Reportáž: Jazz Fest Wien – Zážitok závisí od správneho výberu

Reportáž: Jazz Fest Wien – Zážitok závisí od správneho výberu
jazz.sk

Reportáž z troch koncertov Jazz Festu Wien

05.07.2016 Wolfgang Muthspiel „Solo“ / Scofield – Mehldau – Guiliana (Viedenská opera)

08.07.2016 John McLaughlin & The 4th Dimension (Viedenská radnica)

11.07.2016 Snarky Puppy / Marc Ribot & The Young Philadelphians (Viedenská radnica)

 

Viedenský Jazz Fest píše svoju históriu od roku 1991. Formát tohto festivalu nie je spätý s jedinou koncertnou lokalitou ale využíva rôzne priestory, kluby a inštitúcie. Vzhľadom na fungujúcu organizačnú štruktúru sa tento festival môže pochváliť aj veľmi lukratívnymi pódiami na ktorých víta svojich vyberaných hostí. Medzi tie najzaujímavejšie patria nepochybne Viedenská štátna opera, Viedenská radnica, Konzerthaus a Wiener Musikverein. Vybrať si tak možno nielen z početných interpretov ale aj koncertných priestorov, ktoré sa predovšetkým u vyššie zmienených, nepochybne spolupodieľajú na výslednom umeleckom zážitku. Problematickou sa však ukáže byť práve dilema voľby. Niektoré koncerty sa prekrývajú a dôležitým faktorom výberu je pre nejedného jazzového fanúšika nepochybne aj výška vstupného. Kto sa však rozhodol pre program na tých najlepších adresách neľutoval a na tri koncerty práve z tých zaujímavejších pódií sa pozrieme bližšie:

 

Wolfgang Muthspiel „Solo“ / Scofield – Mehldau – Guiliana

Pre viedenskú spoločnosť intelektuálov a umelcov začiatku 20. storočia boli typické dve veci: celodenné vysedávanie v kaviarni a večerné návštevy opery. Traduje sa porekadlo, že pre správneho bohéma bola kaviareň obývačkou a opera kostolom. Pre Viedenčana cisárskeho Rakúsko - Uhorska by bol večer, aký pripravili organizátori festivalu v utorok 05.07, asi nepredstaviteľný, šokujúci, poburujúci, škandalózny. Pre súčasníka nezaťaženého konzervatívnymi konvenciami však spoločnosť Wolfganga Muthspiela s jeho sólo projektom a špeciálneho zoskupenia výnimočných hudobníkov Mehldaua, Scofielda a Guilianu predstavovala veľmi zaujímavý a obohacujúci zážitok.

Wolfgang Muthspiel je ikonou rakúskej jazzovej gitary a stálicou Viedenského jazz festu na ktorom vystúpil už siedmy raz (1991, 1997, 1998, 2009, 2011, 2012). Tento sólo koncert bol prezentáciou nielen jeho improvizačných, ale aj pesničkárskych schopností. Nahrávaním niekoľkých stôp si vytváral podklady pre svoje citlivé, melodické vstupy v širšej škále žánrových prejavov od blues cez folk, etno až po rockovejšie fúzie. Muthspielovo vystúpenie bolo harmonickým úvodom do pestrého a prekvapivého večera v opere, kde by bolo ešte pred niekoľkými rokmi nemysliteľné aby nielenže v hľadisku, ale dokonca i na pódiu vystúpil niekto v rifliach a tričku (ešte že mal aspoň klobúkJ).

Druhým a hlavným vystúpením malo byť očakávané spojenie Mehldaua so Scofieldom. Dalo sa predpokladať, že pôjde o upgrade projektu „Mehliana“ z roku 2014, kde sa v kryptograme názvu projektu ukrýva meno ďalšieho člena a síce bubeníka Marka Guilianu. Guiliana je známy predovšetkým spoluprácou s Avishaiom Cohenom a Davidom Bowiem, z jeho tragicky posledného albumu „Blackstar“ (2016). John Scofield, ktorý je mimochodom rovnakou stálicou Jazz festu Wien ako Muthspiel, keďže tu vystúpil po piatykrát (1991, 1997, 2009, 2012), priniesol do tohto experimentálneho dua ďalší prekvapivý moment. Jeho charakteristická hra, spolu s kompozíciami ako „Jungle Fiction“, „Pop Ho“, „Scoville“ zapadli do tohto modelu a umožnili aj pôvodným skladbám z projektu „Mehliana“ zaodieť sa do razantného gitarového šatu. O čo väčšie bolo prekvapenie keď sa Scofield prezentoval aj ako hráč na basovú gitaru, ktorú mal nainštalovanú na statíve a ktorú používal v pasážach, v ktorých Mehldau nehral basovú linku na Moogu. Môj pocit z tejto Scofieldovej novej „funkcie“ bol trochu rozpačitý. Zvyknutý na jeho nezameniteľnú gitarovú interpretáciu, mi jeho presná a účelná basa v spleti Mehldauových syntezátorových sól a Guilianovho groovu pripadala až príliš minimalistická. Ako som sa však mal možnosť rozprávať s niekoľkými návštevníkmi koncertu, tak im práve Scofieldova presnosť na base v daných kompozíciách sedela. Preto namiesto unáhlených záverov a nemiestnej kritiky musím odporučiť tento projekt každému k osobnému vypočutiu, ide o skutočne podnetné počúvanie.  

John McLaughlin & The 4th Dimension

Po predminuloročnom dvojkoncerte v Porgy & Bess sa John McLaughlin do Viedne vrátil, aby svoju nad-dimenzionálnu jazzrockovú smršť prehnal priestormi arkádového nádvoria neorenesančnej radnice. Opäť čarovné miesto, ktoré však podľa niektorých návštevníkov trpí zlou akustikou. S týmto tvrdením som na koncerte zakladateľa a nositeľa značky Mahavishnu orchestra nemohol súhlasiť. S náročným priestorom ohraničeného nádvoria so širokými arkádovými poliami sa zvukárom síce pracuje ťažko, energia z hudby tohto britského vizionára však aj napriek niektorým neželaným rezonanciám mohla intenzívne prúdiť na pohodlne usadený dav divákov. Predovšetkým aktuálny album staronového projektu The 4th Dimension „Black Light“ (2015) nezostal nič dlžný povesti epických a spirituálne motivovaných kompozícií. Rovnako ako svojho času úderné Cobhamove základy na „Birds of Fire“ (1973) tak aj teraz bola zvuková kulisa navrhnutá tak aby sa na nej čo najjasnejšie vynímala hviezda Johna McLaughlina. Štvrtá dimenzia je výsledkom mnohoročnej spolupráce s hudobníkmi rôznych kultúr a hudobných tradícií. Ranjit Barot je McLaughlinov dvorný indický bubeník, ktorému výborne sekundoval kamerunský basgitarista Etienne Mbappe. Počas koncertu som však mal pocit, že práve na bicích by som uvítal expresívnejší zvukový prejav. Pri najimpulzívnejších skladbách ako „El Hombre“, alebo „Mother Tongues“ mi chýbal práve ten razantnejší charakter, napríklad Cobhamovej rytmiky. V tomto smere bolo prekvapením s akou vehemenciou sa napríklad pri skladbe Kiki posadil za druhú sadu bicích klavirista a nepochybne multiinštrumentálny talent Gary Husband. Nie len, že sférické zvuky jeho syntezátora zapĺňali každé voľné miesto dvorany radnice, ale jeho presuny za bicie boli aj príjemným spestrením bubenícky skôr strohého prejavu Ranjita Barota. Koncert Johna McLaughlina a jeho projektu The 4th Dimension bol dôkazom vitality jazzu vyvierajúceho z autentického prameňa fusion, ktorým John aj vo svojich 74 rokoch nepochybne je!

Snarky Puppy / Marc Ribot & The Young Philadelphians

Mojim posledným výberom z rozsiahlej ponuky Jazz Festu Wien (alebo skôr predposledným, pretože v auguste sa ešte chystám vypočuť si Kamasi Washingtona) bol dvojkoncert kapiel Marca Ribota a Snarky Puppy opäť v radnici. Žiaľ o kvalite respektíve nekvalite zvuku na radničnom nádvorí som sa mohol presvedčiť na vlastné uši práve na koncerte tohto vplyvného gitaristu z Newarku v New Jersy. Povedomé a melodicky chytľavé piesne Marca Ribota s jeho koncertným zoskupením The Young Philadelphians sa zlievali v ohlušujúcom dunení do neartikulovanej zmesi basov a nejasných ozvien. Táto zvuková nepríjemnosť znemožnila započúvať sa a nerušene sledovať uvažovanie hudobníka o ktorom sa uznanlivo vyjadrujú napríklad Tom Waits, Norah Jones či Elvis Costello. Dešifrovať známejšie melódie ako „The Hustle“ nebolo jednoduché a keďže mala nasledovať ešte kapela, kvôli ktorej som v ten večer na koncert išiel, bol som pochopiteľne rozladený z predstavy pokračujúceho zvukového kolapsu. Našťastie som sa mýlil a už po prvých taktoch Snarky Puppy bolo jasné, že problém zvuku, ako to často býva, nie je až tak problémom priestoru ako skôr zvukového technika. Z akého dôvodu teda zvukári vytvorili u Marca Ribota ten punkový feeling mi zostane záhadou. Po tom, ako som si vypočul jeho nahrávku „Live in Tokyo“ z roku 2015 si myslím, že to zrejme bude nepochopiteľný zámer. Žeby nový trend v produkcii tzv. Philly-Soulu, neviem, ale bolo to značne rušivé.

Nakoniec ale vystúpenie, v súčasnosti hádam najvýraznejšej fusion formácie, Snarky Puppy prinieslo overené a kvalitne prevedené syntézy rôznych vplyvov a žánrových prestupov. Aktuálny štúdiový album „Culcha Vulcha“ (2016) bol nosným aj pre dramaturgiu vystúpenia a hoci ide o album vymykajúci sa ich dlhšej tradícii živých nahrávok, v live prevedení sú nové kompozície ako „Semente“, „Grown Folks“ alebo „Palermo“ rovnako charizmatické ako „Lingus“, „Shofukan“ či „Binky“. Michael League pracuje už desať rokov na projekte hudobnícky pluralitného a žánre synkretizujúceho organizmu, ktorý dáva dostatok priestoru aj takým osobnostiam ako Cory Henry. Ten síce na Viedenskom koncerte chýbal, kvalitatívnou absenciou sa to však neprejavilo. Vyvážená porcia exotických kombinácií rytmov, hymnických refrénov, staccat, hypnotických improvizácii, cyklicky sa rozvíjajúcich melodií a harmonických polytonalít to všetko je pre Snarky Puppy receptom ku globálnemu úspechu. Ich hudba je atmosférická a monumentálna zároveň a takýto pocit zostal, napriek pochybnostiam voči ozvučeniu.

Už sa teším na Kamasi Washingtona. 

 

Text: Miroslav Haľák

Foto McLaughlina: Zuzana Dohnalová

Ostatné foto: Miroslav Haľák

Galéria

Muthspiel res.jpg
Scofield_II res.jpg
SnarkyPuppy.jpg
Etienne Mbappe
Gary Husband
Ranjita Barot
John McLaughlin
John & Gary
The 4th Dimension
John McLaughlin
Etienne Mbappe & John McLaughlin
John McLaughlin
Gary Husband
kľaňačka
John McLaughlin

 

 

Ďalšie články

Hadrien Feraud: Nová hviezda na basovom nebi
John McLaughlin o ňom povedal, že je novým Jacom Pastoriusom. Hadrien Feraud síce len budúci...
Al Di Meola: Vždy hovorím publiku, že ma vidí hrať elektrickú hudbu posledný raz
Rozhovor s Al Di Meolom, 9.6.2015, Bratislava   Al Di Meola (1954) je mimoriadne produktívny...
BJD 2015: Piatok ponúkol pestrú kombináciu fusion, moderného jazzu a veľkého zvuku
V piatok 23.10. hostila Incheba 41. ročník najznámejšieho slovenského jazzového festivalu...
Trendy jazzu 21. storočia (2. časť): Jazz je mŕtvy, nech žije jazz?
Ak medzi jazzmanmi spomeniete mená Robert Glasper, Esperanza Spalding, či Hiromi, nikto zrejme...
Nový názov i obsadenie: Pressburg Saxophone Quartet sa predstaví poslucháčom už tento štvrtok v Petržalke
Pressburg Saxophone Quartet je nový názov pre saxofónové kvarteto, ktoré v roku 2014 založil...
Jazzmani Nikitin a Šrámek odohrajú koncerty na východe Slovenska i v Maďarsku
Poslednú štúdiovú novinku Altar Double Quintet predstavia v šiestich mestách Slovenska a Maďarska...
V júli nás čaká špeciálne prekvapenie: Po prvýkrát uzrie svetlo sveta koncert Thelonia Monka
Už 31. júla bude vydaná nahrávka z roku 1968. Pre všetkých fanúšikov jazzu ide o výnimočnú udalosť...
Mikulášsky Jazzový Festival bude inšpirovať, nielen workshopovať
Vyhľadávanie a podpora talentov je neoddeliteľnou súčasťou práce dramaturgov všetkých hudobných...