienkach postupne umožnili nové príležitosti mnohým mladým černošským hudobníkom využiť prospech plynúci z dôkladnejšej hudobnej výučby. Hoci ich rozdeľovalo od priekopníkov jazzu len pár rokov, počas tejto krátkej doby sa objavilo veľké množstvo mladých černochov, ktorých rodičia boli schopní a ochotní zaplatiť za hudobné vzdelanie svojich detí.

 

Medzi spomínanou vlnou mladých hudobníkov bol aj Coleman Hawkins. Bol prvým významným tenor saxofonistom v jazze. Hawk bol známy svojimi vyjadreniami a názormi o hudobnom vzdelaní. V rozhovore pri svojej prvej návšteve Londýna v roku 1934 vyjadril: „Kvalitné a strhujúce hranie (hot playing) vyžaduje od hudobníka dokonalú kontrolu svojho nástroja, aby mohli byť hudobné myšlienky automaticky a bez omeškania transformované do nôt, úplnú znalosť akordov a harmonických postupov, vycibrený cit pre rytmus a dar invencie.“

 

K tomuto rozhovoru sa viaže aj situácia, pri ktorej členovia Londýnskeho big bandu vymysleli na Hawkinsa praktický žart. Jeho podstatou bolo bez oznámenia prepísať a transponovať prvú skladbu ‘It’s The Talk Of The Town’ o pol tónu vyššie, čím chceli hudobníka otestovať a overiť pravdivosť jeho vyjadrenia, že plynulé hranie v akejkoľvek tónine je podľa neho jednoduchou záležitosťou cvičenia. „Po ohlásení saxofonistu začali hudobníci hrať introdukciu v novej tónine Fis dur. Hawkins vyšiel do stredu pódia a bez jediného pohľadu na kapelu sa pustil do dych zarážajúcej improvizácie, pričom vytvoril to najzložitejšie sólo, aké si človek vie predstaviť.“ Ako na udalosť spomína trubkár George Swift: „Bol to desivý príklad hudobného majstrovstva. Všetci sme vedeli, že bol obdivuhodným hudobníkom, no to, čo urobil tú noc, bolo nadľudské.“

 

 

Kontrabasista George Duvivier, ktorý spolupracoval s Hawkinsom po jeho návrate z Európy, sa tiež vyjadril na margo saxofonistovej všestrannosti hrania v ľubovoľných tóninách: „Všetci ľudia principiálne prichádzali do Kelly’s Stables preto, aby počuli Colemana; bol vtedy veľkou atrakciou. Kapela vždy zahrala aspoň dve skladby predtým, ako Hawkins vyšiel na pódium. Predtým sedel v zákulisí a popíjal Calvert, ktorý bol jedným z jeho najobľúbenejších nápojov tej doby. Na posledný set sme tam vždy mali celý šík tenor saxofonistov – všetci, ktorí hrali v iných podnikoch a už skončili, prišli do Kelly’s. V jeden večer sa niektorí z nich rozhodli vystúpiť na pódium a rozohrať sa na prvej skladbe, bluese v Bb dur. Potom vyšiel Hawkins, otočil sa a povedal: ‚Blues v Ges dur’. Pár ich opustilo pódium. Následne, keď povedal: ‚East of the Sun v H dur’, ostal tam stáť sám. Coleman dokázal zničiť ostatných saxofonistov čistou silou.”

 

Hawkins bol dlho kráľom svojho nástroja – viac ako 10 rokov bol jeho štýl hry jediným akceptovaným štýlom hry na tenore. Na jam sessions bol schopný postaviť sa proti komukoľvek a doslovne ho zniesť z pódia. Titul „Otec tenor saxofónu“ hovoril o jeho postavení a úcte, ktorú mal medzi jazzovými hudobníkmi. Saxofonisti ako Ben Webster, Don Byas, dokonca ešte aj Sonny Rollins – všetci vnímali Hawkinsa ako svoj idol. Až na prelome 30-tych a 40-tych rokov ho postupne o postavenie kráľa tenoru začal pripravovať mladý introvert, saxofonista z Kansas City, ktorého hra bola absolútnym protikladom všetkého, čo bolo charakteristické pre Hawkov štýl – „The Pres“, prezident tenoru, Lester Young. Ale to už je iný príbeh...

 

Martin Uherek
www.martinuherek.com

Zdroj: John Chilton: The Song of the Hawk (1993)

 

 

Ďalšie články

Predstavujeme očakávaný debut tria Szaturma: album "Phi" a jeho vzrušujúci jazzovo-avantgardný svet.
Československé trio Szaturma vydalo jedinečný debutový album „Phi“ pod hlavičkou vydavateľstva...
JazzFestBrno hlási tucet náhradných termínov. V septembri ho otvorí Avishai Cohen
Pořadatelé festivalu JazzFestBrno zveřejnili téměř kompletní seznam náhradních termínů odložených...
Umenie nikdy nezomrie. Posolstvo Sonnyho Rollinsa pre túto dobu.
"Umenie nikdy nezomrie. Prežije tú kontroverznú politickú povrchnosť, ktorou všetko zakrývame."...
V Brne vznikol počas pandémie unikátny projekt Swinghouse. Už dva mesiace prináša päť dní v týždni streamované koncerty
Za všetkým stojí úzka skupina hudobníkov, kamarátov, a spolubývajúcich združená okolo...