Rozhovor s Vertigo: Slovami o abstraktnom umení

Rozhovor s Vertigo: Slovami o abstraktnom umení
jazz.sk

POTREBA, PNUTIE, VIBRÁCIA, NUTNOSŤ A DUCHOVNO.

...alebo slovami o abstraktnom umení...
 

Hudba skupiny Vertigo občas znie ako divoká hudobná debata. A taký istý bol môj rozhovor s nimi po koncerte v novomestskom klube Blue Note. Tesne pred uverejnením tohto rozhovoru Vertigo získali cenu Andela v kategórii Jazz & Blues. Tu Vám ponúkam akúsi transkripciu tých šiestich hlasov ktoré sa často prelínali cez seba.

 

Ako to vyzeralo s návštevnosťou koncertov na  turné?

Marcel Bárta (M.B.): Zatiaľ super, zatiaľ bolo akoby plno na tie miestnosti.

Vojtěch Procházka (V.P.): Najmenej bolo asi v Plzni.

M.B.: Plzeň bola akurát slabá.

 

Marcel, keď sme sa na začiatku rozprávali spomenul si, že intenzívne skúšate. Zaujímalo by ma ako sa takáto muzika intenzívne skúša.

 

V.P.:  Ten vývoj každej tej skladby je vopred daný a jasný.

M.B.: Potom sú tam pasáže ktoré sú voľné, tie sú zamerané na niekoho kto má slobodu to meniť a robiť čo chce. Ale v podstate tie témy sú napísané.

Daniel Šoltis (D.Š.):  No ale na druhej strane je tam možnosť, že sa to koľko krát úplne nasmeruje ...

M.B.: To je tým ako sa to ohráva, ono sa to v nejakej podobe naskúša a tá vec sa môže úplne zmeniť a za pol roka znie úplne inak.

 

To znamená, že jedno z pravidiel je, nie sú žiadne pravidlá?

V.P.: Nie opačne, pravidlá sú naopak veľmi prísne, tá hudba je veľmi štruktúrovaná.

M.B.: Je to tiež ako u ktorej veci, niektoré sú viac voľnejšie a niektoré sa hrajú akoby stále rovnako.

 

Vojtech, v jednom rozhovore s tebou  ktorý som nedávno počúval si rozprával o tom, že scéna v Čechách a na Slovensku je malá a že aj Vy ako Vertigo sa jej snažíte prispôsobiť. Zaujímalo by ma, či riešite čisto len muziku, alebo či sa trošku bavíte aj o tom, nakoľko to ešte môže byť pre ľudí, teda nie len pre muzikantov, počúvateľné.

V.P.:  No áno, ja si myslím, že to riešime omnoho viac než ...

Dorota Barová (D.B.):  Ja nič také neriešim teda ...

V.P.:  ... tak ty možno nie ...

M.B.:  Ja to teda neriešim vôbec, ani náhodou. Apropo „počúvateľnosť a nepočúvateľnosť“ neexistuje pretože my sme hrali úplne abstraktné free pre ľudí ktorí to v živote nepočuli a boli z toho úplne nadšení a naopak keď sme hrali pre muzikantov tak tí to vôbec  nebrali, pretože už majú nejaké zákony a predstavu ako by to malo znieť a už si v niečom idú ...

D.Š.:  Rozhodne sa nedeje, že by sme kvôli publiku upravovali program, to by vlastne nemalo zmysel nič z toho čo robíme.

...ale Vojtech s tým, myslím si, tak úplne nesúhlasí...

V.P.: „Noo tak, ja neviem, to ani nie je nejaké nesúhlasenie...“

M.B.: Tak súhlasíš alebo nie ?!

V.P.:  „Nepodepíšu!“ (Hromadný smiech)

Ja Vašu hudbu vnímam veľmi emocionálne, ako niečo abstraktné, čo vo mne má niečo vyvolať. Má Vaša hudba pre Vás duchovný charakter, akýsi hlbší zmysel?

V.P.:  Tak vždycky..

M.B.:  Ja si myslím, že určite. Ide o to, čo je to to duchovno. Čo si kto myslí, že to je.

D.Š.:  Ja mám pocit, že sa tam každý z nás dokáže v určitý moment natoľko otvoriť a stať sa tak povediac nahým...  myslím že to je ono tá skutočná pravda z toho človeka, nikto sa na nič nehrá.

D.B.:  Pre mňa to je ako iná dimenzia. Práve to ma veľmi baví, že aj cez to že sme každý úplne iný, tak v tej inej dimenzii keď hráme sa stretáme a prežijeme ešte iné spoločné veci.

Oskar Török (O.T.):  Ja mám hrozne rád duchovno... (Smiech)

V.P.:  vyprážané, vyprážané duchovno...

D.Š.:  Koľko krát je to spoločný stav, koľko krát je to diametrálne inak, ale niečo sa tam vždy deje, je tam nejaké pnutie, vibrácia ktorá môže byť ako pozitívna tak negatívna. Ale hľadať tam hlbšie veci... ...deje sa to čo prežívame a nehľadal by som v tom nič iné. Robíme to čo nás baví a tak to je. Snažíme sa koncentrovať a ďalej je to otázka nášho spoločného vkusu, to je to čo vytvára ten zvuk.

Každý z Vás je v hudbe výrazná osobnosť a hráte spolu v skupine, ako to môže fungovať?

M.B.:  „Šíleně“

V.P.:  Veľmi zle...

D.B.:  To je to čo som vravela, tie spoločné veci. Je to naša spoločná vec, ktorú máme všetci radi, myslím si. Kapela a tá hudba čo robíme spolu. Pri tom hraní sa to jednoducho nerieši, keď to prebieha ... tá hudba, ten koncert... Ale medzi tým, ten normálny život, tam sa to občas „hrotí“. A tie osobnosti, občas niekto vystrkuje rožky.

... päť chalanov a jedno dievča...

M.B.:  „Nie takto to nebudeš hrať!“ Normálny proces tvorby v tíme, každý si do toho prinesie svoje.

Je niekto kto má posledné slovo?

D.B.:  To je práve to, táto kapela nemá kapelníka, človeka ktorý by povedal takto to bude a zostane. Tým je to akoby zložitejšie, ale zároveň aj ...

M.B.:  Taktiež každý má slovo keď donesie svoju vec. Tam to slovo je podstatnejšie. Ale tiež to tak niekedy nie je. Niekedy tá kapela tú pesničku zmení a zmení ju zďaleka k lepšiemu ako ju ten človek pôvodne napísal.

Myslíte si, že hudba môže nejakým spôsobom ovplyvniť ľudský život? Ovplyvnila hudba Váš život?

D.Š.:  Vieš čo, keď je prestanem hrať tak potom ti poviem, že ako to vnímam, lebo som od narodenia v tom svete a neviem aké to je bez toho.

D.B.:  Ale čo ja viem, zo skúsenosti, keď po koncerte som stretla dvoch ľudí ktorí mi prišli povedať že nejaké cédéčko im zmenilo život a že ďakujú. Nepovedali mi o čo šlo, ale prišli poďakovať, takže asi hudba vie zmeniť život.

Ty si niekedy niečo také necítila?

D.B.:  Ja som tiež odmalička v hudbe...

Teraz myslím na koncerte napríklad.

V.P.:  Ja som naposledy „brečel“ na koncerte keď hrala jedna kamarátka z Paríža svoj záverečný koncert...

Rasťislav Uhrík:  Tak dlho hrala?

M.B.:  To ja som zažil naposledy na „Šortrovy“ v Prahe to bolo neuveriteľné. Mám na mysli Wayne Shorter Quartet. To bol úplný masaker. To bola strašná sila, čo sa tam dialo a nikto nevie čo...

D.Š.:  To je myslím si úplne zásadné, to v človeku zanechá hlboký živý zážitok. Ja osobne napríklad z koncertu ktorý na mňa tak silno zapôsobil dokážem dlho čerpať. Z toho „Šortra“ doteraz. Sú momenty kedy si na to spomeniem a tak ďalej. Ale tých vecí je fakt veľa.

Ale čo je to, že človek sa rozplače počúvajúc hudbu?

M.B.:  Nejaká schopnosť preniesť emócie. A práve u toho „Šortra“ v tej abstrakcii je to možne o niečo viac, keď sa človek do toho naozaj vnorí.

D.Š.:  Citová vlna ktorú ten človek naozaj vysiela.

A nebola by to škoda, keby to boli len emócie, akože ja na teba prenesiem smútok... a to je všetko?

O.T.:  Nie to je nad tým, ale to každý vníma ináč. Niekto tam plače z nešťastia, niekto plače pretože si na niečo spomenul, ale stalo sa to v tom momente keď práve počúval tú hudbu.

M.B.: Áno určite. Ja si myslím, že tam je cítiť tá skúsenosť toho človeka a tá úprimnosť. To keď sa spojí a človek to dokáže rozpoznať tak tá sila ním potom dokáže preniknúť.

Ešte jedna otázka, má Vaša hudba nejaký hlbší zmysel?

D.Š.: než čo?

Než prísť, zahrať a odísť.

D.Š.:  Však to tak robíme furt, prídeme zahráme a ideme preč (smiech)  ... ja si myslím, že si si na to odpovedal pred chvíľkou sám, pretože si povedal, že si bol na koncertoch ktoré v tebe niečo zanechali. Ja si myslím, že z tých 60 ľudí sa možno našiel niekto v kom to mohlo niečo zanechať.

M.B.: Môžeme sami sebe a okoliu prinášať nejaký nový zážitok.

D.Š.:  My si ho robíme ale aj sami sebe, to je tiež pravda.

Áno podľa mňa ten najväčší zážitok majú ľudia na pódiu.

D.Š.:  Koľko krát je to ale opačne, človek sa cíti na pódiu divne a vonku z toho ľudia majú...

M.B.:  Ja si napríklad neviem vôbec predstaviť, že by som túto kapelu vôbec nepoznal a len tak by som prišiel na koncert si to vypočuť. To my vlastne nikdy neprežijeme. V tom je práve ten úplný úlet, že to sa nikdy nestane.

Tak teda posledná otázka, je pre Vás hudba len obživa?

D.B.: Nie.

O.T.:  V prípade tejto kapely že „absolútne vôbec“. (smiech)

...a čo to je potom?

D.B.:  Potreba, pnutie. Bez toho proste nejde byť.

M.B.:  Nutnosť, tie peniaze sú v podstate až niekde na konci. Však to podľa toho niekedy vypadá...

(Smiech)

A to nebol koniec, len som sa pri konečnej mixáži rozhodol na tomto mieste nasadiť fadeout.

 

Text a foto: Michal Štefan

Galéria

vojta.jpg
rasťo.jpg
dano.jpg
dorka.jpg
dychs.jpg
marcel_1.jpg
vojtech dorka.jpg

 

 

Ďalšie články

Počuli ste minuloročné prekvapenia českej jazzovej scény?
Len pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli meno laureáta jazzového albumu roka 2023 v rámci ocenení...
Na ubolenú dušu - David Miilmann Group: What´s Left
Druhý album dánskej skupiny okolo gitaristu Davida Miilmanna je pohladením v čase jarných únav...
Priatelia a kamaráti WAF Bandu
Meno speváka (ale aj klaviristu či aranžéra) Matúša Uhliarika poznajú už zopár rokov priaznivci...
Saxofónový súboj freeTenors
Legendárnymi jazzovymi súbojmi – jazz battles, sa preslávili v New Orleans najmä osobnosti ako Joe...