Slovak Jazz 2022: Traja plus
Dnes prídu na rad domáce nahrávky, ktorých ústrednými aktérmi bude trojica. Aj keď to nie vždy celkom zodpovedá skutočnosti. Vlastne: v našom prípade to skutočnosti nezodpovedá vôbec. Na všetkých troch nahrávkach (trikrát tri) sa k základnej zostave (v jednom prípade vyslovene uvedenej ako „core band“) pridáva plejáda hostí a to nielen z jazzových luhov a hájov, ale najmä zo sféry klasickej hudby.
Miloš Železňák Trio: Apória (Hevhetia)
Hneď prvý album prvej trojice a už som v koncoch. Teda, musím vysvetliť… Nie žeby som bol členom zostavy Miloša Železňáka, ktorého hudbu pozorne sledujem a obdivujem už dvadsať rokov, ale jeho „Apóriu“ nemôžem hodnotiť objektívne, keďže mám v nej trochu prsty. Teda nie hudobne, skôr dramaturgicky a manifestačne. Ako? Jednoducho ako autor Manifestu Apórie. Čo to vlastne je? Skúste chytiť do rúk spomínané 2CD (ktoré sa v skutočnosti tvári ako LP – teda aspoň podľa veľkého formátu obálky, na ktorej takto vynikne nádherne dvojdomý obraz tajomnej stvory). Grécky výraz „Apória“ by sme mohli doslovne preložiť ako „ne-cesta“, nepriechodná slepá ulička, či neriešiteľný problém. Železňákovo trio neznie až tak nepriechodne, dokonca sa nazdávam, že v basgitaristovi Adamovi Hudecovi a bubeníkovi Jozefovi Raganovi našiel tento (povedal by som nezaradený) gitarista konečne skvelých a dravých spolupútnikov. Celkovo 11 trackov rozdelených na „Akustiku“ a „Elektru“ prevedie poslucháča chilloutovými scenériami s exponovaným sláčikovým triom (Jozef Ostrolucký, Juraj Tomka, Roman Rusňák) cez psychedelické výjavy (ako akustické tak elektrické), rázne frenetické fusion až k zvoľňujúcim „midtempám“. Že to na prvý pohľad vyzerá ako neriešiteľný problém? Veď predsa apória...
Valér Miko / Martin Gašpar / Igor Sabo: Presence (Slnko Records)
Druhý album a opäť istá rozdvojenosť – tentokrát medzi klasickou hudbou a jazzom… Klavirista Valér Miko má za sebou širokú plejádu autorských projektov: od novátorského Nu 'Clear Trio, sólových „Príbehov“ cez rozmanité podoby Valér Miko Tria, ktoré fungovalo od roku 2014 predovšetkým v spojení s basgitaristom Tamásom Beliczom a bubeníkom Jurajom Rašim. Priznávam, že trojica triových albumov („Vibrations, States, Emotions“, „Random Coincidences“ a „Life“) ma akýmsi spôsobom obchádzala: boli to nevšedné projekty, no v danom čase sa ich „obojakosť“ akosi míňala mojej pozornosti. A možno mi čoraz väčšmi pripomínali kongeniálne trio Leszeka Możdżera s Larsom Danielssonom a Zoharom Frescom. Práve tento „możdżerovský“ fenomén, v ktorom klasická hudba prestupovala jazzom, som mal zrejme zafixovaný s poľským klaviristom. Albumom „Presence“ sa Miko konečne dostáva ďalej a znie (ako aj samotný titul prezrádza) súčasnejšie, aktuálnejšie, ale hlavne inak. Súbor nálad a atmosfér by možno fungoval aj v základnej triovej zostave s basgitaristom Martinom Gašparom a bubeníkom Igorom "Ajdžim" Sabom, Miko však umne dávkuje a rozoznáva špecifiká hosťujúcich gitaristov Borisa Čellára a Pavla Berezu, klarinetistu/saxofonistu Erika Rothensteina, ale v rámci odlišných odtieňov primieša aj hoboj Alžbety Struňákovej, trúbku Michala Cálika, hrdelný spev Ramiho Shaafiho či sláčikové Spectrum Quartett.
N.E.B.O.: P.S. I Love Me (Bebe Rebe)
Album zoskupenia s názvom N.E.B.O. ma prekvapil z viacerých dôvodov. Jednak som o kapele nikdy nepočul a tiež samotný názov predkladá viaceré významy, medzi ktorými je aj NEVER EXPIRE BAND ORIGINALITY. O to milšou bola zvuková podoba neba: album „P.S. I Love Me“ sa na prvé počutie javí ako akustická pastva pre uši. Niekomu sa snáď bude zdať, že na hodinovej ploche prevažne autorských kompozícií bubeníka (a v tomto prípade aj vibrafonistu) Juraja Davida Rašiho sa toho až tak veľa nedeje, no možno je všetko inak. Je pravdou, že ostinátne motívy a striedmo inštrumentované témy (nositeľom melodických myšlienok je predovšetkým klavír Daniela Špinera) by vynikajúco fungovali aj ako filmová či scénická hudba a nevtieravá asketickosť a zvuková čistota dokonca v mnohom evokujú projekty vydavateľstva ECM. Akási (v dobrom slova zmysle) pocta legendárnej zvukovej zdržanlivosti. Delikátnym oživením je napríklad bezslovný vokál Dominiky Raši a gitara Zsolta Szitásiho (obaja si žiaľ mihnú len v jedinom tracku, pričom Conquest of The Time s gitarou patrí k najlyrickejším a najspevnejším momentom nebeského zoskupenia). Vynikajúcu (a v ničom neexhibujúcu) basgitaru Michala Šelepa poslucháč možno vníma skôr pocitovo a emotívne, rovnako ako celý tento nebesky podmanivý album.
Autor: Peter Motyčka
