Slovak Jazz 2022: Traja plus

Slovak Jazz 2022: Traja plus
Peter Motyčka

Dnes prídu na rad domáce nahrávky, ktorých ústrednými aktérmi bude trojica. Aj keď to nie vždy celkom zodpovedá skutočnosti. Vlastne: v našom prípade to skutočnosti nezodpovedá vôbec. Na všetkých troch nahrávkach (trikrát tri) sa k základnej zostave (v jednom prípade vyslovene uvedenej ako „core band“) pridáva plejáda hostí a to nielen z jazzových luhov a hájov, ale najmä zo sféry klasickej hudby.

 

 

Miloš Železňák Trio: Apória (Hevhetia)

Hneď prvý album prvej trojice a už som v koncoch. Teda, musím vysvetliť… Nie žeby som bol členom zostavy Miloša Železňáka, ktorého hudbu pozorne sledujem a obdivujem už dvadsať rokov, ale jeho „Apóriu“ nemôžem hodnotiť objektívne, keďže mám v nej trochu prsty. Teda nie hudobne, skôr dramaturgicky a manifestačne. Ako? Jednoducho ako autor Manifestu Apórie. Čo to vlastne je? Skúste chytiť do rúk spomínané 2CD (ktoré sa v skutočnosti tvári ako LP – teda aspoň podľa veľkého formátu obálky, na ktorej takto vynikne nádherne dvojdomý obraz tajomnej stvory). Grécky výraz „Apória“ by sme mohli doslovne preložiť ako „ne-cesta“, nepriechodná slepá ulička, či neriešiteľný problém. Železňákovo trio neznie až tak nepriechodne, dokonca sa nazdávam, že v basgitaristovi Adamovi Hudecovi a bubeníkovi Jozefovi Raganovi našiel tento (povedal by som nezaradený) gitarista konečne skvelých a dravých spolupútnikov. Celkovo 11 trackov rozdelených na „Akustiku“ a „Elektru“ prevedie poslucháča chilloutovými scenériami s exponovaným sláčikovým triom (Jozef Ostrolucký, Juraj Tomka, Roman Rusňák) cez psychedelické výjavy (ako akustické tak elektrické), rázne frenetické fusion až k zvoľňujúcim „midtempám“. Že to na prvý pohľad vyzerá ako neriešiteľný problém? Veď predsa apória...

 

 

 

Valér Miko / Martin Gašpar / Igor Sabo: Presence (Slnko Records)

Druhý album a opäť istá rozdvojenosť – tentokrát medzi klasickou hudbou a jazzom… Klavirista Valér Miko má za sebou širokú plejádu autorských projektov: od novátorského Nu 'Clear Trio, sólových „Príbehov“ cez rozmanité podoby Valér Miko Tria, ktoré fungovalo od roku 2014 predovšetkým v spojení s basgitaristom Tamásom Beliczom a bubeníkom Jurajom Rašim. Priznávam, že trojica triových albumov („Vibrations, States, Emotions“, „Random Coincidences“ a „Life“) ma akýmsi spôsobom obchádzala: boli to nevšedné projekty, no v danom čase sa ich „obojakosť“ akosi míňala mojej pozornosti. A možno mi čoraz väčšmi pripomínali kongeniálne trio Leszeka Możdżera s Larsom Danielssonom a Zoharom Frescom. Práve tento „możdżerovský“ fenomén, v ktorom klasická hudba prestupovala jazzom, som mal zrejme zafixovaný s poľským klaviristom. Albumom „Presence“ sa Miko konečne dostáva ďalej a znie (ako aj samotný titul prezrádza) súčasnejšie, aktuálnejšie, ale hlavne inak. Súbor nálad a atmosfér by možno fungoval aj v základnej triovej zostave s basgitaristom Martinom Gašparom a bubeníkom Igorom "Ajdžim" Sabom, Miko však umne dávkuje a rozoznáva špecifiká hosťujúcich gitaristov Borisa Čellára a Pavla Berezu, klarinetistu/saxofonistu Erika Rothensteina, ale v rámci odlišných odtieňov primieša aj hoboj Alžbety Struňákovej, trúbku Michala Cálika, hrdelný spev Ramiho Shaafiho či sláčikové Spectrum Quartett.

 

 

 

N.E.B.O.: P.S. I Love Me (Bebe Rebe)

Album zoskupenia s názvom N.E.B.O. ma prekvapil z viacerých dôvodov. Jednak som o kapele nikdy nepočul a tiež samotný názov predkladá viaceré významy, medzi ktorými je aj NEVER EXPIRE BAND ORIGINALITY. O to milšou bola zvuková podoba neba: album „P.S. I Love Me“ sa na prvé počutie javí ako akustická pastva pre uši. Niekomu sa snáď bude zdať, že na hodinovej ploche prevažne autorských kompozícií bubeníka (a v tomto prípade aj vibrafonistu) Juraja Davida Rašiho sa toho až tak veľa nedeje, no možno je všetko inak. Je pravdou, že ostinátne motívy a striedmo inštrumentované témy (nositeľom melodických myšlienok je predovšetkým klavír Daniela Špinera) by vynikajúco fungovali aj ako filmová či scénická hudba a nevtieravá asketickosť a zvuková čistota dokonca v mnohom evokujú projekty vydavateľstva ECM. Akási (v dobrom slova zmysle) pocta legendárnej zvukovej zdržanlivosti. Delikátnym oživením je napríklad bezslovný vokál Dominiky Raši a gitara Zsolta Szitásiho (obaja si žiaľ mihnú len v jedinom tracku, pričom Conquest of The Time s gitarou patrí k najlyrickejším a najspevnejším momentom nebeského zoskupenia). Vynikajúcu (a v ničom neexhibujúcu) basgitaru Michala Šelepa poslucháč možno vníma skôr pocitovo a emotívne, rovnako ako celý tento nebesky podmanivý album.

 

 

Autor: Peter Motyčka

 

 

 

Ďalšie články

Recenzia CD: Miloš Železňák, Anna a Vtáčiky
Ako neobyčajne znie názov tohto projektu Miloša Železňáka tak je aj jeho obsah ojedinelým,...
Recenzia CD: Valér Miko Trio a jeho Random Coincidences
Klavirista Valér Miko prednedávnom pokrstil svoj najnovší album Random Coincidences . Ide o...
Miko a Mika vo vydavateľstve Hevhetia
Medzi posledné vydavateľské počiny Jána Sudzinu patria aj dve obzvlášť zaujímavé triá a to trio...
Nedeľa na BJD 2017: Koncepčná pestrosť a interpretačná profesionalita
Posledný deň festivalu BJD 2017 so sebou niesol veľké očakávania. Všetci fanúšikovia kvalitnej...
Cenu ESPRIT si prevzal gitarista David Kollar
Slovenské oslavy Medzinárodného dňa jazzu pod záštitou UNESCO sa už tradične nesú v znamení...
Fúzie 2024 predstavia domáce bigbandy
Priaznivci veľkoformátových jazzových zoskupení by mali koncom mája určite zavítať do Prievidze,...
Alan Bartuš: z New Yorku do Viedne
Klavirista Alan Bartuš mal viac ako dobrý rok: v prestížnom nemeckom vydavateľstve Challenge...
Tip na víkend: PET JAZZ bude oslavovať
V Dome kultúry Zrkadlový háj v bratislavskej Petržalke sa bude cez víkend oslavovať. Len dvojica...