Rozhovor s Billom Evansom - II. časť

Rozhovor s Billom Evansom - II. časť
jazz.sk

Bill Evans (1929 - 1980) bol jedným z najznámejších a najvplyvnejších amerických jazzových pianistov 20. storočia a mnohonásobný držiteľ ceny Grammy.
V roku 1965 ho počas jeho turné vyspovedal šéfredaktor francúzskeho mesačníka Jazz Magazine Jean-Louis Ginibre. Vyše hodinový rozhovor vám prinesieme na našom portáli v niekoľkých častiach. Dnes časť druhá:

Veľa ste skúšali s Milesovou skupinou?
Nie, nikdy. A nikdy som neskúšal ani so svojim triom. My si veľmi dobre rozumieme. Ak viete melódiu, musíte byť schopní ju zahrať. Každý hudobník má na to dosť hudobného majstrovstva. Od začiatku sme nikdy neskúšali ani s triom, ani s Milesovou skupinou.
 
Prečo ste odišili od Milesa?
Bol som veľmi nspokojný, keď som bol s ním. Neviem presne prečo, ale v jednom momente som cítil, že je čas ísť. Povedal som to Milesovi a on súhlasil. Zostali sme veľmi dobrí priatelia.

Požiadal vás Miles, aby ste hrali v určitom duchu?
Začal to požadovať, ale ja som ho nenechal. Miles vás môže sekýrovať, ak ho necháte. Ale keď sa nenecháte, bude vás mať ešte radšej.
 
Ako ste vnímali svoju skúsenosť so Scottom LaFaro?
Bolo to úžasné. Nebol to len hudobný zážitok. Scott bol jednou z najživších osôb, aké som kedy poznal. Vždy bol pre mňa zdrojom inšpirácie. Ja neviem, čo by sa bolo stalo, keby nezomrel. On sa dostal tak ďaleko a tak rýchlo! Nemyslím si, že by sa dostal oveľa ďalej.
 
Verili ste, že by ste ho niekedy mohli v triu nahradiť?
Nemyslím si, že môže byť nahradený. Už nikdy nenájdem niekoho ako je on, ale našiel som niekoho s inými kvalitami. Chuck Israels hrá skvele a ponúka veci, ktoré Scott nemal. Ale ja nikdy nebudem môcť nájsť niekoho, ako Scott alebo Chuck alebo Gary Peacock.

Prečo to nefungovalo s Gary Peacockom?
Gary je v strede osobnej krízy a ja na nikoho nechcem penášať svoje myšlienky a svoj ​​štýl. Mám príliš veľkú úctu ku Garyho talentu, aby som na neho niečo prenášal a chcel som mu dať šancu, aby našiel sám seba. Čím viac so mnou hral, tým viac sa mu páčilo, čo sme robili, tým viac v to veríl. Avšak cítil, že by chcel robiť niečo iné a ja som ho nechcel nútiť. Tak sme sa rozišli.
 
Ako ste sa rozišli s Paulom Motian?
Bol to on, kto nás opustil! V Los Angeles. Odišiel, pretože trpel odlúčením od svojej manželky a tiež pre malé nezhody v kapele, nezhody, ktoré sa nebudem snažiť vysvetľovať. Mám veľmi rád Paula. Zostal u nás dlhú dobu.

Počúvate klasickú hudbu?
Áno, aj ju občas hrám pre vlastné potešenie.
 
Kto je váš najobľúbenejší skladateľ?
Všetci veľkí majstri: Back, Brahms, Debussy, Beethoven, Bartók, Stravinskij. Cítim, že nechápem, čo sa dnes deje v klasickej hudbe. Snažím sa to pochopiť, ale nedochádza mi to.
 
Nahrávali ste s Gunther Schullerom a George Russellom. Aké sú vaše pocity?
Obdivujem ich oboch, ale nesúhlasím s mnohými Schullerovými názormi a s niektorými Russellovými. Stále pokladám Russella za jedného z mála - ak nie jediného - dobré jazzového skladateľa. Schuller má veľa vedomostí, je to nádherný hudobník. Ale ja stále čakám na niekoho, neviem na koho, ale ja stále čakám.

Hrali ste na filmovom soundtracku ‘Odds Against Tomorrow’. Čo si myslíte o tomto zážitku?
Bol som trochu sklamaný. Vo filme je milostná scéna medzi Robertom Ryanom a Gloriou Grahame. Improvizoval som na ňu. Díval som sa na fotografiu pokým som improvizoval a potom som improvizáciu koordinoval s tým, čo išlo na obrazovke. Keď som videl film, zistil som, že hudba bola posunutá so štvor-sekundovým oneskorením. Už to nič neznamenalo.

Čo pre vás predstavuje slovo „sloboda" v hudbe?
Pre mňa „sloboda" znamená vytvoriť priestor tam, kde na žačatku žiadny nie je. Vezmete hudobný part. Zdá sa, že tam žiadna sloboda nie je, ale ak si doprajete dostatok času, ak porozumiete, čo v tom parte je, nájdete toľko slobody, koľko chcete. Part môžete tiež vyhodiť, sadnúť si ku klavíru, hrať so svojimi lakťami a povedať: "Toto je sloboda." To nie je pre mňa. Najcennejšia sloboda je tá, ktorá má silu, pretože tá vyhrala nad niečim pevným, niečim rigidným.
 
Počúvate Ornette Colemana?
V New Yorku sme hrali v rovnakom klube dva týždne pred príchodom do Paríža. Nemôžem poprieť, že niektorým ľudom sa páči, ale nie je to vôbec môj hudobný prístup. Nie som Ornette Coleman a bolo by pre mňa zbytočné snažiť sa robiť ten druh hudby. Musel by som žiť svoj ​​život odznovu a byť niekým iným, to je všetko, čo k tomu môžem povedať.
 
Počas tohto angažmánu hral tiež na husle?
Áno, na husle (violin), ale môžete to pokojne nazvať zneuctením (violation)!

Posledná časť rozhovoru čoskoro...
 

 

 

Ďalšie články

V newyorskej Metropolitan Opera po prvýkrát v histórii zaznie opera černošského skladateľa: Trubkár Terence Blanchard a jeho opera Fire Shut Up In My Bones
Terence Blanchard, jeden z najlepších trubkárov súčasnosti, dlhoročný skladateľ filmovej hudby a...
Zabudnuté ľudové piesne v krásnych folk-jazzových aranžmánoch. Predstavujeme nový album Zuzany Mojžišovej ,,Puščaňa’’
,,Spoločné hľadanie hudobného krásna pokračuje ďalej’’. Tieto úvodné slová, ktoré privítajú...
Joey Alexander vydáva nový album "Warna". Prvý singel s názvom Downtime je dostupný na Spotify
Joey Alexander, mladý klavíriny génius niekoľkokrát nominovaný na cenu Grammy, ohlásil vydanie...
AMC Trio dnes vydáva nový album. Pokrstí ho 7-násobný držiteľ Grammy Randy Brecker
Prešovské AMC TRIO má po štyroch rokoch nový autorský album. Nemá konkrétne pomenovanie, ale na...