Rozhovory s Jim Hallom, I. časť

Rozhovory s Jim Hallom, I. časť
jazz.sk

Interview s Jim Hallom, svojho času novátorskym gitaristom,  ktorý bol vzorom pre Pat Methenyho, Rudy Linku, Bill Frissella  a mnohých ďalších gitaristov. Dnes prinášame prvú časť z trojdielnej série.

 

Bola rodina smerodajnou vo vašom záujme o jazz a hudbu všeobecne?

Môjho otca som veľmi nepoznal opustil moju matku  keď som mal sedem.  Rodina mojej mamy pochádzala z vidieka  konkrétne okolie Ohia pri Veľkom jazere.  Pamätám si, že niekto dal raz dohromady album ilegálnych  záznamov mojich skladieb a pripojil k tomu poznámku: „ Matka bola klaviristka,  strýko hral na gitaru a starý otec bol dirigent (conductor)!“ Čo je aj  pravda, len zabudli dodať že mama hrala na starom rozladenom klavíri v kostole,  strýko Ed- inak veľmi šikovný muž, hral  len obyčajnú country hudbu a upil sa k smrti. No a starý otec... áno, dirigoval vlaky na trati Cheapsike – Ohio, bol výpravcom (conductor).

Prečo ste sa nakoniec rozhodli pre gitaru?
                                       
Keď som mal 13, počul som nahrávku na ktorej hral Charlie Christian. Neviem to pomenovať ale bol to nejaký vnútorný hlas, vnútorné  volanie. Mojím životným učiteľom bol Fred Sharp, známy od Red Norvoa a mnohých ďalších kapiel. Bol to práve on, ktorý ma  zasvätil  do gitarového umenia. Zostali  sme dobrými priateľmi a stretávali sme sa až do jeho smrti.

Získali ste bakalársky diplom z hudobnej teórie  a potom ste pokračovali na magisterskom stupni v odbore kompozícia. Prečo práve kompozícia a nie  gitara?

Hovoríme o roku 1950. Doštudoval som v roku 1955 v tom čase sa jazz ešte nevyučoval. Ak ste nezomreli v armáde tak ste študoval na GI škole, kde bola úroveň jazzu  veľmi slabá. Mal som výborného profesora na kompozícii a teórii jeho meno je Marcel Dick, preto som sa rozhodol pre tento odbor.  Marcel bol veľmi špecifický pedagóg, svojim spôsobom učenia ma dokázal riadne vyľakať a ja som v tom čase bol ešte stále malý vystrašený chlapec z vidieka. Okrem iného bol výborný violista hral v Kolisch String Quartet a mimochodom bol veľmi dobrým priateľom Arnolda Schonberga.

Hrával ste aj na iných hudobných nástrojoch?

Na strednej škole sme v orchestri nemali dostatok muzikantov, ktorý by hrali na kontrabas tak som na istý čas toto miesto vyplnil ja. Na Clevelandskom Inštitúte mi potom opäť prischol, ale akonáhle prišiel koncert, tak som bol vymenený za profesionálov a mne už zostalo len zadné miesto v orchestri. Kontrabas ma pravdupovediac nikdy nelákal dokonca som  zámerne  necvičil, len aby som si nepokazil prsty. Dnes  ho vnímam ako spodný  „hlas“ gitary.

Prečo ste sa rozhodli opustiť Clevelandský Inštitút ešte pred dokončením magisterského titulu v kompozícii?

Dôvodom bol môj dobrý priateľ Ray Graziano s ktorým sme už dlhšie zvažovali  možnosť odchodu do Los Angeles. Jedného dňa prišiel a povedal: „V Sobotu odchádzam do LA, ak chceš poď so mnou.“ To bol ten moment. V tom čase bolo totiž možné požičať si auto a dostať sa napríklad z Clevelandu do LA. Jediné čo sme potrebovali boli peniaze na benzín. Dnes to už asi možné nie je ale v tom čase to bolo bežné.

Ako vnímate svoj čestný doktorát z Berklee College Music?

Práve som sa Vás chcel spýtať:“ Kde ste boli keď mi ho udelili?“  Bolo to úžasné!! Bol tam Ray Brown  aj Milt Jackson a mnohí ďalší moji kamaráti  (doktorát odovzdaný 16. júla 2005 na Umbria Jazz Festivale, v Perugii v Sala del Notari v Taliansku). Ja osobne si nepotrpím na tituly a tiež nemám rád keď ma nimi oslovujú. Neraz si prečítam oslovenie ‚víťaz ceny Down Beat‘ a nositeľ čestného doktorátu, pán Jim Hall. Som síce doktor ale nie lekár, preto nemám rád tituly, tie mi neprináležia.
Keď sme sa s Jane v roku 1965 zobrali, čo mimochodom bolo jedným z najlepších rozhodnutí môjho života, potreboval som si nájsť seriózne zamestnanie. Mal som interview na Hudobnej škole v Berklee. Veril som, že to, že som pracoval so Sonny Rollinsom a Ellou Fitzerald mi zaručí prácu, ale opak bol pravdou. Nevzali ma. Namiesto toho som musel zobrať prácu v Mery Griffin show kde som pracoval 3 a pol roka. Dobré publikum ale hrozná hudba.
Po niekoľkých rokoch  začala hudobná škola v  Berklee poskytovať štipendium Jima Halla, ktoré bolo určené študentom gitary. Niekedy som bol na tom finančne tak zle, že som o to štipendium chcel požiadať aj ja sám.

Aké boli Vaše zážitky s Ellou Fitzerald na  spoločnej šnúre v Južnej Amerike?

Každý moment s Elou bol úžasný. Koncertná šnúra v Južnej Amerike bola neskutočná, predovšetkým prvá zastávka. Hrali sme v Copacabana Palace Hotel v Rio de Janeiro. Ostali  sme tu celé 3 týždne v hoteli, ktorý je postavený na vode. V tom čase Bossa nova len začínala a hudba ako keby prichádzala spontánne zo vzduchu. Bolo to úžasné, plné vzrušenia. Ďalej sme pokračovali v Sao Paule, potom nasledovalo Montevideo a Buenos Aires kde som sa prvý krát stretol s hudbou Astora Piazzollu. Nikdy predtým som nepočul tango, bola to zmysly otvárajúca skúsenosť.
Ella bola očarujúco dobrá. Myslím, že sa pomýlila  len raz, v jedinom tóne. Hrali sme vtedy na Academy Awards s Gussom Johnsonom aranžmá napísané Nelsonom Riddlom.

 

Pokračovanie o týždeň.
 

 

 

Ďalšie články

Jeden krát dva: Hevhetia Fest a City Sounds Festival
Minulotýždňová ponuka predostrela viacero festivalov a nebolo ľahké voliť z bohatého jedálneho...
Jesenný jazzový detox na večerných ateliéroch
Letné mesiace boli obdobím neznesiteľných horúčav a oddychu od bežných povinností. Inak tomu nebolo...
Časopis s novým jazzovým outfitom
Už je tomu raz tak: panta rhei – všetko plynie, všetko sa mení a nebude tomu inak ani v printovom...
Košické „Jazzáky“ s vynikajúcim programom
Medzinárodný jazzový festival v Košiciach zažíva postkovidový reštart v plnej paráde. Od utorka 4....