V sobotu 9. marca sa v klube Route 66 odohral jeden z pravidelných mesačných koncertov pod záštitou Mikulášskeho jazzového festivalu. Marko Črnčec trio ft. Joe Sanders & Kweku Sumbry + Jonathan Hoard priniesli hudbu priamo z New York City, kde v súčasnosti všetci až na Sandersa pôsobia. Mladá divoká krv newyorskej scény prezentovala hudbu plnú energie. Čerešničkou na torte bol hosť, spevák Jonathan Hoard, ktorý okrem vynikajúceho vokálneho prejavu zaujal aj netradičným oblečením, tancom a energickým prejavom koketujúcim s exhibicionizmom.
Ako jeden z mála ľudí som mal v sobotu možnosť byť v klube Route 66 už aj na zvukovej skúške kapely slovinského klaviristu žijúceho v New Yorku Marka Črnčeca. Hneď od prvých momentov som vedel, že sa spolu so všetkými návštevníkmi budeme mať na čo tešiť. Profesionalita hudobníkov bola zjavná už pri samotnej tvorbe zvuku a úryvky skladieb, počas ktorých kontrabasista Joe Sanders odbiehal do zadnej časti miestnosti, aby si vypočul celistvosť spoločného soundu všetkých nástrojov, boli jasným znamením, v akom štýle sa tento večer bude niesť.
Po nazvučení tria v obsadení Marko Črnčec - klavír, Fender Rhodes, Joe Sanders - kontrabas a Kweku Sumbry - bicie nástroje, sa na pódiu objavil vysoký černoch s krátkymi zapletenými vlasmi a začal spievať neznámu skladbu plnú gospelu a zvuku typického pre americké černošské kostoly. Veľký rozsah, typická černošská farba hlasu, jemnosť aj drive - to bol prvý dojem z hosťa koncertu, speváka Jonathana Hoarda.
Keď krátko po 19-tej hodine začal samotný koncert. Hoard prekvapil ďalšou stránkou svojej osobnosti - netradičným celotelovým obtiahnutým kompletom s hypnotickými čiernobielymi tvarmi a striebristou tunikou, ako aj žlto-ružovým šálom, ktorým prekryl svoj notový stojan. Po prvých skladbách tria, medzi nimi Črnčecova skladba M & M sa ku kapele pridal aj Hoard a zaspieval skladbu Place to Live, ktorej autorom je on sám spolu s klaviristom.
Počas koncertu sa viac krát vystriedalo trio so svojimi sólovými skladbami z najnovšieho Črnčecovho albumu Place to Live a kvartet spolu s Jonathanom Hoardom, ktorý spieval skladby zo spomínaného albumu, aj jazzové štandardy, ktoré pravdepodobne sám otextoval - medzi nimi skladbu Theloniousa Monka - Ask Me Now, 500 Miles High od Chicka Coreu aj My Favorite Things, skladbu, ktorú preslávil so svojim kvatrtetom John Coltrane.
Každý jeden z účinkujúcich mal schopnosť upútať pozornosť publika, či už svojimi sólami alebo vystupovaním alebo jednoducho silou svojej charizmy. Klavirista Marko Črnčec prekvapil svojou hrou, kde kombinoval typicky newyorský sound súčasnosti s európskym štýlom hry - jeho sóla ani sprievody neboli "čisto" americké, mali v sebe niečo typické pre náš kontinent a spôsob, akým Marko tieto prvky kombinoval, bol pútavý.
Jeho otvorenosť experimentom zapadala do hry kontrabasistu Joea Sandersa, ktorý sa v súčasnosti radí medzi najlepších mladých amerických basistov. Vo veku 35 rokov má za sebou naozaj obdivuhodnú kariéru - spoluprácu s klaviristami Herbiem Hancockom, Geraldom Claytonom, Aaronom Goldbergom, Mulgrewom Millerom, Davom Brubeckom, saxofonistami Ravim Coltraneom, Jimmym Heathom, Wayne Shorterom, bubeníkom Jeff "Tain" Wattsom, nedávno zosnulým trubkárom Royom Hargroveom a mnohými ďalšími. Sanders sa na koncerte predstavil ako rytmicky veľmi otvorený element, hlavný experimentátor, neustále prekvapujúci náhlymi zmenami - či už momentmi, keď na niekoľko sekúnd predstal hrať a nechal znieť klavír s bicími, jeho hrou slákom vo vysokých polohách alebo keď počas klavírnych sól podhadzoval Črnčecovi nové motívy.
Spevák Jonathan Hoard zaujal prakticky každou stránkou svojej osobnosti. Počas koncertu bol takmer neustále v pohybe, či už to bol tanec na pódiu, tlieskanie, skákanie, približovanie a oddaľovanie sa od mikrofónu... v jeho prejave nebol ani jeden moment statický. Sústavný pohyb, mimoriadne netradičné oblečenie a spevácky prejav (ten bol SKUTOČNE vynikajúci!) vytváral u Hoarda dojem exhibície, no v momente, keď pri poslednej skladbe zhodil tuniku, ktorá do toho momentu aspoň čiastočne zakrývala spodný diel oblečenia a odhalil obtiahnutý čiernobiely celotelový komplet, tento dojem bol jasný - Jonathan Hoard rozhodne nebol hanblivý. Hoci niekomu mohlo toto vyzývavé oblečenie a správanie vadiť, jeho spevácky prejav nemal chybu. Obrovský rozsah, čistý falset, typicky zastretý černošský hlas s bezchybnou kontrolou a prekvapivé momenty hlbokých tónov - to všetko robilo z Hoarda výnimočný vokálny zjav, aký som ja osobne už dlho naživo nepočul. Dokonca musím povedať, že napriek tomu, že ma súhra tria aj individuálne inštrumentálne výkony veľmi bavili, vrchol koncertu pre mňa predstavovali skladby, v ktorých trio vystupovalo spolu s Jonathanom.
Najmladším členom kapely bol len 21-ročný bubeník Kweku Sumbry, ktorého kapelník predstavil ako young rising star, teda vychádzajúcu hviezdu jazzovej scény. Mladík zaujal vynikajúcou technikou, muzikalitou a driveom skúseného hudobníka, ako aj špeciálnym open sólom, ktorým začal prídavok - ako jediný, osamotený človek na pódiu. Sumbry sa predstavil ako typický americký mladý lev, plný energie, so zvládnutým remeslom svojho nástroja a mimoriadne citlivým uchom na náhle zmeny v hre kapely. Spolu so Sandersom a Črnčecom bol ochotný experimentovať a to bolo zrejme najviac citeľné v spoločnej skladbe z druhého setu, Coltranovho Countdownu, ktorú hrali v netradičnom 9/4 takte, s takmer sústavnými rytmickými zmenami.
Koncert kapely Marka Črnčeca s vynikajúcim vokálnym hosťom Jonathanom Hoardom stál za to - hudobníci predviedli hudbu, ktorá je typický pre súčasný jazz - plná vášne, nových rytmov, experimentovania a množstva pozitívnej energie, na pódiu, ako aj v publiku. Každý z členov sa predstavil individuálne, ako aj v súhre celej kapely. Hoci koncert skončil niekedy okolo 10-tej večer a teda hudobníci hrali s pauzou prakticky tri hodiny, tento času ušiel veľmi rýchlo a ani chvíľu som sa nenudil, práve naopak, neustále som čakal, čo nové ešte títo vynikajúci mladí experimentátori prinesú.
Teším sa na ďalšie podobné koncerty!
Autor: Martin Uherek
Foto: Róbert Ragan
