Ralph Towner: Celý život tvrdo pracujem na udržaní svojho hudobného štandardu

Ralph Towner: Celý život tvrdo pracujem na udržaní svojho hudobného štandardu
Maros Pavlik

Rozhovor s Ralphom Townerom, Viedeň, 24.11.2016, festival Vienna Jazzfloor 2016.

Americký skladateľ, gitarista a klavirista Ralph Towner (76) je jedným zo zakladajúcich členov skupiny Oregon. V roku 1970 vstúpil so svojim spolužiakom Glenom Moorom (kontrabas) a Collinom Walcottom (sitar, tabla) do skupiny Paul Winter Consort. Winterova skupina sa žánrovo pohybovala medzi jazzom, world music a klasikou. V procese hľadania vlastného hudobného výrazu po dvoch rokoch od Wintera všetci traja odišli, aby založili svoju vlastnú formáciu Oregon. Spolu s nimi odišiel a členom Oregonu sa stal aj hobojista Paul McCandless. Skupina zmiešavala hneď od jej vzniku hudobné prvky indickej hudby, klasiky, folku, avantgardy a jazzu. Jej zvuk je rozoznateľný ihneď po prvých tónoch. V roku 1984 sme mali možnosť vidieť Oregon aj na Bratislavských jazzových dňoch. Bratislavský koncert bol jedným z posledných, ktoré odohral Oregon s Collinom Walcottom. O dva týždne Collin Walcott (spolu so šoférom skupiny) tragicky zahynul pri havárii autobusu, ktorým sa skupina presúvala na turné po Východnom Nemecku. Oregon vydal počas svojej štyridsaťročnej kariéry takmer tridsať albumov. Autorom väčšiny skladieb Oregonu bol práve Ralph Towner, ktorý od roku 1972 nahral u vydavateľstva ECM dvadsaťštyri albumov. Pred viedenským koncertom Oregonu v klube Sargfabrik nám Ralph Towner poskytol rozhovor.

Spomínate si na vaše koncerty na Slovensku? Nebolo ich veľa, s Oregonom jeden v roku 1984 a potom niekoľko sólových vystúpení.

Spomínam si, ako som raz robil sólové turné. Cestovali sme po celom Slovensku, hral som prevažne Astora Piazollu. To je už veľmi dávno. Momentálne sme s Oregonom na šnúre, akú robievame zhruba raz ročne.  Častejšie chodím na šnúry s menšími projektami, alebo ako sólista.

Na šnúre hráte s novým kontrabasistom, Paolinom Dalla Portom, ktorý vystriedal Glena Moora. Prečo sa Glen rozhodol po toľkých rokoch odísť?

Odišiel a nedal nám dosť času na to, aby sme si v kľude našli náhradu. Dosť ma to vtedy naštvalo. Ale spýtajte sa Paula (McCandlessa, pozn. red.), možno vám povie k tomu viac. Paolino ma zaujal hneď, keď som ho videl prvý raz, niekedy pred pätnástimi rokmi. Po odchode Glena sme mali na prípravu turné len týždeň. Vedel som, že Paolino je dobrý hráč, ale až po jeho príchode do Oregonu som pochopil, ako veľmi je dobrý, skutočný virtuóz. Navyše priniesol do Oregonu čerstvý vzduch a perfektne zapadol do partie. Toto je Paolinova tretia šnúra s Oregonom.

Mali ste pre neho pripravené všetky skladby v notovom zápise?

Všetky skladby mám zapísane, ale viete ako to chodí, vždy využívame veľa priestoru aj na improvizáciu. Hudbu zapisujem veľmi svedomite, vrátane harmonických zmien, no basový part ponechávam dosť otvorený. Improvizáciou do určitej miery rozvíjate napísanú hudbu, čo si vyžaduje veľkú dávku skupinovej slobody. Vtedy improvizácia dopĺňa pôvodnú kompozíciu. Zápis skladieb veľmi presne predurčuje celkový príbeh a atmosféru piesne. Nastávajú aj situácie, keď improvizujeme hneď od prvých tónov, ktoré jeden z nás zahrá.

Aký vplyv mal príchod nového člena na skladby Oregonu, ktoré sa za roky spoločného hrania stali už klasikou?

Takému hudobníkovi, akým je Paolino, nemôžete príliš vnucovať svoju vlastnú predstavu. Ani vtedy, keď ste taká zabehnutá kapela, akou je Oregon. Pre mňa je veľmi dôležité aby sa každý člen predstavil v tom najlepšom svetle, presne podľa svojich vlastných predstáv. Keď vezmete medzi seba novú hudobnícku osobnosť, zákonite bude mať vplyv na celkový výsledok. Aj keď budete hrať jednu a tú istú skladbu stokrát, nezahráte ju vždy rovnako. Ani keby ste ju hrali akokoľvek pozorne. Každá skladba sa časom vyvíja, čo môže mať vplyv napríklad na jej rytmus, obzvlášť na pozadí nejakého sóla.

Na starších nahrávkach Oregonu hráte okrem klavíra a gitary aj na krídlovke a analógovom syntetizátore Prophet-5. Hráte ešte niekedy na Prophet, alebo ste ho dali do starého železa?

Máte pravdu, dakedy som so sebou nosil viac nástrojov. Dnes sa to veľmi nedá, pretože to musíte všetko prenášať v lietadle. Dá sa povedať, že letecké spoločnosti zmenili hudbu.

Na čo možno zareagovali niektorí výrobcovia hudobných nástrojov a začali vyrábať napríklad kontrabasy s odnímateľným hrdlom.

To je pravda, vymýšľajú niekedy úplne šialené veci. Teraz nosievam so sebou menší gitarový syntetizátor. Nie je síce zvukovo ideálny, ale je veľmi ľahký. Používam ho keď hrám na rámovej gitare (frame guitar  Frank Krocke, pozn. red.). Čo sa týka klávesov, mnohé kluby dnes dokážu zabezpečiť nejaký kláves, ktorý si stačí na pódiu napojiť na notebook. V počítači mám všetky potrebné zvuky. Ako ste spomenuli Prophet-5, pripomenulo mi to jedno staršie turné v Indii. Chlapíkovi, ktorý nám prenášal Prophet na ramenách krížom cez pole sa pod jeho váhou podlamovali kolená. Vážil snáď tridsať kíl.

Už dávnejšie žijete v Taliansku. Koncertujete tam častejšie ako v iných krajinách?

V Taliansku som už dvadsaťtri rokov, oženil som sa s Taliankou. Hrávam po celom svete, nešpecializujem sa na žiadnu krajinu. Dnes sme vo Viedni, zajtra v Rumunsku, ďalší deň hrám sólo  koncert v Corku. Vzápätí na to sa pridám ku skupine v Nemecku, kde nahrávame nový album.

Ste na cestách častejšie ako v rokoch najväčšej slávy Oregonu?

Frekvencia je možno len o niečo nižšia, ale výrazne sa znížil predaj albumov. Najlepšie sa predávajú priamo na turné. V súčasnosti si väčšinu hudby ľudia sťahujú, no nájdu sa poslucháči, ktorí si aj naďalej potrpia na kvalitný záznam. Tí si kupujú CD alebo vinyly. Dnes môžete nájsť každého umelca na YouTube, predpokladám, že by som tam našiel tisíce svojich videí. Nedávno som dokonca našiel záznam svojho koncertu s Johnom Abercrombiem z roku 1972.

Máte niekoho na to, aby sledoval na YouTube záznamy z vašich koncertov a zakročil, ak nie ste spokojný s obsahom alebo kvalitou?

Nie, nemám to vôbec pod kontrolou. Raz sa mi stalo, že deň po koncerte v Brazílii bol celý zverejnený na YouTube. Išlo o záznam z i-phonu alebo niečoho podobného. Nemám vôbec čas také veci riešiť. Mojím povolaním je skladať hudbu a hrať, až do posledného dňa, kým budem na tomto svete. Celý život pracujem na tom, aby som si udržal svoj hudobný štandard. Myslím si, že jedným z dôvodov, pre ktorý ma ľudia ešte stále počúvajú, je dôvera. Vedia, že im vždy poskytnem garantovanú kvalitu. Mojou zodpovednosťou nie je dozerať na to, či niekto kradne moje veci a dáva ich na YouTube. Na to je príliš neskoro. Hudba bola odjakživa voľne dostupná, no hlavne od čias, keď začal fungovať Napster. Technológie nezastavíte, sú súčasťou nášho každodenného života. Ako kapela nežijeme na jednom mieste - s Paolinom sme obaja v Taliansku, Paul s Markom žijú v USA. Technológie nám umožňujú posielať si navzájom naše demá a používať ich na nacvičovanie skladieb.

Nechýba vám pri takom hraní živý kontakt?

Poznáme sa tak dlho, že nepotrebujeme staré veci precvičovať. Sme už v takom štádiu, že ihneď po prílete z rôznych kútov sveta môžeme ísť hneď na pódium. Bez akýchkoľvek  dlhých nácvikov. Po toľkých rokoch spoločného hrania si to môžeme dovoliť. Samozrejme, teraz musíme nacvičovať na nový album.

Jeden z hudobníkov vašej generácie, Gary Burton, raz povedal, že hudobník je na vrchole svojich tvorivých síl vo veku okolo dvadsiatky. Máte s tým podobnú skúsenosť?

Asi na tom bude niečo pravdy. Ja som začal hrať na svojom hlavnom nástroji, gitare, až keď som mal dvadsaťdva rokov, dovtedy som sa jej ani nechytil. Predtým som sa pokúšal hrať na klavíri ako Bill Evans. Potom som počul niekoho hrať klasiku na gitare a to mi učarovalo. Vybral som sa teda ako dvadsaťdvaročný študovať klasickú gitaru do Viedne. Rok predtým som sa presťahoval do New Yorku. Bol som mladý chalan, pripravený na New York. Stretával som sa s mnohými hudobníkmi a začal skladať hudbu. Mám na to dokonca aj diplom (smiech). V Consorte Paula Wintera som sa stretol s nádhernou kombináciou nástrojov. Dvadsať rokov, ktoré som strávil  v New Yorku, bolo veľmi produktívnych. Podstatnú časť hudby som zložil až neskôr. Skladám neustále, dosť hudby som zložil aj na náš nový album.

Nepripadá vám po toľkých rokoch proces komponovania ľahší, ako v mladosti?

Čím viac skladáte, tým viac si rozširujete svoj „katalóg“. V porovnaní s minulosťou vidím rozdiel napríklad v tom, že nespanikárim, keď nemám dlhší čas žiadny hudobný nápad. Pre Oregon, ale aj pre seba, som zložil toľko hudby, že mávam niekedy problém objaviť niečo nové, čo by sa mi páčilo, čo by ma fakt chytilo.

Billy Cobham mi raz vysvetľoval ako sa s pribúdajúcim vekom hudobníci snažia hrať efektívnejšie. Nehrávajú toľko tónov ako v mladosti, vyberajú si len tie najdôležitejšie.

V mladosti je človek súťaživejší, čo platí obzvlášť pre New York. Neustále sa chcete s niekým porovnávať, máte tendenciu hrať viac, než by bolo treba. Vývojom sa stáva umelec postupne selektívnejším. Prestáva riešiť nehudobnú stránku veci, napríklad taký imidž. Billy Cobham bol tiež jedným z tých, ktorí začínali v New Yorku v rovnakom čase ako ja. Panovala tam veľmi tvorivá atmosféra. V porovnaní s dneškom boli hudobné vydavateľstvá oveľa štedrejšie. Začiatok 70-tych rokov, to boli tie pravé, zlaté časy. Rozvíjali sme improvizovaný jazz, muzikanti sa stále stretávali, hrávali spolu. Hrali sme zložitejšiu hudbu, v náročnejšom tempe. Oregon je pôvodne newyorská kapela. Názov skupiny vymyslel Paul (McCandless, pozn. red.). Ani on nepochádza z Oregonu, je z Penysylvánie.  Spoznali sme sa ešte na škole. Troch z nás zavolal Paul Winter do svojej skupiny, keď hľadal perkusionistu a kontrabasistu. Skupina mala dokopy šesť členov. Oregon vznikol odchodom nás štyroch zo skupiny Paula Wintera.

Spomenuli ste nový album, ako prebieha nahrávanie?

Skladby nacvičujeme počas turné. Aj práve teraz by sme mali cvičiť. Hrali sme teraz niekoľko dní v Aténach v jednom klube, ktorý sme využili zároveň na nácviky. Bola to úžasná príležitosť, pretože len výnimočne hrávame viac dní po sebe na jednom mieste.

Ďakujeme za rozhovor.

 

 

 

Galéria

Ralph Towner
Ralph Towner
Ralph Towner
oregon1.jpg

 

 

Ďalšie články

Počuli ste minuloročné prekvapenia českej jazzovej scény?
Len pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli meno laureáta jazzového albumu roka 2023 v rámci ocenení...
Na ubolenú dušu - David Miilmann Group: What´s Left
Druhý album dánskej skupiny okolo gitaristu Davida Miilmanna je pohladením v čase jarných únav...
Priatelia a kamaráti WAF Bandu
Meno speváka (ale aj klaviristu či aranžéra) Matúša Uhliarika poznajú už zopár rokov priaznivci...
Saxofónový súboj freeTenors
Legendárnymi jazzovymi súbojmi – jazz battles, sa preslávili v New Orleans najmä osobnosti ako Joe...