Rozhovor s Billom Evansom - I. časť

Rozhovor s Billom Evansom - I. časť
jazz.sk

Bill Evans (1929 - 1980) bol jedným z najznámejších a najvplyvnejších amerických jazzových pianistov 20. storočia a mnohonásobný držiteľ ceny Grammy. Jeho harmonické cítenie a nová a často prekvapivá interpretácia jazzových štandardov mala vplyv na celé generácie pianistov. Hoci jeho život ukončili drogy, Evans za sebou zanechal hudobný odkaz, ktorý je dnes považovaný za jazzovú klasiku. V roku 1965 ho počas jeho turné vyspovedal šéfredaktor francúzskeho mesačníka Jazz Magazine Jean-Louis Ginibre. Vyše hodinový rozhovor vám prinesieme na našom portáli v niekoľkých častiach. Dnes časť prvá:

Niektorí kritici hovoria, že vaša hudba je impresionistická. Čo si myslíte?
Ja milujem impresionistov. Milujem Debussyho. Je to jeden z mojich najobľúbenejších autorov. Nie som blázon do obrazov, ale keby som bol, tak by som preferoval  impresionistov. Niekedy mám pocit, akoby som žil dvesto rokov dozadu v osemnástom storočí, a nie v dvadsiatom. Tak neviem, či som impresionistický alebo nie. Chcel by som to zmeniť, ale cítim, že nemôžem, kým nie som schopný nahradiť to, čo robím, niečim lepším. Zatiaľ som nenašiel nič lepšie, takže som spokojný s tým, čo mám.

Hľadáte zámerne, alebo to nechávate plynúť samo?
Nechávam to plynúť. Postupom času som zistil, že som sa od iných ľudí mnohému naučil a teraz  hovoria mne, že som ovplyvnil iných hudobníkov. Neverím, že som tak nadaný ako niektorí iní. Niekto naozaj talentovaný vlastní akoby to správne vybavenie a hrá výborne už v 16-tich alebo 17-tich rokoch - oveľa lepšie, než som mohol hrať ja v tomto veku. Musel som veľa cvičiť a tráviť veľa času hľadaním a „vŕtaním“, než som sa niekde dostal. A kvôli tomu som si neskôr uvedomil, čo som robil, nebol som žiadna imitácia. Našiel som sám seba v syntéze s imitovaním mnohých hudobníkov. Z toho niečo vyšlo a myslím, že je to naozaj moje.
 
Ste prekvapený  z vášho úspechu?
Áno, som ... tvrdo som pracoval, aby som ho získal, dal som do toho všetky svoje nádeje. Ale vidím toľko talentovaných ľudí, ktorí nie sú úspešní ....

Keď ste začínali, ktorých klaviristov ste obdivovali?
Myslím, že najmä Nat King Cole-a. Je to skvelý pianista. A potom Earl Hines, Bud Powell. Bud mal na mňa najväčší vplyv, pretože má zmysel pre formu. Ale tiež Dave Brubeck, George Shearing, Oscar Peterson, Al Haig a Lou Levy.
 
Prečo Dave Brubeck?
Viete, učíte sa od každého. Od Nat King Cole-a by som si vzal rytmus a riedkosť, od Dave Brubeck-a konkrétne vyjadrovanie, od George Shearing-a tiež vyjadrovanie, ale iného druhu, od Oscar Peterson-a silný swing, od Earl Hines-a zmysel pre štruktúru. Bud Powell má to všetko, ale ani od neho by som si to všetko nevzal. Nepočúval by som Budovu nahrávku, aby som hral spolu s ňou a pokúsil sa ju napodobniť. Skôr by som počúval nahrávku a pokúsil sa vstrebať jej podstatu a aplikovať ju na niečo iné. Okrem toho, neboli to len klaviristi, ale aj saxofóny, trubky, všetci. Čo ma zaujíma je to skôr pohľad "takto sa myslí v jazze", než "takto sa hrá jazz".

A čo Thelonious Monk?
Až tak nie. Avšak páči sa mi. Mnohí sa snažia absorbovať Monkovu hru. On je však tak silná a krásna individualita, že  napodobňovanie ho je vlastne jeho urážaním a je to slepá ulička. Vzdáte sa vlastnej osobnosti, keď ho napodobňujete - ​​alebo niekoho iného v takom význame.

Môžete hovoriť o vašich experimentoch v oblasti rytmu?
Nie tak celkom. Je to len feel. Začal som profesionálne keď som mal 12 a pól. Každý chce hrať po škole jazz a zo stoviek, tisícov, len málo ľudí uspeje. Takže to nie je tak, že sa rozhodnete, čo budete robiť a zavriete sa do kumbálu cvičiť. Myslím si, že jazz je ľudová hudba našej krajiny a ja verím, že sa bude šíriť a rozvíjať. Nemám rád to, čo nemá žiadnu tradíciu. Ale s rytmom nejak špeciálne neexperimentujem.

Keď ste mali 16 rokov, dali ste spolu s vašim bratom  dohromady kapelu...
To bolo na vysokej škole. Predtým som hral so staršími muzikantmi v tanečných kapelách, takže som mal dobré zázemie. S bratom sme dali dohromady kapelu zostavenú výhradne zo študentov. V šiestich rokoch som začal hrať na klavír. Hrával som klasickú hudbu a len to, čo bolo napísané. Keby ma požiadali zahrať “The Star Spangled Banner”, nevedel by som to zahrať bez partu. V 12-tich som začínal hrať v kapelách. Hral som, čo bolo napísané až do dňa, keď som zahral niečo, čo nebolo. Bolo to nádherné nájsť niečo, čo nebolo napísané a napriek tomu to znelo dobre! To je to, čo ma naozaj viedlo k jazzu.

Medzi tými študentmi, ktorí s vami hrali, bol niekto, ktorý sa stal profesionálnym hráčom jazzu?
Nie, ale, Bože môj, Amerika je tak veľká! Každá vysoká škola má jednu alebo dve skupiny. Každý chce hrať a trochu aj hrá. Je to úbohé vidieť v New Yorku toľko vynikajúcich hudobníkov, ktorí nemajú čo do úst. Možnože niekde inde by boli králi, ale v New Yorku sú nikto. Musel som sa prebojovávať veľmi dlho. Keď som prišiel do New Yorku, musel som čakať tri roky, než som to dokázal. Ale je to veľmi ťažké. Ak sa vám podarí uspieť ľahko, vystavujete sa riziku ľahkého pádu späť dole. Ale ak si necháte dostatok času a Váš talent je skutočný, tak to vytrvá dlho.

Boli ste ešte na vysokej škole, keď ste hrali s Mundell Lowe-om...
Áno. Bol som na univerzite v Louisiane. Mundell Lowe prišiel do mesta a niekto z vysokej školy ho požiadal, aby si ma vypočul. V tej dobe som bol junior. Neskôr som dostal telegram: "Chceš so mnou tento rok v lete pracovať?" Samozrejme som prijal a pracoval s ním a s Red Mitchellom. Chcel som opustiť vysokú školu, ale on mi poradil, aby som svoje štúdium dokončil. Neskôr, vďaka Mundellovi, som sa stretol s Tony Scottom. Keď som skončil vysokú školu, Tony mi našiel nejakú prácu s Herbie Fieldsom. Zostal som s Herbiem desať mesiacov a potom som bol odvedený do armády. Po troch rokoch v armáde som sa vrátil domov do New Jersey a zostal tam rok a pol. Potom som išiel do New Yorku, kde som „potil krv“ dva alebo tri roky. A začalo sa to diať. V skutočnosti je to len dva roky, odkedy som v pohode. Môžem dostať to, čo chcem a ja nechcem veľa.
 
Herbie Fields spáchal samovraždu...
Áno, pred dvoma rokmi. V niektorých ohľadoch bol predchodcom Rock ‘n Roll-u. Krútil sa, mykal. Rock ‘n Roll prišiel, priniesol milióny dolárov, ale nič pre Herbie Fieldsa. Jeho žena aj s deťmi ho opustili. Píl, nemal už nič. A tak sa zabil. Je to pre neho lepšie. Radšej by som ho videl mŕtveho, než žijúceho so všetkými tými utrpeniami.

Hrali ste s Eddie Costa...
Boli sme veľmi dobrí priatelia. Raz sme spolu nahrávali, ale nehrali sme spolu často. Obaja sme mali radi šport. Hodinu pred tým, ako ho zabili, som bol s ním.
 
Ako vás Miles Davis najal?
Zavolal mi na telefón. Raz som sa s ním jednoducho stretol v “The Composers.” Niekto ma predstavil. O šesť mesiacov neskôr volal a spýtal sa ma, či s ním chcem pracovať cez víkend. Zrejme som sa mu páčil, pretože ma najal.

Pokračovanie rozhovoru čoskoro...

Galéria

Rozhovor s Billom Evansom - I. časť
Rozhovor s Billom Evansom - I. časť
Rozhovor s Billom Evansom - I. časť

 

 

Ďalšie články

Leto v parku: Cha Bud!, Zuzana Mikulcová a Peter Lipa vystúpia v košickom Kulturparku
Na veľký hudobný sviatok sa môžu pripraviť vyznávači jazzu, pretože počas Leta v parku príde...
V Bratislave bude učiť hviezda z Broadwaya: Spevácky workshop zakončí koncert na Hlavnom námestí
Už o necelý mesiac 10. a 11. augusta 2019 sa v Pistoriho paláci v Bratislave uskutoční 2-dňový...
Saxofonista Nikola Bankov vydáva svoj debut: Pozval si naň svetového hosťa a zahraničnú zostavu
Mladý len 20-ročný saxofonista Nikola Bankov pred nedávnom nahral svoj debutový album a posiela...
Záverečný koncert ODJF 2019: Kenny Garrett – geniálny umelec a zabávač v jednej osobe
V utorok 2. júla sa v krásnych priestoroch divadla Pavla Országha Hviezdoslava v ...