Je jedným z dôležitých hudobníkov, ktorí stoja za vývojom súčasného poľského jazzu. Uznaný bez zbytočných slov a často výhľadávaný na spoluprácu. Na jednej strane otvorený, nekompromisný, na strane druhej dôsledný a oddaný hudbe. Poľský bubeník a pedagóg Lukasz Zyta.
1. Bicie ťa zaujímali od začiatku, alebo cez nejaký iný hudobný nástroj? Ako si vlastne prišiel na to, že práve bicie?
Bolo to trocha prirodzené, lebo môj otec je bubeníkom vo Filharmónii v Bydgoszcy a už od detstva som veľmi chcel hrať na tomto nástroji. Prvým mojím nástrojom bol ale klavír.
2. Každý bubeník hľadá správne paličky, metličky a iné spôsoby. Čo používaš ty na hranie? Rád hráš rukami?
Snažím sa neustále hľadať nové zvuky, a hranie rukami je jedným zo spôsobov, ako sa k tomu dopracovať. Takže, keď počujem,že sa to bude hodiť do nejakej skladby, hrám rukami. Mojím nedosiahnuteľným majstrom v hre rukami je legendárny bubeník Papa Joe Jones.
3.A tak úprimne – koľko by si chcel na sebe ( na svojom hraní) denne pracovať a koľko pracuješ? Dúfam, že ešte pracuješ :).....
Kedysi, keď som bol na strednej škole, potom na vysokej, cvičil som veľmi veľa a pravidelne. Teraz veľa cestujem, hrám koncerty, učím, mám rodinu, s ktorou veľmi rád trávim čas, takže nie vždy mi zostáva čas na cvičenie. Snažím sa cvičiť vždy, keď som doma. Vtedy hrám 2 – 3 hodiny. Dôležité je pre mňa premýšľaie o hudbe bez nástroja. Rozmýšľam napríklad o skladbe, ktorú hrám v nejakej kapele, predstavujem si jej náladu, akým spôsobom môžem rozohrať sóla daných spoluhráčov, atď.
4. Mať vlastný zvuk, jazyk hry, to je asi snom každého dobrého hudobníka. Aká bola cesta k tomu, aby si našiel svoj zvuk a jazyk, aký máš?
To je veľmi ťažká otázka! Mal som možno šťastie, že od začiatku môjho dobrodružstva z hudbou som stretával ľudí, ktorí mi otvárali oči v istých veciach a upovedomovali ma, ako hrať, cvičiť, počúvať hudbu, atď. Dôležité je, aby ste dokázali prijať úvahy svojich starších, viac životom skúsených kolegov. A samotný proces hľadania vlastného hlasu je dlhý, prácny a vyžaduje veľa trpezlivosti.
5. Pred niekoľkými dňami zomrel Paul Motian. Čo ti dal on ako bubeník?
Paul Motian bol nekonvenčným bubeníkom a neobyčajne originálnym. Jeho hra bola veľmi úsporná a nezvyčajne melodická. Bol bubeníkom s charakteristickým, unikátnym zvukom, ktorý sa dá rozpoznať po niekoľkých úderoch. On jednoducho zobral do rúk paličky a hral. Počúval som jeho nahrávky v triu Billa Evansa, v kapelách Keitha Jarretta a tiež jeho vlastné projekty.
6. Kedysi som videla taký dokument, v ktorom Elvin Jones rozprával o tom, ako cvičí. Hovoril, že v priebehu cvičenia si predstavoval, že hrá ako keby s hudobníkmi, čiže jeho práca nad sebou dozrievala vo vymyslenej kapele. Skúšal si taký spôsob cvičenia?
Samozrejme! To je najlepší spôsob cvičenia. Dokonca cvičiac s metronómom si predstavujem, že hrám v duete s muzikantom, ktorý má ideálny time a spolu hráme rôzne skladby. :) Dobrým spôsobom je cvičenie s nahrávkami. Zbožňujem hrať s Paulom Chambersom.:)
7. Aké činely používaš na hranie? Máš nejakú značku, ktorá ťa už dlho rokov zaujíma?
Používam činely rôznych firiem. Hi hat mám Zildjan a ďalšie sú od iných firiem, Sabian, Istanbul, Bosphorus, Meinl. Zaujíma ma predovšetkým zvuk činela, nie značka.
8. Rytmus je základom hudby. Je nejaký rytmus, ktorý je pre teba „vesmír“ a jednoducho mu nedokážeš porozumieť?
Je veľa komplikovaných rytmov, ktoré mi robia ťažkosti. Snažím sa započúvať sa do nich a pochopiť ich. Tie najviac komplikované sú balkánske, indické. Tiež tie, ktoré používa Avishai Cohen. Nezvyčajne komplikované rytmické štruktúry využíva tiež Steve Coleman.
9. Hral si s rôznymi zaujímavými hudobníkmi. To je veľká zodpovednosť. Ktorý z nich ťa naučil najviac a prečo?
V skutočnosti to bolo každé hranie, každý pobyt v štúdiu, či na pódiu niečo učí. Veľa som sa naučil od Janusza Muniaka – vynikajúceho poľského saxofonistu, žijúceho v Krakowe.Mal som príležitosť hrať s ním v jeho krakowskom klube od začiatku môjho štúdia v Katowiciach a za veľa mu vďačím. Naučil ma veci, ktoré by som sa v žiadnej škole nenaučil. Ale hudobníkom, ktorý na mňa najviac zapôsobil je Bennie Maupin – legendárny americký saxofonista, ktorý spolupracoval kedysi s Milesom Davisom, Herbiem Hancockom, či Horacom Silverom. Hrávame už niekoľko rokov a zakaždým to je pre mňa neobyčajný zážitok. Je to hudobník s nezvyčajnou charizmou a hrajúc s ním si uvedomujem, že hrám veci, ktoré som nikdy pred tým nehral. Je to nezvyčajne inšpirujúca a veľká skúsenosť !!!
10. O čom sníva poľský bubeník Lukasz Zyta?
Najdôležitejšia je pre mňa rodina, takže snívam o tom, aby boli všetci zdraví. A keď ide o hudbu, chcel by som vycestovať do New Yorku, cítiť atmosféru toho mesta, navštíviť zopár klubov, popočúvať koncerty a možno niekde zahrať. ; )
11. Si naozaj vynikajúcim pedagógom, sama som to zažila a rada pozorujem tvoj pedagogický talent. Učil ťa niekto učiť, alebo to máš jednoducho od Boha?
Mal som vynikajúcich učiteľov,: ) od ktorých som sa veľa naučil, ako pristupovať k študentom. Najdôležitejšie je každého brať individuálne, každý sme iní a každý z nás potrebuje niečo iné. Dôležité je tiež počúvať študentov, lebo som sa veľa od nich naučil.
12. Asi máš 5 albumov, ku ktorým sa ako bubeník vraciaš a jednoducho ich rád počúvaš. Ktoré? Čo ťa naučila tá hudba?
To je veľmi ťažká otázka, ale skúsim. Moje obľúbené albumy, ku ktorým sa rád a často vraciam,sú : Ahmad Jammal Trio - “Cross Country 1958-1961” , Miles Davis - “My Funny Valentine + Four and More”, John Coltrane - “Crescent”, Thelonius Monk Quartet - “Live At The It Club”, Keith Jarrett Trio - “The Cure”. A čo ma naučila tá hudba? Najviac asi pokore. I to, že vôbec netreba hrať rýchlo a hlasno, aby som niečo odovzdal.
13. Ako sa ti hralo naposledy na Slovensku? Poznáš niejakého slovenského hudobníka, ktorým si bol pozitívne zaskočený z hudobného hľadiska?
Ďakujem, hralo sa veľmi dobre. Koniec koncov na festivale v Košiciach som hral už piaty, alebo šiesty krát a rád sa tam vraciam. A zo slovenských hudobníkov poznám dobre tých, čo žijú v Prahe, Daniela Šoltysa, kontrabasistu Rasťa Uhríka, Oskara Toroka, a potom Roberta Ragana, Klaudia Kováča, AMC trio, Juraja Kalásza. Slovenská jazzová scéna sa zväčšuje a z toho, čo pozorujem, objavuje sa veľa zaujímavých kapiel.
Pre Jazz.sk - Jana Bezek
Foto: Peter Horkavý
