Píše sa 25. novembra 1963 a Spojené štáty práve smútia na pohrebe zavraždeného prezidenta Kennedyho. Svedkom ceremónie je aj Rufus Harley, jazzový flautista a saxofonista z Filadelfie. Odrazu ho upúta akýsi hlboký plačlivý tón. Čosi v ňom zarezonovalo. Akoby to bolo to, čo už dlho hľadal vo svojej hudbe.
„Keď som videl a počul skupinu gajdistov pochodovať na ceremónií, zvuk ich nástrojov ma celkom uchvátil. Rozumel som mu,“ povedal Harley v neskoršom rozhovore. Z jeho vtedajšieho nástroja však podobný tón vyludiť nedokázal a preto urobil rozhodnutie, ktoré malo naruby obrátiť jeho kariéru a pritom sa zapísať do histórie. Zašiel do záložne a za 120 dolárov si kúpil gajdy. „Obchodník si myslel, že som sa zbláznil. Vlastne si to myslel každý hudobník vo Filadelfií.“ No Harleyho odhodlanie bolo nezlomné. Prečo hrať jazz na gajdách? To hudobníka netrápilo. Otázka, ktorú si kládol, sa začínala slovom „ako“.
Harley spojil sily s Dennisom Sandoleom, hudobníkom a učiteľom, s ktorým predtým 20 rokov pracoval. Štandardné ladenie gájd zmenili tak, aby ich ikonický spodný „pedálový“ tón zapadol čo do najväčšieho počtu jazzových skladieb. Najväčší problém však tkvel v rozsahu tohto škótskeho národného pokladu. Píšťala, ktorú hudobník využíva na tvorbu melódie, je schopná zahrať iba deväť tónov. Papierovo veľmi slabý partner ku ktorémukoľvek tradičnému sólovému nástroju vo svete jazzu. To však odvážneho Harleyho nezastavilo.
Po šiestich mesiacoch cvičenia sa rozhodol svoje umenie a zvuk vypustiť do sveta. Pochopiteľne, stretol sa s nedôverou, odporom a posmešnými pohľadmi prevádzkarov jazzových klubov. Celú vec považovali za cirkusové číslo. Harley mal v čase začiatku svojej kariéry jazzového gajdistu iba 27 rokov a nevydal dovtedy žiaden album, čo jeho situáciu rozhodne nezlepšovalo. No nevzdal sa a o dva roky neskôr, v roku 1965, padol do oka excentrickému hľadačovi talentov Joelovi Dornovi, ktorý pracoval pre vydavateľstvo Atlantic Records. Ešte toho roku vydal svoj debutový album, „Bagpipe Blues.“ Obsahuje sedem skladieb a ide o mix tradičných škótskych piesní, spirituálov a originálnej tvorby. Je možné, že vydavateľstvo nechcelo hrať úplný vabank a zvuk gájd sa tak objavuje len v troch skladbách. Predalo sa síce bezmála šesťtisíc kusov, no podľa Harleyho slov: „Na to, že sa jednalo o jazzový album neznámeho umelca, ktorý hrá na gajdy, to bol veľký úspech.“
Kritici neprijali album s nadšením, no Rufus Harley napriek tomu prepísal históriu. Stal sa prvým jazzmanom, ktorého primárnym nástrojom boli gajdy. Dôležitým faktom však aj je, že experiment filadelfského gajdistu bol v súlade s duchom doby. Do žánru totiž v tých časoch začal vo veľkom vstupovať element world music. Saxofonista Yusef Lateef objavoval zvuky Ďalekého i Blízkeho východu, harfistka Dorothy Ashby priniesla do klubov zvuk orchestra. Harley zas načrel do kultúry starej Európy.
Jeho obdivuhodný zápal mu napokon priniesol ovocie, napriek neľahkej pozícií a nálepke „cirkusant,“ ktorú nenávidel. Len o rok neskôr od svojho debutu vydal album „Scotch and Soul“ a o ďalší rok „A Tribute to Courage,“ ktorý sa dokonca prebojoval až do R&B rebríčkov. Jeho popularita rástla a začal sa objavovať aj v rôznych televíznych programoch (americkú obdobu relácie Inkognito nevynímajúc). Začal vystupovať aj za hranicami svojho domovského mesta a v roku 1974 si zahral aj po boku Sonnyho Rollinsa na slávnom festivale v Montreux. Napokon hosťoval aj na nahrávkach popredných umelcov, ako napr. The Roots. So svojími gajdami hral, koncertoval a nahrával až do svojej smrti v roku 2006.
Odkaz Rufusa Harleyho je inšpirujúci. Ak je človek odhodlaný a pracuje tvrdo a vytrvalo, dokáže zdanlivo nemožné. Napríklad aj hrať jazz na gajdách.
Zdroj: Atlas Obscura
