Gitarista Mike Stern patrí ku generácii, ktorá spolupracovala s Milesom Davisom v jeho jazz-fusionovom období. Odvtedy nahrával Stern s celou plejádou umelcov svetovej triedy, teda rovnakej úrovne do akej patrí aj on. Svoj najnovší album Trip sme mali možnosť naživo počuť v bratislavskom Ateliéri Babylon v novembri minulého roka. Práve tento výborný koncert ma inšpiroval k vypočutiu tejto dosky.
Od prvej skladby s názvom Trip je jasný koncept hudby. Stern nesklamal, a zaručil nám úžasne groovujúci moderný jazz. Jeho sidemanmi sú tí najlepší hudobníci jeho generácie – Randy Brecker, Jim Beard, Dennis Chambers, Tom Kennedy, Victor Wooten, Lenny White, Dave Weckl, Bob Franceschini, Bill Evans, Wallace Rooney a mnoho ďalších.
Okrem hudby samotnej je zaujímavý celkový backround tohto albumu. Všetci sme čítali o tom, že Mike Stern prekonal ťažký úraz oboch rúk. Po niekoľkých operáciách a dlhej rekonvalescencie počas ktorej bol hudobne úplne odpísaný, sa na scénu vrátil práve s týmto počinom. V jednotlivých kompozíciách sú tieto životné udalosti badateľné. Nejde iba o názvy skladieb – Screws, Half Crazy, Gone, ale o štruktúru albumu. Prvá polovica CD je tvorená jazz-rockovvým soundom a moderným fusionovým konceptom. Témy majú krásne lyrické plochy, ktoré sú postavené na šlapajúcich podkladoch bicích nástrojov, basgitary a syntetizátorových zvukoch.
Rhythm Changes Half Crazy je zaujímavé hlavne striedaním groovového feelu so swingujúcim. Vynikajúce sóla nepredvádza iba líder, ktorý akoby zázrakom nemusel zmeniť svoj štýl kvôli jeho zdravotnému stavu, ale vrátil sa vo výbornej forme, ale aj saxofonisti odkazujúci na Boba Berga či Michaela Breckera.
V polovici CD začína znieť pesnička Gone, ktorá má jemný feeling – pomalý rytmus, zvuk akustickej gitary, a v pozadí citlivý rytmus bossa novy, ktorej harmónia miestami pripomína tému Black Orpheus. Téma akoby odkazovala na katarziu z bolestivého životného obdobia.
Radostná téma Emilia, v ktorej je krásny scat prináša nádej a chuť naplno žiť. Skladba má peknú repetetívnu melódiu posadenú na popovom a miestami calypsovom feelingu. Stern sa v improvizácii Výborne vyhráva s rytmom a melódiou podobne ako to robil Jim Hall na doskách so Sonnym Rolinsom. Podobný popový prístup je badateľný aj v skladbách Hope For That a I Believe You.
Záverečná dvojica – Scotch Tape and Glue a B Train sú kontrafakty štandardov On Green Dolphin Street Bronislava Kapera a Take The "A" Train Billyho Strayhorna. Mike Stern tu má vynikajúce sólistické výkony posadené na bopovom a bluesovom základe. Rytmika výborne šlape a podporuje sólistov v ich vynikajúcich výkonoch.
Album Trip je krásnou ukážkou vôle, sily a obety jednotlivca pre vec, ktorú miluje. V živote si každý človek prejde rôznymi obdobiami, ktoré ho formujú a ovplyvňujú ho. Mike Stern po svojom nešťastnom úraze pritom ako si volal taxík pred svojim bytom na Manhattane dokázal, že väčšina problémov má riešenie. Stern musel použiť lepidlo, ktorým si poistil brnkátko. CD Trip je okrem fantastickej hudby založené na širokom spektre emócií. Hudba priamo odráža Sternovo vnútro, ktoré síce na základe hrôzostrašnej udalostí napokon však vyplavilo na povrch úžasnú hudbu.
Dávid Oláh
